Rovnosť ľudí ako právny problém

Moderné právo sa slovami ústav i medzinárodného práva hlási k ideálu rovnosti ľudí, ktorú normuje v podobe rovnoprávnosti, rovnosti v právach a v povinnostiach, či v rovnosti pred zákonom.
Počet zobrazení: 3005

Moderné právo sa slovami ústav i medzinárodného práva hlási k ideálu rovnosti ľudí, ktorú normuje v podobe rovnoprávnosti, rovnosti v právach a v povinnostiach, či v rovnosti pred zákonom. K symbolom práva moderných čias patrí francúzska Deklarácia práv človeka a občana z roku 1789. So súčasnosťou ju spájajú nielen myšlienky a ideály, ale i platnosť, lebo je súčasťou ústavného systému Francúzskej republiky. Článok I. spomínanej deklarácie znie: ,,Ľudia sa rodia a ostávajú slobodní a rovní a ostávajú takými pred zákonom. Sociálne rozdiely nemôžu mať iné základy okrem tých, ktoré sú všeobecne prospešné.“ Právna deklarácia rovnosti ľudí bola logickou súčasťou revolúcie, ktorá zvrhla režim založený na právnej nerovnosti ľudí podľa ich príslušnosti k stavom, do ktorých sa človek rodil. Abstraktné pojmy a sociálna realita Pozoruhodné je odlíšenie abstraktnej rovnosti a jej právneho výrazu rovnoprávnosti od sociálnej nerovnosti, ktorá sa za určitých podmienok považuje za prípustnú. Otvorené uznanie sociálnej nerovnosti ako hádam nevyhnutného protipólu rovnoprávnosti je revolučnou úprimnosťou, ktorú, žiaľ, neskoršie ústavy neopakujú. V napätí medzi rovnoprávnosťou a sociálnou nerovnosťou spočíva jedna z dilem a jeden z limitov rovnosti ľudí i jej právneho výrazu: rovnoprávnosti. Na napätie medzi rovnoprávnosťou a nerovnakými ľudskými schopnosťami upozorňuje napr. čl. 40 Ústavy Írskej republiky, ktorý znie: ,,Všetci občania sú si ako ľudské bytosti rovní pred zákonom.“ To neznamená, že štát nebude vo svojich zákonoch brať náležitý ohľad na rozdiely v ich fyzických a mravných schopnostiach a na rozdiely v ich sociálnych funkciách. Ústavné uznanie zjavného faktu rozdielnosti ľudí nielen podľa spoločenského postavenia, ale aj podľa osobných schopností a vlastností, je neobvyklé, ale svedčí o vzácnom realizme ústavodarcu. Samotné ústavné texty upozorňujú na napätie medzi rovnoprávnosťou ako právnym výrazom ideálu rovnosti ľudí a ich sociálnou nerovnosťou a osobnostnou rozdielnosťou. Možno aj v úsilí vyhnúť sa aspoň v rámci ústavy uvedeným napätiam sa Ústava Holandského kráľovstva v čl. 1 obmedzuje na zakotvenie rovnoprávnosti: „So všetkými, ktorí sa zdržiavajú v Holandsku, sa v rovnakých prípadoch zaobchádza rovnako.“ Popperov problém rovnosti Problém iluzórnosti rovnosti ľudí ako limitu právneho výrazu tejto rovnosti, dôrazne nastolil Karl Raimund Popper: „Rovnosť pred zákonom nie je skutočnosťou, ale politickou požiadavkou založenou na morálnom rozhodnutí.“ Čiastočne načrtol i obsah problému, keď dodal: „Ľudia si nie sú rovní - ale môžeme sa rozhodnúť bojovať za rovné práva.“ Rovnoprávnosť teda vystupuje nielen ako právny výraz ideálu rovnosti, ale aj ako vedomé právne popretie alebo hádam i právne prekonanie faktickej nerovnosti ľudí ako bytostí nadaných rozličnými vlastnosťami a nachádzajúcich sa v nerovnakých podmienkach, či postaveniach. Rovnosť a nerovnosť sú otázkou miery. Rovnosť ľudí ako príslušníkov toho istého živočíšneho druhu homo sapiens je základom ich rovnoprávnosti i rámcom ich nerovnosti podľa ďalších kritérií. Právo nie je opisom skutočnosti, no vyjadrením toho, čo má byť. Aj preto je rovnosť ľudí vhodná na zakotvenie v práve. M. Večeřa má pravdu, keď tvrdí: „Rovnosť nikdy neexistuje ako skutočný fakt. Je to vždy abstrakcia od existujúcej nerovnosti z určitého pohľadu.“ Skutočnosť je minulá a prítomná, právo smeruje do prítomnosti a budúcnosti. Tým, že stanovuje, čo má byť, prinajmenšom implicitne pripúšťa aj protiprávnu možnosť iného. Nemá zmysel právom predpisovať a prikazovať to, čo musí nastať podľa prírodných zákonov. Medzi skutočnosťou a právom existuje vždy aspoň potenciálny a latentný spor, napätie. Právo deklaruje, zakotvuje a normuje viac-menej obmedzenú rovnosť v právach a povinnostiach, čiže rovnoprávnosť preto, lebo skutoční ľudia sú rôzni. Môže tak robiť preto, lebo sú rozliční len v určitej miere. Deklarácia dôstojnosti Najmä dávnejšia historická skúsenosť pripomína, že vládnuce skupiny prostredníctvom práva uznávali za subjekty práva iba časť ľudí a aj pre tých stanovovali rozličné práva a povinnosti podľa v dnešnej Európe neprípustných kritérií. Právne zakotvenie a otvorené deklarovanie nerovnosti a nerovnoprávnosti ľudí bolo tisícročia samozrejmosťou. Až osvietenstvo prinieslo a právne aspoň deklarovalo rovnoprávnosť. Aj na vrcholoch Kelzenovských pyramíd právnych systémov, v ústavách a základných dokumentoch medzinárodných noriem ľudských práv sa spravidla deklaruje rovnosť a rovnoprávnosť ľudí, prípadne občanov, ale normovaná je len obmedzená rovnoprávnosť v podobe zákazu diskriminácie z určitých spravidla taxatívne vymenovaných dôvodov. Príkladom právneho vyjadrenia ideálu rovnosti, deklarovania rovnoprávnosti a vymenovania zakázaných dôvodov negatívnej aj pozitívnej diskriminácie je článok 13 Ústavy Portugalskej republiky: „l. Všetci občania požívajú v spoločnosti rovnakú úctu a sú si pred zákonom rovní. 2. Z dôvodov svojho pôvodu, pohlavia, rasy, jazyka, krajiny svojho pôvodu, viery, politického, svetonázorového alebo spoločenského postavenia, nesmie byť nik nadradený, zvýhodnený, znevýhodnený, zabavený práva alebo oslobodený od povinností.“ Deklarácia rovnakej dôstojnosti a rovnosti pred zákonom obsiahnutá v prvom odseku nie je v demokratickom právnom štáte právne bezvýznamná. Je totiž jedným z kritérií rozlišovania v zákonoch, ktorým sa meria všetok právny poriadok i jeho aplikácia. Čo sa pokladá za jej porušenie, závisí do značnej miery od morálky, tradícií a danej kultúry spoločnosti. Druhý odstavec vypočítava zakázané dôvody diskriminácie, ktoré sú taktiež kultúrne a najmä historicky podmienené. Tvoria ho kritériá, s použitím ktorých na rozlišovanie medzi ľuďmi má ľudstvo alebo aspoň daná krajina osobitne zlé skúsenosti. Ani tu však nejde o absolútny zákaz rozlišovania zákonov. Napríklad pohlavie je ústavne zakázaným diskriminačným dôvodom, no povinnosť slúžiť v ozbrojených silách majú skoro vo všetkých štátoch iba muži. Medzi zakázanými diskriminačnými kritériami sú vo väčšine novších ústav zaradené národnosť a rasa, lebo diskriminácia na ich základe viedla v minulosti k zvlášť hrozným výsledkom. Národnosť a rasa teda majú byť v súčasnom demokratickom a právnom štáte irelevantné. Aj z tejto zásady existujú dokonca v európskych právnych štátoch nezanedbateľné výnimky spočívajúce najmä vo zvýhodnení osôb hlásiacich sa k väčšinovému alebo tzv. štátotvornému národu s občianstvom iného štátu v porovnaní s ostatnými cudzincami. Asi najvýznamnejšími príkladmi takejto pozitívnej diskriminácie sú v posledných rokoch obsahovo odlišné zákony o zahraničných Slovákoch a Maďaroch. Zákaz diskriminácie a tzv. štátotvorný národ Zákaz diskriminácie z určitého dôvodu, vrátane národnosti a rasy, neznamená, že právo musí zakázaný diskriminačný dôvod ignorovať. Ale je veľmi náročné zohľadniť ho v právnej úprave a nedopustiť sa pritom diskriminácie. Ústavný zákaz diskriminácie z dôvodov národnosti a rasy neznamená, že štát prostredníctvom právneho poriadku prehliada význam národnej a rasovej (čo to je rasa?) príslušnosti pre identitu jednotlivca, skupiny i spoločnosti ako celku. Štát na seba neraz berie povinnosti smerujúce k rozvoju a ochrane národa i národnostných menšín žijúcich na jeho území. Minimálnou požiadavkou však ostáva, aby nik nebol ukrátený na svojich právach a aby mal rovnaké práva ako každý iný v rovnakej situácii bez ohľadu na národnú príslušnosť. Pritom v modernom a najmä v postmodernom demokratickom právnom štáte je národnosť a rasa neraz kontrafakticky vecou slobodného rozhodnutia každého, a nie zdedeným a ťažko zmeniteľným postavením. Zvlášť citlivým a propagandisticky zneužívaným býva vzťah národného štátu a tzv. štátotvorného národa. Najmä v Európe sú štáty väčšinou štátmi národnými a národ sa hlavne v strednej a východnej Európe chápe primárne etnicky a až druhotne politicky. Znamená to, že sa existencia štátu odvodzuje od jestvovania tzv. štátotvorného národa. Ak by neexistoval slovenský národ, tak by nebol dôvod, aby sa medzi riekou Moravou, Čiernou nad Tisou, Tatrami a Dunajom vytvoril samostatný štát. Obdobné tvrdenie je možné vo vzťahu k väčšine európskych štátov. Od uznania existencie štátotvorného národa vedie zvodná cesta do pekla národnej a rasovej diskriminácie, k porušeniu princípov rovnosti a rovnoprávnosti ľudí. Je vecou popperovského morálneho rozhodnutia nevydať sa po nej a vecou vedeckej poctivosti uznať fakt existencie štátotvorných národov. Občania verzus utečenci Uvedený citát v čl. 13 portugalskej ústavy som uprednostnil pred podobne znejúcimi a dôkladnejšie formulovanými prvými dvoma odstavcami čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky, lebo sa v ňom používa priamo výraz občan. To pripomína, že zvláštny vzťah človeka so štátom nazvaný občianstvo je dodnes základným rozlišovacím kritériom pre jeho právne postavenie. Aj v rámci moderných a postmoderných demokratických právnych štátov sa všeobecne a bez problémov akceptuje, že občania a neobčania daného štátu majú na jeho území podstatne iné práva a povinnosti. Tento rozdiel má nehumánnu podobu predovšetkým vtedy, keď sa personifikuje v občanoch bohatých rozvinutých krajín a utečencoch usilujúcich sa zachrániť pred prenasledovaním alebo biedou. Práve táto nehumánna situácia pripomína sociálne limity rovnoprávnosti. Rovnoprávnosť občanov je možná, lebo najmä demokratické právne štáty sú relatívne sociálne homogénne, čo robí rovnoprávnosť ich občanov reálnejšou. No v krajinách, ktoré sú sociálne a kultúrne silne heterogénne, má rovnoprávnosť význam ako prostriedok pôsobiaci proti petrifikácii určitej podoby sociálnej nerovnosti. Prebiehajúci proces zjednocovania Európy je spätý s posilňovaním práv rovnosti v Európe. Jeho rubom býva ostrejší rozdiel medzi právami tých, čo sú a budú v zjednotenej Európe, a tými, čo ostanú za jej hranicami. Neznamená však popretie ani prekonanie občianstva ako diferenciačného a diskriminačného kritéria pre právne postavenie ľudí. Kultúrna a sociálna blízkosť Ak sa rovnoprávnosť nemá zmeniť na vlastnú karikatúru, tak predpokladá určitú - i keď neviem presne vymedziť akú - mieru kultúrnej a sociálnej blízkosti. Tá sa pravdepodobne zvyšuje v komplexných moderných a postmoderných spoločnostiach, kde je vyššia i miera, či „hustota“ právnej regulácie života spoločnosti a jednotlivca. Priveľká sociálna a kultúrna vzdialenosť jednotlivcov aj skupín robí ich rovnoprávnosť iluzórnou, ale paradoxne nie bezvýznamnou. Anatal Frucce pripomenul právo, ktoré zakazuje rovnako boháčom i chudákom spať pod mostom a kradnúť chlieb. Rovnoprávnosť je však aj čosi, čo spája chudáka s boháčom. Aj pre chudáka je výhodnejšia ako stav, keby bola jeho bieda právne zakotvená v podobe dedičnej príslušnosti k niektorému z nižších stavov. Moderná a postmoderná spoločnosť sú sociálne veľmi diferencované a odkázané na sociálnu mobilitu, aby si mohli dovoliť luxus právnej petrifikácie sociálnej štruktúry. A tak ostáva len rovnoprávnosť, ktorá znamená zásadnú, i keď nie absolútnu rovnosť pred právom bez ohľadu na príslušnosť človeka k sociálnej skupine. Moderná a postmoderná sociálna diferenciácia a mobilita sa mohli rozvinúť len v podmienkach, ktorých významnou súčasťou je rovnoprávnosť, a zároveň samy rozkladajú objektívne a subjektívne predpoklady rovnoprávnosti. Docent Hungr už v roku 1991 položil základnú otázku pre osud rovnoprávnosti v postmodernej situácii: „Bude možné aj naďalej stavať na tradičnej predstave občanov s rovnými právami? Nebolo by vhodnejšie túto predstavu včas nahradiť typom človeka ako nositeľa zvláštnych charakteristických vlastností, ktorým zodpovedá sústava privilégií?“ Tieto skupinové privilégiá by sa však museli udržiavať v rovnováhe štátnymi zásahmi v záujme zachovania celkovej rovnosti. Hungrova otázka v sebe spája čertovo kopýtko odlíšenia rovnoprávnosti od rovnakých práv s realistickým pohľadom na rastúcu rozmanitosť životných podmienok a záujmov sociálnych skupín v postmodernej situácii. Pre právnika je zarážajúca predstava, že ľudia môžu mať rozličné práva a povinnost, a pritom ostanú rovnoprávnymi vďaka cieľavedomému vyvažovaniu „skupinových privilégií“. Takýto prístup by kládol mimoriadne nároky na popperovské morálne rozhodnutie v prospech rovnoprávnosti, lebo by bol oveľa zložitejší ako moderný prístup založený na téze: „Rovné, čiže rovnaké práva pre nerovnakých, čiže nerovných ľudí.“ Právny partikularizmus V postmodernej spoločnosti čoraz viac sociálnych skupín má a chce mať aj čiastočne vlastnú špeciálnu právnu úpravu. Tradične slobodné povolania lekárov, advokátov, lekárnikov, či architektov organizované povinne v profesijných komorách, v ktorých členstvo je právnou podmienkou výkonu povolania, predstavujú iba vrchol ľadovca postmoderného právneho partikularizmu, ktorý má prinajmenšom dve roviny priamo zasahujúce do tradičného ústavného ideálu rovnosti pred zákonom. Prvou je drobenie univerzálneho právneho statusu do množstva partikulárnych právnych statusov, čiže rôznych zoskupení práv a povinností príslušníkov rozličných sociálnych skupín. Podobnosť so stredovekým právnym partikularizmom a stavovskou štruktúrou je čisto náhodná a veľmi povrchná. Zvláštnosti právneho postavenia príslušníkov rôznych sociálnych skupín sa totiž zväčša priznávajú na základe ich priania, sú založené tradíciou a prevažujúcim konsenzom, alebo sa dajú zahrnúť pod pojem pozitívna diskriminácia. Okrem poslednej sa budujú tak, aby zvláštna kombinácia menšej časti práv a povinností príslušníkov niektorej sociálnej skupiny nenarušila ich zásadnú rovnoprávnosť. Pozitívna diskriminácia má za účel právnym zvýhodnením zmierniť sociálne znevýhodnenie. Táto rozličnosť postupne zasahuje aj základné alebo ústavné práva a slobody. V medzinárodnom práve sa objavujú dokumenty zakotvujúce práva osobitne znevýhodnených či zraniteľných sociálnych skupín, i základné práva a slobody, ktoré predstavujú jadro právneho statusu a zaručujú rovnoprávnosť všetkých. Teda začínajú diferencovať, no zatiaľ zaručujú základnú rovnoprávnosť. V minulých moderných časoch znamenala rovnoprávnosť rovné právo pre nerovnakých ľudí. Takáto rovnoprávnosť sa časom stala všeobecne zrozumiteľnou. Stala sa ideálom a fikciou, no zároveň zmierňovala nerovnosť ľudí, lebo ich robila rovnými aspoň pred zákonom a súčasne pôsobila proti extrémnym sociálnym nerovnostiam. Mimo štátnych hraníc V postmodernej súčasnosti nastáva posun a právo reaguje čiastočne odlišnými právnymi úpravami na odlišné sociálne postavenia. Ide o tendenciu, ktorá rástla už v modernej minulosti, no pre postmodernú sa stáva charakteristickou. Rovnosť prestáva i v práve znamenať len rovnakosť. Čoraz viac ide aj o vyváženosť nerovnakých práv a povinností rozličných subjektov. Právo teda späť vidí sociálne rozdiely (nielen vertikálne, ale aj horizontálne) a začína na ne po novom reagovať. Osud rovnoprávnosti i ňou vyjadreného ideálu rovnosti sa stáva neistým napriek tomu, že sa väčšina rôznych právnych úprav pre rozličné sociálne skupiny riadi práve ideálom rovnosti. Druhou rovinou postmoderného právneho partikularizmu je rast počtu prameňov práva, ktoré sú pre jednotlivca priamo záväzné. Okrem vnútroštátnych prameňov, ktorými sú v krajinách kontinentálnej právnej kultúry najmä normatívne právne akty rôznej právnej sily (ústava, zákon, podzákonné predpisy), ide v EÚ o neprehľadnú spleť nariadení a iných normatívnych aktov vydávaných postupmi, kde majú tradične rozhodujúce slovo iné orgány ako Európsky parlament. Časti medzinárodného práva sú priamo záväzné pre jednotlivcov. Rovnosť pred zákonom sa tak mení na rovnosť pred právom. Zákon však znamenal pre osvietenstvo a neskoršie demokratické myslenie i režimy výsledok rozhodnutia zákonodarného zboru zastupujúceho na základe slobodných volieb občanov ako rovných adresátov zákona. Krok k rovnosti pred zákonom k rovnosti pred právom je možno hierarchicky nevyhnutný, ale znamená ústup od demokratickosti tvorby práva. Otvára však dvere k rovnosti pred právom prekračujúcim štátne hranice. Základný kameň moderných systémov Osvietenský a moderný ideál rovnosti ľudí a jeho právny význam rovnosť pred zákonom patria k základom podmienok dobrého života podľa predstáv európskej civilizácie začiatkom 21. storočia. Najnovšia učebnica Teórie štátu a práva Moskovskej štátnej univerzity pripomína: „Všeobecná rovnosť pred zákonom je základom základov občianskej spoločnosti.“ Treba dodať, že demokracia i právny štát sa v moderných a postmoderných štátoch zatiaľ bez občianskej spoločnosti nevyskytli. Rovnako ľudské aj občianske práva už vo svojich pomenovaniach a koncepciách zahŕňajú, že sú rovnakými právami všetkých ľudí alebo aspoň občanov. Rovnosť pred zákonom teda predstavuje jeden zo základných kameňov moderných aj postmoderných demokratických politických systémov vrátane štátov. Jeho vytiahnutie a odtrhnutie by pravdepodobne ohrozilo celú stavbu moderného a postmoderného politického systému. Proti ideálu rovnosti ľudí i proti právnemu princípu ich rovnoprávnosti pôsobia tendencie postmodernej situácie. Rovnoprávnosť vždy bola a je problémom najmä pri stretnutí a súperení rozličných sociálnych skupín, náboženských komunít a etník. Pomerne ľahko sa presadzuje v rámci štátu s viac-menej homogénnym obyvateľstvom. Je irelevantná tam, kde nedochádza skoro k žiadnym kontaktom, lebo bez nich ostáva abstraktným ideálom. Súčasťou postmodernej situácie je aj rast kontaktov a vzájomnej závislosti v rámci čoraz väčších zoskupení štátov. Napriek rovnakej farbe pleti, kultúrnej blízkosti je pre vysoko civilizovanú západnú Európu zjavne dôležité čím viac oddialiť moment plnej rovnoprávnosti občanov dnešných krajín EÚ s občanmi budúcich členských štátov. Biogenetika - skutočná skúška Skutočná skúška možno na rovnosť a rovnoprávnosť ľudí ešte len čaká. Prírodné vedy budú asi schopné meniť človeka ako živočíšny druh, čiže zasiahnuť do reálneho základu ideálu rovnosti i rovnoprávnosti ľudí. Vydrží rovnoprávnosť skúšku rozdelenia ľudstva na geneticky pozmenenú a nepozmenenú časť, alebo na rozličné geneticky pozmenené časti? Bude potom možné popperovské morálne rozhodnutie v prospech rovnoprávnosti ľudí? C. Douzinas pripomína, čo každý právnik vie, a skoro žiadny si neuvedomuje, že právna ,,subjektivita rovnako ako ľudskosť je elastickou kategóriou, ktorú možno bez veľkých problémov rozšíriť alebo zúžiť, a tak pri jej rozširovaní alebo zužovaní právo vykonáva svoju antropogenetickú moc. Právny subjekt je metaforickým miestom, kde konvergujú rozličné postavenia a oprávnenia pridelené právom, plátnom, na ktorom budú namaľované rôzne postavenia a statusy dávajúc osobe jej približné obrysy a vymedzenia“. Je teda vecou viac či menej uvedomelého rozhodnutia vteleného do práva, kto je subjektom práva a aké má práva a povinnosti. Marxistická tradícia tvrdí, že takéto rozhodnutie nie je ľubovôľou, no je predurčené materiálnymi a duchovnými podmienkami života spoločnosti. V postmodernej dobe sa aktualizuje i otázka subjektu práv a povinností, vrátane práv základných, ústavných či ľudských, lebo i prirodzená fyzická osoba, čiže človek bude pravdepodobne skôr či neskôr cieľavedome meniteľný vo svojej biologickej podstate. Osud rovnosti a rovnoprávnosti sa stáva opäť neistý, lebo sa na obzore objavuje rozklad jednoty živočíšneho druhu homo sapiens, ktorý prinajmenšom nanovo postaví popperovskú otázku morálneho rozhodnutia v prospech rovnoprávnosti kvalitatívne odlišných bytostí. Príspevok z vedeckej konferencie Európa medzi identitou a integritou, ktorú usporiadala Katedra politológie Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity 14. a 15. februára 2002 v Prešove. Týždenník SLOVO ako mediálny partner podujatia bude postupne prezentovať najzaujímavejšie príspevky a názory, ktoré odzneli na tomto stretnutí našich a zahraničných politilógov, právnikov a historikov.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984