Keď bolo Slovensko na predaj

Pre slovenských historikov neprinášajú memoáre Miklósa Horthyho (Emlékirataim, 418 s., vyd. Európa - história, 1990) prevratné poznatky. No jednako je aktuálne vracať sa k nim v čase, keď jedným z motívov prijatia zákona o Maďaroch v susedných krajinách je aj úsilie obnoviť duchovnú a právnu kontinuitu maďarstva v rozsahu pred Trianonskou mierovou zmluvou
Počet zobrazení: 909

Pre slovenských historikov neprinášajú memoáre Miklósa Horthyho (Emlékirataim, 418 s., vyd. Európa - história, 1990) prevratné poznatky. No jednako je aktuálne vracať sa k nim v čase, keď jedným z motívov prijatia zákona o Maďaroch v susedných krajinách je aj úsilie obnoviť duchovnú a právnu kontinuitu maďarstva v rozsahu pred Trianonskou mierovou zmluvou. Pre Maďarsko to znamená udržiavať kontinuitnú národnú historicitu vo vedomí Maďarov bez ohľadu na ich štátnu príslušnosť. Súčasne však táto aktivita vyvoláva u Slovákov obavy pred maďarským iredentizmom, s ktorým už majú negatívne skúsenosti. Keďže mnohé záujmy Maďarska, deklarované raz skryte, inokedy otvorenejšie, súvisia s neschopnosťou prekonať traumy pochádzajúce z vlastných historických zlyhaní, nemôže byť na škodu pripomenúť myšlienkami samotného M. Horthyho kontraproduktívnosť nielen anekčných nárokov, ktoré sa dočasne realizovali za cenu vazalského pomeru Maďarska k Hitlerovej veľkonemeckej ríši. Zo strany ľudáckej vládnej garnitúry fašistickej Slovenskej republiky bolo rovnakou ilúziou predpokladať, že kolaborácia s Adolfom Hitlerom bude najlepšia cesta, aby sa k dosiahnutiu revízie južnej a východnej hranice Slovenska, ktorú určila Viedenská arbitráž na jeseň 1938. Slovensko bolo v tom čase iba lákavou výhrou pre rozličných hráčov na európskom biliardovom stole. Smutné dejiny, smutné spomienky... K histórii sa však nevraciame pre démonizáciu suseda a traumy z utržených rán, ale pre poučenie. Dejiny totiž na nič iné ani nie sú použiteľné. Nechajme teda hovoriť M. Horthyho: Čo obsadíte, môžete si aj nechať Hitler ma požiadal o rozhovor medzi štyrmi očami. Dva roky uplynuli od obersalzbergskej výmeny názorov a dosiahnuté úspechy Hitlera silne zmenili. Jeho správanie nasvedčovalo, že sa považuje za pána Európy. Bez okolkov mi predostrel plán známy neskôr pod krycím názvom Unternehmen Grün. Pri jeho uskutočňovaní – ako mi povedal – Čechov rozšliape, Prahu, keď bude treba, spustoší a Československo prinúti existovať pod nemeckým protektorátom. Zdalo sa, že je odhodlaný aj na vojnu a odo mňa očakával ubezpečenie, že súčasne s nemeckým útokom my napadneme Slovensko z juhu. Dal mi jasne najavo, že čo obsadíme, môžeme si aj nechať. To všetko predniesol formou otázky. Na to som zdvorilo, ale rozhodne odpovedal, že v tejto akcii o účasti Maďarska nemôže byť reč. Maďarsko, zdôraznil som, má samo voči Československu revízne nároky, ale chceme, aby sme tieto naše túžby a zámery uskutočnili mierovými prostriedkami. Ostatne, ani nemáme možnosti, aby sme na hraniciach postavené pevnosti zničili našimi skromnými prostriedkami. „My už dodáme potrebné zbrane,“ namietol Hitler. Ja som však vydržal pri vyslovenom „nie“, ba upozornil som aj na to, že treba počítať s nebezpečenstvom rozsiahlej vojny, lebo podľa môjho názoru nemecká intervencia nenechá nečinné Anglicko, Francúzsko, ale možno ani Sovietsky zväz. Dopoludňajšia priateľská atmosféra zmizla. V závere nášho rozhovoru sa na nás tlačila takmer nepríjemná atmosféra. Podobné rokovanie, ako som mal ja s Hitlerom, mali i Béla Imrédy a Kálmán Kánya s Ribbentropom, a odznela aj príznačná poznámka: „Kto chce byť na hodoch, musí svoj diel vybrať aj pri varení.“ (s. 211 a 212) Do Berlína sme sa dopravili ako poslední hostia v prezidentskom paláci na Wilhelmstrasse, v jednom krídle býval už vtedy štátny tajomník Meissner. Celý palác bol určený na bývanie Ribbentropovi, ale – ako on sám povedal – priestory na takýto cieľ „rozumie sa samo sebou,“ neboli vhodné… Popoludní som mal druhé stretnutie s Hitlerom medzi štyrmi očami. Ale ani teraz sa neuvoľnilo, skôr sa stupňovalo napätie, ktoré vzniklo pri prvej príležitosti. Práve bezohľadným tónom vyslovil námietku proti tomu, že som pred poľným maršalom Brauchitschom spomenul a ďalej s ním hovoril o vojenskej akcii proti Československu a o s tým súvisiacim odmietnutím z mojej strany. (s. 215 a 216) Kto varil a kto hodoval? Počúvam však námietky našich kritikov, že Maďarsko predsa len malo podiel na mníchovských výsledkoch, ba spolu s Nemcami sa zúčastnilo na rozbití Československa. John Wheeler-Bennett, anglický spisovateľ, zašiel tak ďaleko, že Maďarsko a Poľsko pomenoval ako „šakalov“. Winston Churchill pritom moje rozhovory s Hitlerom v prvom zväzku svojich pamätí v rozpore so skutočnosťou podáva tak, že ja som bol požadujúci a Hitler zdržanlivá strana. Dokonca naznačuje, že v záujme našich požiadaviek sme chceli „spolu s Nemcami variť, aby sme mohli spolu hodovať“. Skutočnosť však má trochu iné farby. Vždy bolo jedným z predpokladov nášho chápania, aby to zodpovedalo primeranej ochrane menšín. Toto naše stanovisko sme vyjadrili 21. septembra v kroku nášho pražského vyslanca – súčasne s podobným krokom Poliakov. Pre československých Maďarov sme požadovali tie isté práva, ktoré v tom čase dostali sudetskí Nemci. Ani na túto, ani na predchádzajúcu nótu sme nedostali odpoveď, keď sme protestovali proti vojenským aktivitám pozdĺž maďarských hraníc. (…) Bezprostredne potom, pred mníchovskou konferenciou sme vyzvali priateľské krajiny, Taliansko a Nemecko, aby rokovaním obrátili pozornosť na naše požiadavky všeobecne známe od Trianonu. My sme sa neprihlásili o odmenu, nechceli sme deliť korisť, ale sa usilujeme uplatniť svoje nesporné práva. (Pozn. T. F.: Winston S. Churchill v I. dieli knihy Druhá svetová vojna napísal: Maďari sa takisto vyskytovali na okraji mníchovských diskusií. Horthy navštívil koncom augusta 1938 Nemecko, ale Hitler zaujal veľmi zdržanlivý postoj. Hoci viedol 23. augusta odpoludnia dlhý rozhovor s maďarským regentom, neprezradil mu dátum zamýšľaného vystúpenia proti Československu. „Sám ešte nepoznal termín. Každý, kto by sa chcel deliť o jedlo, musel by sa podieľať rovnako na jeho varení.“ Ale hodina jedla nebola prezradená. Teraz však Maďari prišli so svojimi požiadavkami. - s. 292). Chceli zabrať celý ,,Felvidék“ Keďže sa Tiso v mene pražskej vlády držal toho, aby sme spor zverili na rozhodnutie Nemecka a Talianska, pristúpili sme na jeho návrh. Sympatickejšia však bola pre nás myšlienka držať sa toho, aby sa na mníchovskej dohode zúčastnili všetky mocnosti. Keďže však odznel slovenský návrh, odmietnutie by bolo znamenalo to isté ako sa postaviť proti Nemecku. Aby sa tomu predišlo, na to kládol veľký dôraz ministerský predseda Imrédy. (s. 218 a 219) Nie je isté, či by nám bol Hitler, na želanie účastníkov v Kieli, prisúdil celé Slovensko. V skutočnosti myšlienka samostatného Slovenska mu prišla na um až po našom rokovaní. Dva zainteresované štáty zastupovali vo Viedni zahraničný minister Kánya a československý minister zahraničia Chvalkovský, z našej strany sa zúčastnil na rokovaní aj najvýznamnejší maďarský geograf Pál Teleki, predchádzajúci a neskorší ministerský predseda. Ribbentrop a Ciano do pripravenej národnostnej mapy zakreslili nové hranice a 2. novembra 1938 zverejnili rozhodnutie, podľa ktorého jednu časť Felvidéku (Hornej zeme) znova pripojili k našej vlasti. Rozhodnutie arbitrážneho súdu prijali v spoločne dohodnutej zápisnici všetci štyria ministri zahraničia. V texte rozhodnutia zaiste nie náhodou boli rozdelené spojovníkom slová „Česko-Slovensko“ a „Čech – Slovák“. (s. 220) Musím spomenúť aj to, že po uzavretí mníchovskej dohody berlínska vláda v československej otázke uplatňovala nárok aj na južnej strane bratislavského mosta ležiacu Petržalku (Ligetfalu) a jej okolie. Nebrali ohľad na to, že toto územie patrilo pred rokom 1920 vždy Maďarsku a že obyvateľstvo bolo čisto maďarské, no ešte pred viedenskou arbitrážou ho pripojili k tretej ríši. Tento krok nemeckej vlády, v maďarskej verejnej mienke veľmi zrozumiteľný, vyvolal voči Hitlerovi silné znechutenie. Aj keď sme Bratislavu s početným maďarským obyvateľstvom nezískali späť, 2. november znamenal pre maďarský ľud významný deň, lebo nič nevedel o predohre a pozadí rozhodnutia, ešte menej počul o tom, aká slávnosť sa odohrala večer vo Viedni pre toľkých ľudí v osudnom dni. (…) Pre už naladenú verejnú mienku som dal vyhlásenie, v ktorom na adresu navrátenému obyvateľstvu do spoločnej vlasti zneli tieto moje slová: „Znova ste slobodní. Bolestiam a utrpeniu je koniec. Útrapy a neochvejná vôľa a boj nás všetkých doviedol našu vec k víťazstvu. Znova skvie nad vami žiara slávy svätej koruny. Znova ste účastníkmi spoločného osudu našej tisícročnej minulosti.“ (s. 220) Spojili sme sa s darebákmi... V ďalších častiach píše Horthy o tom, ako vstúpil 6. novembra 1938 na čele vojsk po moste cez Dunaj do Komárna a 11. novembra do Košíc. Tam ho očakávala mohutná slávobrána. Rečnil spočiatku po maďarsky, potom oslovil aj slovensky hovoriacich obyvateľov ich vlastnou rečou, aby ich ubezpečil, že nová zmena prinesie aj pre nich upokojenie. Treba pripomenúť, že keď sa rozhodol prehovoriť hoci aj lámanou slovenčinou, musel dobre vedieť, že Košice neboli čisto maďarským mestom. V predchádzajúcich častiach však v rozpore so skutočnosťou uvažoval podobne, keď bola reč o Petržalke a Bratislave. Len okrajovo sa ponúka porovnanie jeho slávnostného vstupu do ,,navrátených“ miest s tým, akou slávobránou prechádzali nacistické vojská, keď vkročili na zabrané územia v Česku. Hitler aj Horthy mali rovnaké dôvody na to, aby napravili historickú krivdu. Hitler to jednoznačne potvrdil, keď vyhlásil: „Maďarsko bolo vždy suverénnym štátom, nie tak ako český štát, ktorý patril do Nemecko-rímskej ríše.