Rakúska hliadka nie je Čečensko

Andrej Lobanov, ruský major zo 45. prieskumného pluku, ktorého maskovaciu blúzu zdobili tri vojenské vyznamenania, vie o prieskume svoje. Viackrát ho nasadili v Čečensku a stretol sa tu s teroristami odhodlanými na všetko
Počet zobrazení: 1507

Andrej Lobanov, ruský major zo 45. prieskumného pluku, ktorého maskovaciu blúzu zdobili tri vojenské vyznamenania, vie o prieskume svoje. Viackrát ho nasadili v Čečensku a stretol sa tu s teroristami odhodlanými na všetko. Okamžité zhodnotenie situácie a použitie všetkých prostriedkov vrátane strelných a chladných zbraní spôsobilo, že so svojou komandou mohol nedávno prísť do Lienza, mestečka pod východotirolskými Dolomitmi na 13. ročník prestížnej súťaže prieskumných hliadok Osterreich Patrouille Rakúska hliadka. Rusi sem zavítali vôbec prvý raz, rovnako ako Poliaci či Chorváti. Napriek tomu, že skončili v poli porazených, boli pre organizátorov prínosom. Major Lobanov: „Odovzdali sme im napríklad skúsenosti z ostrého prieskumu. Hliadka by pri prieskume objektu nemala pôsobiť pohromade, ale rozptýlená od seba minimálne 50-60 metrov. Lebo stačí jeden granát a je po nej. No a pri osobnom stretnutí s protivníkom nemôže podľahnúť panike.“ Nas nedogoňat... Čo je to vlastne za súťaž, ktorá rok-čo rok láka na štartové pole desiatky špecialistov prieskumu a početné tímy zložené zo záložníkov? Rakúska hliadka má charakter medzinárodného vojenského cvičenia prieskumníkov a organizuje ju Združenie rezervistov Bundesheeru. Skladá sa z dvoch častí a prebieha cez deň aj v noci. V prvej časti, v rámci ktorej sa preverovali i niektoré odborné vedomosti, hliadky najskôr strieľali z rakúskych ručných zbraní, prechádzali mínovým poľom, bojovou dráhou, poskytli prvú pomoc zranenému kolegovi a podobne. Súčasný hit ruského dievčenského dua TATU sprevádzal slovenských vyslancov nielen počas cesty do Lienza, ale sa stal aj ich mottom počas celej súťaže. Nas nedogoňat... Veru, dobrá fyzická kondícia je to, s čím sa dá na najprestížnejšej súťaži prieskumných hliadok v Európe asi najviac uspieť. I teraz stál v druhej časti súťaže proti 66 štvorčlenným hliadkam zo 14 štátov kompletný prápor rakúskej armády s cieľom odhaliť a zajať čo najviac členov hliadok. A k tomu ho aj dobre motivovali: za jedného prieskumníka niekoľko šilingov do vrecka a hliadke zápis do kartičky znamenajúci v konečnom bilancovaní mínus 200 bodov. Ak niektorá hliadka či prieskumník počas plnenia úlohy narazil na nepriateľa, neznamenalo to ešte automaticky zápis. K tomu došlo doslova až vtedy, keď ho chytili napríklad za rukáv... No a to sa stalo len málokomu, respektíve iba tomu, kto mal slabšiu fyzickú kondíciu a nestačil pred Rakúšanmi ujsť a skryť sa do húštiny. Veruže nejedna hliadka takto počas noci v členitom teréne s prevýšením do 600 metrov nabehala aj 25 kilometrov. Keď sa tasí nôž Niektoré naháňačky sa skončili nerozhodne, iné v prospech hostiteľov. Napríklad i tá, na ktorú by jedna z troch slovenských hliadok, konkrétne zo Športového klubu polície Topoľčianky, asi najradšej zabudla. Už prvá časť súťaže sa pre nich odvíjala veľmi dobre. Objekt nočného prieskumu zvládli na jednotku. Hádam pod týmto dojmom sa neskôr znížila ich ostražitosť, dostavila sa únava, až nakoniec porušili jedno z prieskumníckych pravidiel: opustili les a vyšli na poľnú cestu. Nuž a tu ich už čakali Rakúšania, ktorí si na nich poriadne zgustli. Sedem zápisov znamenalo koniec všetkým nádejam. Ba čo viac, jeden z členov hliadky, reagujúc ako asi často v reálnej situácii ruský major z Čečenska, vytiahol pri strete intuitívne útočný nôž. Nedorozumenie, ktoré poriadne spacifikovalo rakúskeho práporčíka, sa nakoniec vysvetlilo a nôž na znak kamarátstva skončil v rukách domnelej obete. Akáže by to bola motivácia pre ostatné hliadky, keby Slováci rok čo rok nestáli na najvyššom stupni víťazov. Vlani totiž hliadka 1. prieskumného práporu z Vajnor (jednotka už vlastne neexistuje, pretože ju zmietla reformná vlna) dosiahla na súťaži hetrik a okrem víťazného pohára získala pre Slovensko už natrvalo aj putovný pohár. Pochopiteľne, že Vajnoráci i tento rok prišli pod trojtisícové Dolomity s najvyššími ambíciami. Csaba, neblázni! Kapitán Csaba Kádár, podpráporčík Anton Kotrla a poručík Jaroslav Krám už vedia, ako chutí víťazstvo. Nováčik v tíme, nadporučík Aleš Skácel to chcel skúsiť tiež. Napriek tomu, že každý z týchto profesionálnych vojakov dnes slúži na inom mieste Slovenska, dali sa dohromady, zohnali si sponzorov a na úkor vlastných dovoleniek nechýbali medzi favoritmi súťaže. Rakúska hliadka, to je dnes už veľká rodina kolegov vojakov, policajtov a záložníkov. Napríklad Csaba Kádár, veliteľ vajnoráckej hliadky. Vlani na súťaži chýbal, no napriek tomu si ho tu dobre pamätajú. Bodaj by aj nie. Tridsaťročný profesionálny vojak súťažil už sedemkrát, velil hliadke, ktorá súťaž dvakrát vyhrala a raz skončila tretia. Priazeň sympatickému kapitánovi prejavovali aj samotní organizátori... Kádár bol v Lienzi voči členom svojej hliadky tvrdý, ale aj ústretový k ich názorom na hodnotenie tej-ktorej situácie. A oni sa mu odmenili tak, že po prvej časti súťaže sa ocitli na prvom mieste. Veliteľove vodcovské schopnosti sa naplno prejavili pri príprave na nočný prieskum: „Máš baterku? A čo vreckový obväz? Máme všetci vodu vo fľaši... Tóno, vábničky sú pripravené? Zopakuj všetky dorozumievacie signály! Jaro, mapu zbaľ tak, aby bola v batohu navrchu... Zopakujte si text môjho rozhodnutia na prieskum. Ktovie, Aleš, si tu prvýkrát a možno vyberú teba, aby si ho pri preskúšaní spamäti zopakoval. Tak a nakoniec si po jednom vylezte na stoličku a zoskočte z nej. Viete, že rozhodcovia majú nastražené uši a aj ten najmenší cinkot výstroja nás môže v teréne prezradiť.“ Nie, Csaba sa nebláznil. Iba robil všetko pre to, aby Slováci ani tento rok nechýbali na stupňoch víťazov. Osudných 200 bodov Mať ich v konečnom zúčtovaní, tak by na lienzskom Námestí Františka Jozefa opäť znela na počesť víťazov slovenská hymna. Lenže keby bolo keby, neplatilo ani tu. Napriek tomu, že Csabova hliadka zvládla prieskum objektu perfektne, malé chybičky sa predsa len dostali do náčrtu. Dve rakúske hliadky a bronzová nemecká ich mali menej, takže nakoniec to pre našich bola iba nepopulárna zemiaková medaila. Aj štvrtým miestom však Slováci opäť všetkým pripomenuli: stále s nami počítajte. Spokojnosť so súťažou vyjadril i veterán z Čečenska major Andrej Lobanov: „Je to dobrá súťaž. Komplexne nás preverila, odborne i fyzicky. Je však trochu vzdialená od reálnej bojovej situácie a pri hodnotení prevládal subjektivizmus. Napriek tomu prídeme aj o rok.“

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984