Reklama
Reklama

Každá teória šedivá?

Uplynulý víkend sa v Štokholme konalo stretnutie predstaviteľov 11 vlád a štátov, ktorí na ňom deklarovali snahu o „progresívnu a modernú politiku“. Toto úsilie možno vnímať na pozadí známej tézy predstaviteľov Tretej cesty o návrate k primátu politiky v globalizačnom procese
Počet zobrazení: 636

Uplynulý víkend sa v Štokholme konalo stretnutie predstaviteľov 11 vlád a štátov, ktorí na ňom deklarovali snahu o „progresívnu a modernú politiku“. Toto úsilie možno vnímať na pozadí známej tézy predstaviteľov Tretej cesty o návrate k primátu politiky v globalizačnom procese. Vo vyhlásení, ktoré v Štokholme podpísali medzi inými Tony Blair, Gerhard Schröder a Aleksander Kwasniewski, sa možno dočítať: „Vysoká zamestnanosť je základom sociálnej spravodlivosti a základným predpokladom pre všetkých progresivistov, ktorí sa zasadzujú o to, aby každý človek dostal šancu na využitie vlastného potenciálu.“ Sociálna spravodlivosť a vysoká zamestnanosť nie sú definované ako hodnoty samy osebe, ale ako moment efektívnejšieho fungovania trhu. Sociálna inklúzia je prostriedkom „aktívnej trhovej politiky práce“. Kríza zamestnanosti Každá teória je šedivá, zelený je len strom života. Oponenti progresivistov nemusia polemizovať na úrovni princípov s progresivistickými zásadami obracajúcimi sa proti „dogme slobodného trhu“. Stačí, že poukážu na výsledky vlád Nového stredu a Tretej cesty v oblasti zamestnaneckej politiky. Známy výrok Gerharda Schrödera, podľa ktorého ekonomická politika nie je ľavicová ani pravicová, ale buď dobrá alebo zlá, sa definitívne obrátil proti nemu. Vyše desať miliónov nezamestnaných v Nemecku je dnes faktom s alarmujúcimi dôsledkami. Pád rastu národného produktu pod kritickú hranicu EÚ vyvoláva zase pochybnosti o inak dobrých úmysloch progresívnej politiky na medzinárodnej úrovni. „Ak chcú Nemecko a Francúzsko zohrávať aj naďalej úlohu lídrov v politike európskej integrácie, musia si najprv dať do poriadku domácu hospodársku politiku,“ píše sa v komentári Thomasa Schmida pre Frankfurter Allgemeine Zeitung (FAZ). „To však nepôjde v budúcnosti bez toho, aby sa prijali nepopulárne monetaristické opatrenia. Také opatrenia, ktoré vychádzajú z predstavy o sebestačnom fungovaní slobodného trhu. Návrh reformy Federálneho úradu práce poskytne dostatok dôkazov o tom,“ uzatvára Schmid, „ako to kancelár Schröder naozaj myslí s progresívnou politikou zamestnanosti.“ Švédsky recept Na druhej strane práve dnes platí viac ako kedykoľvek predtým, že každá minca má svoj rub a líce. Príspevok švédskeho ministra obchodu Leifa Pagrotského z expertnej konferencie o pozitívnych praktikách progresívnych vlád hovorí o iných výsledkoch a skúsenostiach. Riešenie progresivistickej dilemy efektívne fungujúceho trhu a sociálne férového systému, sa vo Švédsku vymyká tradičným predsudkom. Americký model enormného hospodárskeho zázraku v poslednej dekáde, založený na nízkych daniach s minimálnou sociálnou ochranou, nie je jedinou cestou k úspechu. Podľa švédskeho ministra zvládla švédska ekonomika adaptáciu na nové technológie lepšie ako americká ekonomika. S týmto úspechom sa spája aj nižšia inflácia a vyššia miera zamestnanosti, akú majú v USA. „To všetko sú,“ tvrdí Pagrotsky, „znaky flexibilnejšej a rapídnejšie sa vyvíjajúcej ekonomiky, presúvajúcej zdroje rastu zo starých do nových sektorov, než akú uskutočňujú Spojené štáty.“ Z hľadiska konvenčnej teórie paradoxne nie je zdrojom švédskej prevahy monetárna politika, ale vzdelávací systém a politika sociálneho zabezpečenia. Švédi vybudovali systém vzdelania, ktorý nestavia na „kandidátoch na Nobelovu cenu a absolventoch Harvardu“. Zahŕňa všetky vrstvy spoločnosti vrátane nezamestnaných. Stojí to síce oveľa viac ako vzdelávanie elít, ale tradičná výučba angličtiny spolu s dôverou k rekvalifikačným cyklom sa vracajú nazad v podobe vysokej osobnej flexibility. Flexibilita a solidarita Sociálne zabezpečenie „založené na solidarite a férovej distribúcii“ udržuje životný štandard, zdravotné poistenie a školskú dochádzku detí nezamestnaných, pokiaľ sa snažia participovať na rekvalifikačných procesoch. Výsledkom je prekonanie nedôvery k novým technológiám - presvedčenie že „o pracovné miesta oberajú ľudí staré a nie nové ekonomické odvetvia“. Ak nič iné, švédska skúsenosť vyvracia tézu neproduktívnosti spoločnosti s vysokým daňovým zaťažením a domotivujúcim vplyvom systému zaťaženia. Flexibilita je nevyhnutná v globálnom svete, švédskej flexibilite však napomáha solidarita - podľa Leifa Pagrotského „najlepšia stratégia správania sa tomto globálnom svete“. Aký zaver sa ponúka z obidvoch príkladov? Moderná trhová spoločnosť môže dospieť, aj keď nemusí dosiahnuť ekonomický rast, k zvýšeniu flexibility práce napriek vysokému daňovému zaťaženiu. Švédska a nemecká skúsenosť potvrdzuje názor, podľa ktorého sa o význame jednotlivých doktrín môžeme dozvedieť až v kontexte ich použitia. Aj tam, kde ide o solidaritu a sociálne férový prístup k životným šanciam, rozhoduje úspech a efektívnosť riešenia v ekonomickom kontexte. Zdá sa, že názor Josepha Stiglitza o tom, že „princípom posudzovania každej ekonomickej doktríny by mala byť jej nefunkčnosť v skutočnosti“, upozorňuje na inú súvislosť. Kladie dôraz na nevyhnutnosť vlastnej skúsenosti a zodpovednosti v globálnej ekonomike ako opaku každého - aj progresivistického – doktrinárstva.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama