Reklama

Sedem mesiacov pred voľbami

Podľa výskumov verejnej mienky tretina dospelej populácie Slovenska uznáva ľavicové hodnoty bez toho, že by svoju ,,ľavicovosť“ otvorene priznali. Oproti tomuto číslu bývajú výsledky ľavicových strán vo voľbách podstatne, v súčasnosti dokonca rádovo nižšie
Počet zobrazení: 1578

Podľa výskumov verejnej mienky tretina dospelej populácie Slovenska uznáva ľavicové hodnoty bez toho, že by svoju ,,ľavicovosť“ otvorene priznali. Oproti tomuto číslu bývajú výsledky ľavicových strán vo voľbách podstatne, v súčasnosti dokonca rádovo nižšie. V posledných mesiacoch majú strany, ktoré sa hlásia k demokratickej ľavici (SDĽ, SDSS i SOP), spolu sotva štyri percentá preferencií. Predbehla ich dokonca i KSS. Pravda, aj to je v porovnaní s jej reformovanými kolegyniami z Česka či bývalej NDR žalostne málo. Vlani v Poľsku ľavica získala takmer polovicu poslaneckých mandátov, maďarským socialistom ,,hrozí“ víťazstvo v aprílových voľbách, českí sociálni demokrati aj po štvorročnom vládnutí ostávajú najsilnejším politickým subjektom. Prečo sa teda Slovensko v tomto smere stalo v strednej Európe raritou? Zaprášené argumenty Donedávna sa slabý elektorát ľavice vysvetľoval hlboko zapusteným konzervativizmom v spoločnosti a diskreditáciou socialistických ideálov v predchádzajúcom režime. Ten sa lúčil s týmto svetom, inak ako u našich susedov - pelendrekmi, no žilo sa našim občanom výrazne horšie ako v Maďarsku, či v krízami zmietanom Poľsku? Iste, po novembri 1989 sa dianie na Slovensku krútilo najmä okolo problému zvrchovanosti. Mimochodom, SDĽ vo voľbách roku 1994 nedokázala zúročiť to, že hlasy jej poslancov rozhodli o osamostatnení SR. Nebolo to posledný raz. Dlho sa argumentovalo, že podstatnú časť potenciálnych voličov ľavice viaže na seba populistické Mečiarovo hnutie. Pritom sa v ňom už prinajmenšom tri roky nehovorí o sociálnych platformách, HZDS sa samo svojím prístavkom ,,Ľudová strana“ pasuje napravo od stredu, čoraz častejšie nachádza spoločnú reč s KDH a v prospech sociálne ladených zákonov hlasujú jeho poslanci iba vtedy, keď sa pokúšajú rozbiť súčasnú vládnu koalíciu. Ktovie, pod akú hranicu by museli klesnúť preferencie, aby si viacerí ľavičiari konečne uvedomili, že nejde o spoločné sprisahanie všetkých agentúr pre výskum verejnej mienky (hoci niektoré na to majú predpoklady) a že s výnimkou vojnového fašizoidného štátu hrozí reálne historické fiasko, že ľavica nebude mať v slovenskom parlamente zástupcov?! Viacerí sa utešujú, že štafetu prevezme Smer. Možno sa v ňom nájdu činitelia, ktorých srdce bije naľavo od hrudnej kosti, no Robert Fico a jeho najbližší sa stránia akéhokoľvek označenia, zdôrazňujúc pragmatizmus: ,,Je jedno, či je mačka biela alebo čierna, hlavná vec, že chytá myši.“ V podstate niet strany, s ktorou by odmietali budúcu spoluúčasť vo vláde. Aj Tretiu cestu nevysvetľujú pred voličmi blairovským slovníkom, ale ako variant medzi HZDS-ĽS a terajšou vládnou koalíciou. Lakmusovým papierikom skutočnej ľavicovosti sa stalo hlasovanie o bezplatnosti externej formy vysokoškolského vzdelávania, ktorú Smer považuje za pseudoľavicový populizmus. Opakované chyby Mnohí upozorňovali na to, že sa vedenie SDĽ nepozeralo dozadu, ako za ním pokrivkáva členská i voličská základňa. Peter Weiss verejne vyhlasoval, že nemá záujem o starších členov KSS, pod Kanisovým nátlakom sa SDĽ ako prvá na Slovensku otvorene prihlásila k NATO a neskôr bazírovala na tom, aby dostala pod svoju kuratelu ministerstvo obrany. Bez predbežného vysvetľovania sa dajako prirýchlo zbratala s kresťanskými demokratmi, pritom sa súčasne v jej špičkách vždy našiel ktosi, kto sa zahrával s myšlienkou spolupráce s HZDS. Nevedela účinne odraziť útoky médií v súvislosti s podozreniami z korupcie. Zato v jej radoch sa vždy našli masochisti, ktorí sa dajako priochotne púšťali do síce nevyhnutných reforiem, no dopredu bolo jasné, že na ne doplatia najmä tí, čo vkladali do ľavice svoje nádeje. Chyby z osemmesačnej Moravčíkovej vlády opakujú ľavicoví demokrati i teraz. Namiesto toho, aby vstupovali do rizikových širokospektrálnych vlád, radšej ich mali len podmienečne podporovať a keď by bolo treba, ostro kritizovať. Mohli počkať, kým im porastú preferencie, aby po ďalších voľbách oni diktovali podmienky. Skúsenosti Rakúska - ale nielen jeho - ukazujú, že na účasť v pravo-ľavej vláde počas zložitej ekonomickej situácii dopláca v prvom rade ľavica. Pravda, v spomínanej alpskej krajine sú sociálni demokrati stále najsilnejšou politickou silou... Nemala by si celá slovenská ľavica tiež priznať, že jej okrem ľudsky zrozumiteľného volebného programu chýbali (s výnimkou Alexandra Dubčeka a istý čas Petra Weissa) a naďalej chýbajú charizmatické osobnosti? Ako sa asi cítia ľavicoví intelektuáli z Gunduličovej či Žabotovej ulice, keď ich vo výskumoch o dôvere v politikov dlhodobo prevyšujú, popri všetkej úcte, osobnosti typu Anny Malíkovej? Líška bez chvosta Prvá i druhá verchuška SDĽ nebehala sťa líška za svojím chvostom, ako tvrdí komentátor Pravdy. Ona si chvost, ba ani telo nevidela. Ešte ani svojich členov celkom nepresvedčila o nevyhnutnosti transformácie strany na sociálnodemokratických princípoch a už sa tlačila k pravicovému okraju európskej ľavice. Podceňovala drobnú, mravenčiu prácu medzi ľuďmi, ignorujúc skúsenosti sesterských strán v susedných štátoch. Čudujeme sa teraz recidívy prednovembrových názorov? A kde sú tí, čo sa označovali za najprogresívnejších? Vzdali to a robia tú istú chybu, pred ktorou ich varovali pred ôsmimi rokmi pri Spoločnej voľbe - krátko pred voľbami zakladajú politický subjekt pod novou hlavičkou. S akým pomerom si rozdelia 2,7 percenta preferenčných hlasov? 1,1 ku 1,6? Alebo naopak? SDĽ pod svoje volebné krídla získala SDSS a zrejme i SOP a odbory. Rozvinie sa i lepšia, dosiaľ podceňovaná mediálna politika? Bude sa iba vyhrážať odvolaním nespoľahlivých členov vlády, aby potom v poslednej chvíli od svojich zámerov odskočila? Alebo sa zameria na konštruktívnu kritiku pravicových predstáv vládnutia, predloží vlastné varianty a predovšetkým začne vysvetľovať, čo pozitívne priniesla jej účasť vo vláde v končiacom sa volebnom období? Boli – a nie málo - aj svetlé chvíľky pri hlasovaní o zákonoch a vládnych opatreniach, len sa dajako o nich nehovorí. Vicepremiér Ivan Mikloš nebude písať v médiách a behať po mítingoch, aby presviedčal tisícky zaskočených a sklamaných ľudí o tom, v akom položení by sa ocitli nebyť SDĽ. No keď nie on, tak potom kto?

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama

Blogy a statusy

Reklama