Reklama
Reklama

Nekonečný červený kruh

Mnohí moderní svetoví výtvarní umelci už dávno popreli teórie o čisto maliarskom vrodenom talente a usilovali sa do obrazov, kresieb alebo jednoducho objektov dostať nielen estetické, ale aj vedecké informácie, uvedomujúc si (no málokedy priznajúc), že veda a umenie skúmajú vlastne to isté, len prichádzajú z inej strany vrchu poznania.
Počet zobrazení: 486

Mnohí moderní svetoví výtvarní umelci už dávno popreli teórie o čisto maliarskom vrodenom talente a usilovali sa do obrazov, kresieb alebo jednoducho objektov dostať nielen estetické, ale aj vedecké informácie, uvedomujúc si (no málokedy priznajúc), že veda a umenie skúmajú vlastne to isté, len prichádzajú z inej strany vrchu poznania. Márne dúfajúc, že raz sa stretnú. V pražskej Galérii MIRO na Strahovskom nádvorí sa na začiatku februára konala vernisáž výstavy PARADOX z tvorby Adolfa Bencu, umelca strednej generácie so zaujímavým ľudským a výtvarným osudom. Krátke nazretie do jeho biografie šokuje spočiatku nielen výpočtom škôl, ktoré navštevoval, a zoskupení, do ktorých sa dostal, ale najmä jeho osobnou dráhou. Ako sotva desaťročný chlapec odišiel v roku 1968 z rodnej Stupavy s rodičmi do susedného Rakúska a o niekoľko mesiacov zakotvili načas v americkom Chicagu. To, že chlapec rád kreslil (aj oboma rukami) zrejme predurčilo jeho ďalší vývin a profesionálnu kariéru, ak o čomsi takom možno medzi umelcami uvažovať. Vari pred rokom zatúžil natrvalo sa vrátiť domov a usadiť v starorodičovskom dome v záhoráckom mestečku. Chce si tu postupne vybudovať ateliér a natrvalo zostať. Fyzicky. Spolucestujúci Andyho Warhola Neviem, či Benca pozná Válkove verše o tom, že domov sú ruky, na ktorých smieš plakať. No pripomína mi to isté paralely. Umelecky sa chce Adolf Benca po uvedení na amerických fórach presadiť najmä na scéne východných a stredoeurópskych štátov. Ale aj v klasických krajinách umenia, ako je napríklad Grécko. Ako by muž, ktorý sa narodil v Stupave, umelecky vyzrel na Manhattane, chcel konfrontovať svoj život. Adolf Benca, ktorý mal maliarsky ateliér alebo štúdio na preslávenej Piatej Avenue v New Yorku, sa ako mladý umelec spoznal s Andy Warholom, precestoval veľkú časť Spojených štátov amerických a jeho obraz Orfeus je majetkom Metropolitan Museum of Art v New Yorku. Teraz prichádza s istou pokorou a zároveň vyhranením svojej umeleckej kabaly, v prostredí, ktoré do slovenského umenia tak úžasne presadil Albín Brunovský, v obkolesení lesov, do ktorých chodieval ako malý chlapec na hríby s príbuznými. Bencov návrat nie je nijakou sentimentálnou spomienkou. Chlapec, ktorý odtiaľto odišiel, sa síce vracia, ale ako dospelý a vzdelaný muž, hľadajúci istoty pre svoju tvorbu, svetobežník, spájajúci horizont Zeme s vlastným horizontom poznania. Kruhy maľované červenou kriedou Bencova tvorba v súčasnej expozícii pražskej Galérie MIRO nemá nič spoločné s jeho občianskym návratom do rodného kraja. Je nad – je všeľudská, zasahujúca svet v jeho ustavičných konfrontáciách, objavoch, zrodoch a zánikoch. Je výsledkom jeho dlhoročného štúdia prírodných vied, medicíny, teoretickej fyziky i fenomenológie a hľadania syntézy všetkého, čo ľudstvo prinieslo, čím sa obohatilo i ohrozilo samo seba. Lebo Benca sa púšťa do hľadania paralel medzi filozofiou a prírodnými vedami, výtvarné znaky tohto hľadania ukladá čisto zobraziteľnou alebo aj písmovou či vzorcovou náznakovou formou do symetrických kruhov, ktoré môžu mať mnohoznačné významové metaforické posolstvo a záleží len na percipientovi, ako sa k nim postaví. Bencove kruhy najčastejšie maľované červenou kriedou, ale aj olejom či akrylom vyvolávajú raz predstavu istej symetrie zemegule (ako kruhu - gule), inokedy slnka (červeného - rádioaktívneho) či zväčšenej bodky (naznačujúcej, že všetko sa končí), políčka pod mikroskopom, ktorý mnohonásobne zväčšuje to, čo je voľným okom neviditeľné, ale aj to, čo je v reáli celkom konkrétne a hroziace. Losalamoské rádioaktívne slnko Maliar, ktorý popri nevyhnutnom štúdiu techniky výtvarného prejavu usilovne študoval svetové, najmä európske dejiny a zdôvodňoval si ich zmysel a udalosti, musel zadrieť až pod nechty prstov všetko z oblápajúcej mašinérie sily. Preto sa v jeho víziách, nazvaných jednoducho Spevy I - LIII strieda realistická figúra s náznakom kozmickej rakety, zviditeľnenia neviditeľného žiarenia, predstavou štiepenia uránu, ktorá už niekoľko desaťročí vyvoláva v predstavách bežného človek nielen nádej na uvoľnenie energie, ale aj hrozbu smrti. Preto je všetko ladené do infra-červena, do farby krvi, chvíľami vyvolávajúce impresie z vychádzajúceho slnka, ale toho nad Los Alamos, o ktorom impresionisti nemali ani tušenia. Lebo ak dejiny výtvarného umenia zvrtlo Monetovo vychádzajúce slnko nad krajinou, dejiny reálneho sveta osvietilo a oslepilo zároveň losalamoské rádioaktívne slnko, ktoré vyšlo nad vyprahnutou púšťou. To všetko evokuje Bencova maľba z posledného obdobia. Zdôrazňujem z posledného, teda toho „návratného“, lebo jeho skoršie obrazy sme nemali možnosť na Slovensku ani v Čechách poznať okrem niektorých, prezentovaných na čiastkových výstavách v Bratislave a Stupave. Tri veľké rozmerné celtovinové plachty, v týchto dňoch inštalované v pražskej Galérii MIRO ako jednoducho zavesené objekty, pútajú svojou monumentalitou i figurálnou, takmer klasickou maľbou, viacvrstvovým posolstvom (hologramovým efektom), ktorý treba dešifrovať z bezpečnej vzdialenosti. V istom zmysle pripomínajú renesančné gobelíny a vari najviac dokladajú Bencovo úsilie o štvorrozmerné zobrazenie priestoru. Zároveň tento triptych svojou monumentálnosťou zastrešuje všetky ostatné „mikroskopické pohľady“ na makroskopický svet a priam si žiada ďalšie rozšírenie o novú triádu. Kruh je nekonečný, je symbolom (hoci vždy iným) vari vo všetkých náboženstvách, je v priestore planétou, ale aj znakom ľudskej tváre, či platidla azda v každej mene. Je aj obéznejšou nulou, ktorá, ak nemá pred sebou inú číslicu, naozaj neznamená nič. Ale stačí len jednotka a je z toho konkrétna hodnota. Hľadanie celosvetových súvislostí Adolf Benca je umelec, ktorý sa v krátkom čase etabluje nielen na slovenskej výtvarnej scéne, ku ktorej prirodzene patrí, ale výsledky svojich tvorivých úsilí predstaví aj na širšej európskej scéne, najmä v tom priestore, kde o ňom ešte veľmi nevedia. Zviditeľnenie umelca nastáva predovšetkým prostredníctvom výstav, konfrontácie tvorby s názorom publika. Pri príležitosti vernisáže Paradox odovzdal profesor Miroslav Klivar prestížnu Cenu Masarykovej akadémie umení práve Adolfovi Bencovi, mužovi, ktorý prišiel hľadať celosvetové súvislosti domov, aby sa v nich bez predsudkov zorientoval a vyjadril ich výtvarnou rečou, ktorá oslovuje jeho súčasníkov.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Najčítanejšie

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama