Za väčšinu problémov si môžeme sami

Pre veľa ľudí ste v politike nová tvár. Skúste sám seba predstaviť. - Narodil som sa na Záhorí, rok som chodil na základnú školu na Morave, niekoľko rokov sme bývali v Komárne, potom v Bratislave, univerzitu som skončil v Prahe, ženu mám z Važca... Ako chlapec som hrával futbalovú dorasteneckú ligu na západe Slovenska, hral som na husle a spieval vo folklórnom súbore.
Počet zobrazení: 1497

František Hajnovič

Narodil sa 5. júla 1949 v obci Závod na Záhorí. V rokoch 1967-1969 študoval na Matematicko-fyzikálnej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, potom pokračoval na Matematicko-fyzikálnej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, kde v roku 1972 promoval. V roku 1984 ukončil postgraduálne štúdium v oblasti ekonometria na UK v Bratislave. Absolvoval stáže a školenia na Akadémii vied v Moskve, Inštitúte svetovej ekonomiky v Bonne, Regionálnom inštitúte vo Washingtone, Technickej univerzite vo Viedni a na Hamburskej univerzite. Ďalšie skúsenosti v oblasti finančníctva získal počas pobytov v CCBS v Londýne (Bank of England), v OECD v Paríži, vo Švajčiarskej národnej banke a Deutsche Bundesbank. Vyše dvadsať rokov pracoval v oblasti makroekonomických analýz a prognóz v Inštitúte štatistiky a informatiky (INFOSTAT). Od roku 1994 až do januára 2002 pracoval v Národnej banke Slovenska. 29. januára 2002 ho vymenovali za ministra financií. Je ženatý, má štyri deti. Pre veľa ľudí ste v politike nová tvár. Skúste sám seba predstaviť. - Narodil som sa na Záhorí, rok som chodil na základnú školu na Morave, niekoľko rokov sme bývali v Komárne, potom v Bratislave, univerzitu som skončil v Prahe, ženu mám z Važca... Ako chlapec som hrával futbalovú dorasteneckú ligu na západe Slovenska, hral som na husle a spieval vo folklórnom súbore. Veľkou záľubou bola pre mňa matematika a riešenie úloh matematickej olympiády, neskôr programovanie a počítače. Ako sa začala a akým smerom sa vyvíjala vaša kariéra finančníka? - Nedá sa hovoriť o kariére finančníka. Pred nástupom do Národnej banky som priamo nepracoval v peňažnom ústave. Pokiaľ ide o predpoklady na funkciu ministra financií, ja ju skôr chápem ako post, v ktorom sa prijímajú rozhodnutia ovplyvňujúce ekonomiku na národohospodárskej úrovni, ale aj na úrovni jednotlivých podnikov a domácností. Toto rozhodovanie sa týka inštitúcií, legislatívy, no i konkrétnych objemov peňazí. Vyše dvadsať rokov som pracoval na INFOSTATE v oblasti národohospodárskych analýz, modelovania a prognózovania bývalej federálnej a slovenskej ekonomiky. Podieľal som sa aj na príprave konkrétnych podkladov k tzv. kompenzáciám cenových úprav, ktoré sa prijímali na začiatku 90. rokov a ktoré sa týkali jednotlivých domácností. Pre mňa bolo mimoriadne dôležité, že i počas štúdia, vďaka takej osobnosti, akú vtedy predstavoval profesor Strnad, aj počas práce na INFOSTATE, vďaka podmienkam, ktoré sa vytvorili programom OSN pre rozvoj a vďaka osobnostiam ako profesor Klas a inžinier Šujan som mal možnosť robiť prácu, ktorá len minimálne trpela politickými deformáciami a ku ktorej sa môžem aj dnes bez problémov hlásiť. Istý František Hajnovič, narodený 5. júla 1949, s krycím menom Franta, figuruje na Cibulkovom zozname spolupracovníkov Štátnej bezpečnosti ako dôverník. Má niečo s vami spoločné? - Pred časom som ani nevedel, že takýto zoznam existuje. S ŠtB som prišiel do styku na krátky čas v súvislosti so svojím študijným pobytom na Západe. Vtedy bolo obvyklé, že pred pobytom aj po ňom s vami robili pohovory. Keďže som nikomu neublížil, nemám pre to výčitky svedomia. Vy ste do roku 1989 neboli v žiadnej strane, teda ani v KSČ. Prečo ste po novembri vstúpili práve do SDĽ? - Tí, čo ma poznajú lepšie, by asi povedali, že to vlastne nemohlo byť ináč. Vzťah k ľuďom a úctu k práci som si vytvoril na dedine, kde som vyrastal. Dedina ale dávala ľuďom aj iné - úctu k životu a pokoru voči jednoduchým pravdám a zásadám, ktoré ľuďom uľahčovali život. Aj ja som sa pripravoval na funkciu ministra ľavicovej strany tým, že som miništroval v kostole... Keď som sa začal profesionálne venovať ekonomickej analýze, pochopil som význam liberálnych hodnôt pre ekonomiku, ale aj ich ohraničenosť. V roku 1990 bola SDĽ jediná strana, ktorá sa otvorene hlásila k ľavicovému názoru. Ako nástupnícka strana KSS mala problémy, vrátane toho, čo to vlastne ľavica je. Začínal som v jednej základnej organizácii s jej neskoršími špičkami – Petrom Weissom, Jozefom Migašom a Brigitou Schmögnerovou. Čo ste robili v Národnej banke Slovenska? - Pracoval na výskumnom úseku, hoci sa výskum v centrálnej banke pragmaticky zameriava na pomoc pri rozhodovaní. Išlo o analýzy potrebné na posúdenie konkrétnych otázok (napríklad platobná zmluva s ČR, vývoj obchodnej bilancie, kurzový režim), štúdie, ktoré pomáhali vyjasňovať chápanie a postoj k určitému problému, empirické analýzy, ktoré slúžili ako podklad pre koncepčné rozhodovanie. V poslednom období som sa viac zameriaval na otázky, súvisiace so smerovaním do EÚ a Európskej menovej únie. Veľkú časť mojej práce predstavovalo vypracovávanie stanovísk a podkladov pre vedenie banky, aj k materiálom, predloženým na rokovanie vlády. Konzultovala s vami už dávnejšie bývalá ministerka financií alebo ktosi iný z SDĽ ako s možným kandidátom na ministerské kreslo? - V tom období, keď sa začalo hovoriť o odstúpení Brigity Schmögnerovej, sa moje meno vôbec nespomínalo. Ja som sa dozvedel, že sa o mne uvažuje až v ten deň, keď som sa musel rozhodnúť. Kto za vami prišiel s ponukou? - Tú ponuku mi dalo Predstavenstvo SDĽ. Avšak, okrem prejavenej dôvery a sľúbenej podpory vedenia strany jeden z dôležitých momentov pri mojom rozhodovaní bol aj ten, že mi tento post ponúkli na základe odporúčaní ministerky financií a prísľubu, že na začiatku môjho pôsobenia vo funkcii bude so mnou spolupracovať. V akom stave ste prebrali ministerstvo? - Keď som sem prišiel prvý raz na ministerstvo, bol som trochu zarazený obrovským množstvom materiálov ležiacich v kancelárii pani Schmögnerovej. Naozaj som sa obával, že to všetko mi tu nechá. Našťastie to boli podklady, ktoré si postupne zhromažďovala, aby mohla pracovať na svojich veciach. Keď som prišiel druhý raz, našiel som pekne upravenú kanceláriu. Pokiaľ ide o samotné ministerstvo, našiel som tu fungujúci úrad, ktorý si plnil úlohy. Jedným z najpríjemnejších prekvapení, ktoré ma tu čakalo, boli ľudia. Postupne ako som sa oboznamoval s úradom, som zisťoval, že to nie sú len úradníci, ako sa zvyknú vnímať v širokej verejnosti, ale že sú tu inteligentní, kompetentní a rozhľadení odborníci. Keď sa pozeráte na fungujúci chod ministerstva, existujú z vášho pohľadu vecné dôvody pre odvolanie Brigity Schmögnerovej? - Ja som to vždy vnímal skôr tak, že existoval určitý problém v komunikácii medzi ňou a vedením strany. Nechápal som ho len ako subjektívny problém na strane predchodkyne. Objektívny dôvod pre tieto komunikačné problémy vyplýva z toho, že práca vo vedení tohto ministerstva je nesmierne náročná na čas. Veľmi veľa vecí závisí od rozhodnutia iných a každé si vyžaduje určitý čas. Časť tých problémov v komunikácii vyplýva z obrovskej zaneprázdnenosti ministra financií. Nik nespochybnil, že by moja predchodkyňa nemala ľavicové, hoci svoje vlastné, videnie problémov. Možnože viac ako ľudia, ktorí formulujú politické ciele, bola obmedzovaná pri ich presadzovaní, či už svojou funkciou vo vláde alebo objektívnymi ohraničeniami, ktoré vznikajú v rozpočte. Mám pocit, že sa vytvoril trochu zjednodušený pohľad na ňu, ktorý do istej miery aj mediálne vytvoril klin medzi ňou a vedením SDĽ. V súvislosti s odchodom Brigity Schmögnerovej z SDĽ a vznikom Sociálnodemokratickej alternatívy sa vynárajú s novou naliehavosťou otázky o príčine ďalšieho štiepenia slovenskej ľavice. Ako sa na to pozeráte? - Na SDĽ viac ako na iné politické strany pôsobí napätie, ktoré vyplýva z toho, že Bratislava, vláda a parlament smerujú do EÚ, no viaceré regióny Slovenska uviazli v 30-percentnej nezamestnanosti. Toto napätie je také silné, že destabilizuje vedenie SDĽ, pretože jednotlivé rozhodnutia sa dejú raz pod tlakom vládnej zodpovednosti, inokedy v nich prevláda vedomie veľkých problémov v regiónoch. Odchod Petra Weissa a Brigity Schmögnerovej chápem tak, že riešenie problémov Slovenska chcú hľadať v spoločnej Európe, v presadzovaní hodnôt a pravidiel, ktoré dnes tvoria základ sociálneho trhového hospodárstva v Európe. Do istej miery im dáva za pravdu vývoj v takých krajinách, ako je Taliansko, Španielsko alebo Portugalsko. No nemožno nevidieť ani sociálnu situáciu, nezamestnanosť a ekonomické zaostávanie regiónov, ktoré je aj dôsledkom prijatia týchto pravidiel. Či už ide o otvorenie domáceho trhu voči veľkoryso dotovanému dovozu, postupné uplatňovanie pravidiel pre poskytovanie pomoci slabým podnikom atď. Myslím si, že ak chce mať ľavica šancu obstáť v zápase o voliča, musí vedieť zvládnuť tento konflikt. Musí vedieť presvedčiť svojich potenciálnych voličov, že smerovanie do NATO a EÚ nie je samoúčelné a ide o cestu, ako sa dlhodobo dostať z dnešnej situácie – aj v regiónoch. Ľavica musí vedieť nájsť spôsob, ako na tejto ceste využiť obrovský potenciál, nie rezervy, ktorý majú regióny. Musí presvedčiť, že za väčšinu problémov si môžeme sami aj tým, že sme niektoré transformačné procesy nezvládli, že sa nevieme vysporiadať s korupciou a nezákonnosťou. Ministerstvo financií je podobne ako ostatné ministerstvá obrovský kolos, ktorý zamestnáva vyše 700 ľudí. Dá sa ten počet zredukovať? - Na to, aby som odpovedal na túto otázku, by som musel byť ministrom dlhšie. Všeobecne si myslím, že štátna správa by mohla zamestnávať menej ľudí, ale nemohla by byť lacnejšia. Ak chceme, aby v nej pracovalo menej ľudí, treba im na prácu vytvoriť lepšie podmienky. Nie sú to len platy, ktoré nemôžu konkurovať komerčnej sfére, tie sú relatívne nízke všade vo svete. Sú to aj iné podmienky – lepší informačný systém, podmienky pre priebežné vzdelávanie sa, jednoduchšia a stabilnejšia legislatíva... V neposlednom rade je potrebná zmena pohľadu širokej verejnosti na týchto ľudí a ich prácu. Určité predpoklady sa vytvárajú v novelizovanom zákone o štátnej službe. Ministerka Schmögnerová síce zodpovedala navonok za ministerstvo, ale mnohé záležitosti riešili jej podriadení, napríklad štátni tajomníci. Niektoré veci nemala celkom pod kontrolou a potom si to takpovediac ,,zlizla“ za nich... - Nemôžem súhlasiť s takouto personifikáciou. Ministerstvo financií je veľký úrad a iný spôsob jeho riadenia ako taký, že sa opierate o ľudí s vymedzenými kompetenciami, ktorí pre vás vypracúvajú podklady a analýzy, alebo na ktorých delegujete viaceré rozhodnutia, nie je možný. To, že sa niektorý z úradníkov správa autonómne a nie celkom konzistentne s názorom ministra, je jednoducho dôsledok toho, že problémy, na ktoré treba reagovať, vznikajú v tempe, je ich veľa a reagovať treba často rýchlo. Nie vždy sa dá dosiahnuť predbežná dohoda o postupe alebo spoločný názor. Pokiaľ dôjde vyslovene ku konfliktu, ktorý sa navonok medializuje, je to zlé pre ministerstvo. Nielenže to zneisťuje okolie, no môže spôsobiť aj značné škody. Na ministerský post ste nastúpil v čase, keď sme konfrontovaní s finančným škandálom okolo B.M.G. Invest a iných obdobných inštitúcií. Existuje spôsob, ako môže vaše ministerstvo ovplyvniť vývoj týchto špekulatívnych fondov, ktoré ťažia z naivity obyčajných ľudí? - Kroky, ktoré mali dostať pod kontrolu tento druh podnikania, sa postupne uskutočňovali. Naše ministerstvo zodpovedá skôr za koncepciu a prípravu legislatívy pre podnikanie na finančnom trhu. Podnikanie, ktoré uskutočňujú nebankové, respektíve nelicencované subjekty, nie je podnikaním na finančnom trhu. Nebolo to tak vždy. V minulosti, keď tieto spoločnosti rozbiehali svoju činnosť, zbierali vklady a poskytovali úvery. To sa im však zakázalo novelou zákona o bankách. Následne sa ich aktivity obmedzili aj ďalšími legislatívnymi opatreniami tak, aby sa v sektore finančného trhu pohybovali len tie subjekty, ktoré majú licenciu. Išlo sa dokonca za hranice toho, čo je obvyklé v krajinách EÚ. Ak chce dnes na Slovensku nejaký podnikateľský subjekt získavať prostriedky na základe verejnej ponuky s prísľubom investovať ich do majetkových hodnôt, musí mať súhlas Úradu pre finančný trh. Podľa toho, čo ste povedali, to vyzerá tak, že všetko máte pod kontrolou. Kde je teda problém? - Subjekty, ako je B.M.G., AGW a podobne, zbierajú zdroje od občanov a používajú ich na podnikanie, ktoré nemá s finančným trhom nič spoločné. V ich zápise do obchodného registra nájdete predmet podnikania neuveriteľne pestrý. Ľudia robia chybu, keď si neuvedomujú, čo je tam napísané. Figurujú tam kasína, nákup nehnuteľností, reklama atď. Obyčajne činnosti, ktoré tieto subjekty vykonávajú, sú pomerne rizikové. V čase konjunktúry môžu byť výnosné, ale inokedy môžu priniesť aj obrovské straty. Iba málo podnikateľských aktivít môže dlhodobo garantovať výnos, ktorý tieto spoločnosti sľubujú. Má to ešte jeden aspekt. Tieto firmy sústreďujú finančné prostriedky od obrovského počtu ľudí... - Toto je asi moment, ktorý občania vnímajú ako čosi, čo si zaslúži pozornosť zo strany štátu. Práve preto sa v posledných rokoch venovala toľká pozornosť takejto forme podnikania. V nej tkvie najväčší problém v tom, že kým sa vo firme vytvorí situácia, že jej hrozí kolaps, spravidla to trvá istý čas. Nové vklady totiž zvyknú vyrovnať straty firiem a ich krach sa tak na istý čas oddiali. Pokiaľ nie sú zákonné dôvody na to, aby zasiahla finančná polícia alebo daňové orgány, tak každý zásah do podnikania by bol zásahom do súkromných práv firiem. Predsa len, ak po skúsenostiach s českými ,,kampeličkami“, či krachu slovenskej firmy SUN niekto stále sľubuje 30-percentný výnos, je to číro-číre klamstvo. Či nie? - Podľa mojich informácií sa urobil pokus o zákaz tzv. klamlivej reklamy. Okolnosti toho, prečo sa nezakázala, presne nepoznám. Následne sa robila kampaň, aj s podporou EÚ, ktorej cieľom bolo upozorniť na riziká, ktoré prináša investovanie tichých spoločníkov do nebankových spoločností. Zdá sa, že to nebolo dosť účinné. Na jednej strane existovala masívna reklama, najmä televízií, prísľuby vysokých výnosov, nízkeho rizika, pokles úrokov za chránené bankové vklady, na druhej varovanie pred rizikom takýchto investícií zo strany MF SR a NBS. Osobne som presvedčený, že väčšina tichých spoločníkov vedela, že podstupujú riziko. Príjme ministerstvo financií ďalšie legislatívne opatrenia týkajúce sa nelicencovaných spoločností? - Možno sa dá ešte niečo urobiť s tým, že sa určité aktivity budú vnímať ako rizikové a postavia sa mimo zákon. Musíme si však uvedomiť, že keď pôjdeme touto cestou, tak sa dostaneme do situácie, keď štát bude predpisovať, čo je správne podnikanie a čo nie. Kampaňou sme chceli predísť tomu, aby procesy v podnikaní boli štátom neprimerane dohliadané, a súčasne primäť ľudí k tomu, aby si uvedomili, že jestvuje určité riziko a aby sa vystavovali len takému riziku, aké sú schopní bez výraznejších strát na majetku zniesť. Naša regulácia takéhoto podnikania je prísnejšia ako v EÚ. V Únii sa predpokladá, že si občan ako investor chráni svoje peniaze. Keď ide do rizika, tak na ,,vlastné triko“. Nemôže počítať s tým, že mu ktosi bude prípadné straty kompenzovať. Občania v krajinách EÚ však majú väčšiu skúsenosť s bankovými inštitúciami. Aj my vieme, že od serióznej banky na termínovanom vklade nedostaneme viac ako 6-7 percent. Rozdiel spočíva však asi v tom, že dôchodca, ktorý mal svoje celoživotné úspory v sporiteľni a inflácia mu ich za dvanásť rokov znehodnotila, nevie rozoznať nebezpečenstvo pyramídových hier. - Nechcem to zasa postaviť do takého svetla, že o všetko sa majú starať ľudia. Štát môže, mohol, aj do budúcnosti by mal efektívnejšie riešiť každý podnet, ktorý signalizuje, že podnikanie smeruje k defraudácii prostriedkov. Treba však povedať, že aj v prípade B.M.G. Invest boli dané podnety. Problém spočíva v tom, že na Slovensku sa dosť málo vecí podarí vyšetriť. To je náš najväčší deficit. Takýto postup je oveľa účinnejší ako ďalšia regulujúca legislatíva. Stačí, ak budeme schopní exemplárne potrestať tých, čo spôsobujú hospodársku kriminalitu. Na to netreba policajný teror, len doviesť niekoľko prípadov hospodárskej kriminality do konca. Ide o exemplárne riešenie jedného-dvoch prípadov. Postih by mal byť dôsledný a mal by sa týkať aj osobného majetku vinníkov. Podľa vás teda, keby sa pred časom do konca doviedol prípad firmy SUN, dnes by nestáli ľudia pred zavretými dverami B.M.G.? - Áno, som o tom presvedčený. Inak by sme nemuseli prijímať takú legislatívu, ktorá nie je ani veľmi štandardná, ani systémová. Okrem toho je tu škandál s akciami VSŽ, ktorý prenáša tento typ otrasov z roviny bežných občanov do sféry vlády a poukazuje na silný klientelizmus. Čo k tomu môže povedať minister financií? - Ide len o podozrenia. Ale ak sa veci zametú pod koberec, tak škody budú ešte väčšie, ako si myslíme. Klesne dôvera občanov voči systému i zahraničných investorov voči Slovensku. Vzhľadom na závažnosť celej kauzy predaja akcií VSŽ som presvedčený, sa dôjde k jej dôslednému prešetreniu a osobne si to i želám. Ministerstvo financií v tomto prípade môžu požiadať o výklad viacerých zákonov, ktoré súvisia s reguláciou finančného trhu, pretože to je v našej gescii. V rámci toho budeme i konať, no na rozdiel od Úradu pre finančný trh nemôžeme vstupovať do celého procesu vyjasňovania tejto záležitosti. My nemáme možnosť vyšetrovať – to je úloha orgánov činných v trestnom konaní. Vnímali ste pokus o odvolanie podpredsedu vlády Ivana Mikloša ako súčasť tohto problému? - Neviem o tom, že by existovala súvislosť medzi odvolávaním vicepremiéra Mikloša a týmto prípadom. Ste presvedčený, že tam došlo k udalostiam, ktoré oprávňujú k začatiu trestného stíhania? - Zatiaľ mám len predbežné informácie. Boli medializované. Vy ako minister financií máte iba tieto informácie? - Áno, zatiaľ mám len tie informácie. Prebieha šetrenie. Ak vychádzam z týchto informácií, domnievam sa, že niektoré kroky v celej transakcii neboli v poriadku. Rozhodnúť o tom ale môžu iba kompetentné orgány. Ivan Mikloš vo svojej funkcii zostal. Aký malo zmysel to, že SDĽ nechávala koaličných partnerov v neistote do posledných minút pred hlasovaním? - Úprimne povedané, nechápem, prečo by mal problém spočívať v tom, že SDĽ ihneď nevyjadrila svoj názor. Ona neiniciovala odvolanie. Je známe, že s hospodárskou politikou, ktorá sa stotožňuje práve s Ivanom Miklošom, vládla v SDĽ nespokojnosť. Podľa mňa bolo správne, aby sa návrh na odvolanie člena vlády, ktorej sme súčasťou, posúdil v širších súvislostiach. Pri možných dôsledkoch, ktorými hrozil premiér, by sa dokonca dalo požadovať, aby sa k nemu vyjadril aj vyšší orgán, napríklad Republiková rada SDĽ. Zodpovednosť na seba zobral jej republikový výbor a poslanecký klub. V uplynulých rokoch získala SDĽ v médiách povesť skorumpovanej strany. V súvislosti s VSŽ sa však ukazuje, že previazanosť iných politických subjektov, napríklad SDKÚ, na isté záujmové skupiny je ešte silnejšia. Ako vnímate tieto väzby? - Okrem toho, čo sa všeobecne hovorí, teda neoverené správy o týchto prepojeniach, nemám iné informácie. No nepovažujem za nelegitímne to, že existujú určité vplyvné ekonomické skupiny, ktoré sa usilujú ovplyvniť rozhodnutia vlády. Dôvod je v podstate pragmatický: záujmy týchto subjektov nevnímam len ako sebecké požiadavky hŕstky ľudí, ale aj ako vyjadrenie určitého ekonomického záujmu, ktorý môže byť v podstate oprávnený a racionálny. Ak napríklad živnostníci presadzujú paušálnu daň, aby sa znížilo ich administratívne zaťaženie, to nie iba ich záujem, ale čosi, čo pomôže celej ekonomike. Samozrejme, v prípade silných finančných skupín hrozí, že dôjde k subjektívnemu posunu. Pokiaľ vláda nedostatočne zváži záujem, dôjde k jednostrannej výhode veľmi úzkej skupiny ľudí na úkor ostatných. Nevidím problém v komunikácii s predstaviteľmi týchto skupín. Je v tom riziko, lebo človek sa môže dostať do podozrenia a nesprávne zhodnotiť účelnosť, či užitočnosť týchto záujmov z celospoločenského hľadiska, z ktorého by sa mal na ne pozerať vládny úradník. Privítal by som preto, keby boli mechanizmy takéhoto ovplyvňovania transparentnejšie a regulované zákonom, tak ako je legislatívne upravené kolektívne vyjednávanie a tripartita. Nedávno spoločnosť Penta Group (PG) uverejnila v novinách inzerát: Podľahne FNM tlaku SMK? Podľa neho sú manažéri Slovenských lodeníc v Komárne prepojení na lobistické skupiny SMK. Nemáte pocit, že je to vrchol arogancie a že tým PG prekročila hranice slušnosti? - Vnímam to trochu inak. PG chce jednoducho presadiť svoj záujem a použila na to legitímny prostriedok - inzerát. Je vecou všetkých dotknutých strán, aby posúdili, či sa pri tom poškodili ich práva. Nielen v prípade PG, ale aj iných podobných finančných skupín vzniká otázka, či kombinácia ich sily a slabosti tých subjektov, ktoré sa usilujú ovládnuť, nevzniká priveľké riziko pre stabilitu podnikovej sféry. Je to predovšetkým otázka pre legislatívu, ale aj podnet pre štát a MF SR, aby ich konaniu venovali pozornosť. V tom je práve háčik. Člen predstavenstva spoločnosti PG Jozef Špirko sa stretol v reštaurácii Bakchus s členom Výkonného výboru FNM Vladimírom Dvořáčkom... - Nepoznám podrobnosti. Takéto stretnutie, ako som už uviedol, predstavuje riziko, že vznikne podozrenie, že je tam ešte niečo viac ako len rozhovor. Avšak veľmi ťažko môžete chcieť, aby k týmto rozhovorom nedochádzalo, aby vzťahy neboli založené na komunikácii. Otázne je, ako tá komunikácia vyzerá. Lepšie je komunikovať, avšak podľa určitých pravidiel. Do úradu ste nastúpili s ohraničeným časovým horizontom. Máte preto limitované možnosti ovplyvňovať určité procesy. Vedeli by ste ako minister zastupujúci SDĽ vo vláde prestaviť istú víziu ľavicovej finančnej politiky? Je vôbec možné racionálne sformulovať niečo také ako ľavicová finančná politika? - To, čo ja chápem pod ľavicovou finančnou politikou, má veľmi konkrétnu podobu. Je v záujme každého z nás, aby existovalo niečo také ako finančná a ekonomická stabilita. Na všetky ekonomické otrasy totiž obyčajne doplácajú ľudia práce, respektíve nemajetní. Je to preto, lebo riešenie ekonomických otrasov a nastolenie približnej rovnováhy sa musí udiať rýchlo, a teda krátkodobými opatreniami. To znamená dopad na zamestnanosť, to znamená rozpočtové reštrikcie. Tie opatrenia, ktoré zabezpečia, aby v budúcnosti krízové situácie a nerovnováha nenastali, sa dlho zavádzajú a ich účinky sa dostavia s určitým časovým odstupom. Napríklad keď v krajine vznikne finančná kríza, doplatia na ňu zväčša obyčajní ľudia – klesajú reálne mzdy, obmedzujú sa výdavky zo štátneho rozpočtu. Som preto presvedčený, že ekonomická, menová a finančná stabilita je v záujme tzv. obyčajných ľudí. Keď skrachuje banka, ak neexistuje ochrana vkladov, tak takýto človek spravidla príde o veľkú časť svojho existenčného zabezpečenia. Keď sa podnik dostane do finančných problémov, je zníženie zamestnanosti spravidla jedno z prvých opatrení. Toto je zhruba jadro toho, čo chápem pod finančnou ľavicovou politikou. Ale argumentácia, povedzme, neoliberálneho ekonóma by bola asi takáto: Všetkým nám ide o to, aby sa maximum šťastia týkalo čo najväčšieho počtu ľudí. Na to, aby sa to stalo, potrebujeme efektívne fungujúce trhy. Urobme všetko preto, aby sme uvoľnili potenciál pre pôsobenie trhu a tým dosiahneme taký stupeň efektivity, ktorý nám umožní to, o čom hovoríte aj vy ako ľavicový minister. Čo hovoríte na tento typ úvah? - Nemám problém akceptovať tézu, že pre dobré fungovanie ekonomiky je dôležité prostredie pre individuálnu aktivitu jednotlivcov. Za problematický však považujem ultraliberálny pohľad na ekonomiku a spoločnosť, ktorý je veľmi abstraktný a nepočíta s tým, čo sa nazýva zlyhanie. To, čo sa teraz odohralo v súvislosti s B.M.G. Invest, je príkladom zlyhania. Chceli by sme, aby ľudia konali slobodne, aby do ich rozhodovania nezasahoval nadmieru štát. Ale ľudia nie sú dokonalí a mechanizmy, ktoré obmedzujú ich správanie, tiež nie sú stopercentne účinné. Výsledkom toho je zlyhanie. Aj keď nie som zástancom nadmerného zasahovania do ekonomického diania a rozhodovania ľudí, boli sme nútení robiť kampaň, ktorá upozorňovala, že investovanie tichých spoločníkov je spojené s rizikom. Bol tu pokus zmeniť zákon o reklame tak, aby sa dala explicitnejšie postihnúť tzv. klamlivá reklama. Viacerými zákonmi sme prikročili k určitej regulácii ich podnikania dokonca vo väčšej miere, ako je bežné. Aké poučenie vyplynie pre Medzinárodný menový fond a Svetovú banku z udalostí v Argentíne? - Jeden pohľad je taký, že celý problém vznikol z neadekvátnej kombinácie menovej politiky, ktorá znamenala veľmi prísny režim stability kurzu (tzv. menový výbor), na jednej strane, a uskutočňovanej fiskálnej politiky, ktorá bola veľmi nedisciplinovaná, uvoľnená, na strane druhej. Ľudia nadmieru dôverovali menovej stabilite a zabudli na deštruktívne účinky nezodpovednej fiskálnej politiky. Sú nejaké paralely medzi vývojom v Argentíne a na Slovensku? - Vývoj u nás pred menovou a finančnou krízou na jeseň 1998 mal – hoci v podstatne menšej miere – podobné znaky ako teraz v Argentíne. Stabilita kurzu si vyžaduje podporu zodpovednej fiskálnej politiky a rozpočtovú disciplínu. Myslím, že by sme si to mali uvedomovať stále a znova. Aké prínosy a aké riziká znamená pre Slovensko pôsobenie MMF a SB? - Ľudia zväčša spájajú tieto organizácie s ich pôsobením v krízových regiónoch. Recepty MMF sa prijímajú obzvlášť kriticky najmä preto, lebo napríklad stabilizačná politika, ak má priniesť rýchle výsledky, má obyčajne ťažké sociálne dopady. Nebýva vždy úspešná a často je to preto, že vláda, ktorá ju uskutočňuje, stratí podporu obyvateľstva. Vznik krízy sa nedarí predvídať dostatočne zavčasu a často MMF obviňujú, že kríza vznikla aj v dôsledku ním presadzovanej politiky liberalizácie pohybu kapitálu. Vo všeobecnosti sa dá povedať - a platí to aj pre Slovensko -, že prínos z pôsobenia MMF závisí od toho, ako sa podarí implementovať všetky opatrenia, o ktoré sa opierajú príslušné programy. To nejde ľahko a výsledky týchto programov sa nedostavia automaticky – tie dobré, ani tie zlé. Pôsobenie MMF na Slovensku sa podľa mňa dá hodnotiť vcelku pozitívne. Činnosť SB a MMF sa obyčajne doplňuje. Kým MMF sa viac zameriava na celkový návrh hospodárskej politiky, SB sa viac orientuje na štrukturálne programy, systémové zmeny. Aj v tomto prípade hlavný problém spočíva v prijateľnosti odporúčaných reforiem, v prekonávaní odporu voči ich implementácii a ich dôsledkom. Pochopiteľne, tento odpor môže vznikať aj preto, lebo ich návrh nie je optimálny a jeho zlepšenie si vyžaduje od nás aktívnu spoluprácu. V tomto smere sa javí určitý deficit na našej strane v pripravenosti ľudí podieľať sa na takejto spolupráci. Ako vidíte budúcnosť ľavice na Slovensku? - Kľúčom k jej budúcnosti bude nájdenie správneho riešenia konfliktu medzi smerovaním do EÚ a sociálnymi a ekonomickými problémami regiónov. Tento konflikt, vyplývajúci z veľkých rozdielov, vytvára podmienky pre radikalizáciu časti politiky. Buď sa ho podarí pomenovať ľavici, alebo sa radikalizácia absorbuje inými subjektami – cez nacionalizmus, neznášanlivosť, izolacionizmus, separatizmus... Populizmus – ľavý alebo pravý – sa mi vo svetle týchto možností javí ako menej nebezpečný. Som presvedčený, že uvedené krajné možnosti nenastanú, lebo to neodpovedá kultúrnej a mravnej úrovni občanov Slovenska.

S hosťom SLOVA sa zhovárali Martin Muránsky a Marián Repa

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984