“ (s. 284) Hitler v zhode s podobnými lichôtkami už na začiatku svojich expanzívnych zámerov oznámil Horthymu, že „maďarský a nemecký ľud stanúc sa susedmi, dosiahli svoje definitívne historické hranice“. (s. 215) Hoci podobnými rečami Hitler bez problémov často velebil nacionálnu mentalitu spojenca aj bez udania dôvodu, v danom prípade potreboval uspať jeho bdelosť, lebo sa práve chystal vpochodovať do Maďarska, v dôsledku čoho prišlo na abdikáciu Horthyho a nastolenie brutálnej nacisticko-nyilašsky orientovanej vlády. Až v tomto kontexte sa potvrdili slová, ktoré pred svojou samovraždou „ako poslednú službu svojej vlasti“ (s. 244) zanechal ministerský predseda gróf Pál Teleki v rozlúčkovom liste adresovanom Horthymu: „Spojili sme sa s darebákmi…“ (s. 218 až 221) Aktuálny odkaz súčasného maďarského premiéra Viktora Orbána , že „osemdesiat rokov čakáme na to, aby okrem duchovného zväzku mohol vzniknúť medzi odtrhnutými časťami maďarského národa aj zväzok, ktorý existuje v právnom zmysle“ sa dosť podobá tomu, čo povedal Horthy vo svojej plamennej reči 11. novembra 1938, keď na bielom koni vpochodoval do Košíc. Vo svojich pamätiach pokračuje: Menej chápavý Roosevelt? Musím poukázať na to, že „spojenectvo“ v takom zmysle, ako bola trojdohoda Rakúsko-Uhorsko, Nemecko a Taliansko, alebo oceľová dohoda (Stahlpakt) medzi Nemeckom a Talianskom, či medzi Maďarskom a Nemeckou ríšou, sa nikdy neuplatnila. Trojdohoda mocností, ku ktorej sa pripojilo Maďarsko 20. novembra 1940, vyžadovala pomoc len v takom prípade, keby niektorú zo signatárskych mocností napadla iná mocnosť, ktorá v čase podpisu dohody nebola vo vojnovom stave. (s. 226) Tragédiou Maďarska bolo, že odteraz – a v jeho histórii prvýkrát – z každej strany mu hrozilo nebezpečenstvo. Boli takí, ktorí správne zbadali hroziace nebezpečenstvo komunizmu, a to sa aj potvrdilo, no boli i takí, čo sa ako obete zavádzania stali otrokmi Rooseveltových rojčivých predstáv o tom, že Sovietsky zväz nastúpil cestu „mierumilovnej demokracie“ a po vojne bude lojálne a mierumilovne spolupracovať so západnými mocnosťami. Bárskoľko som neskôr rozmýšľal o našej politike počas vojny – a mal som na to dosť času počas nemeckej „čestnej väzby“, resp. v podnes trvajúcej emigrácii – nijako som nemohol prísť na tú myšlienku, že ako podstatne inak by sme boli mohli konať, ako sme to v skutočnosti robili. Triezvo uvažujúci človek nemôže poprieť, že by bol v každom prípade náš osud rovnaký. Veď aj Česi a Poliaci skončili rovnako ako Maďari, Rumuni a Bulhari, ktorí sa nezávisle od seba v rozličnej miere zúčastnili na vojne po Hitlerovom boku. (s. 227) Československo bol vraj umelý štát Horthy písal pamäti čiastočne po svojej abdikácii počas väzby v rokoch 1944-45 a neskôr v emigrácii, keď mu preukázalo svoje pohostinstvo Portugalsko. Je dosť príznačné, že dlhé vytrvanie po boku Hitlera až po tragické skúsenosti, ako bol nemecký atentát na jeho syna, obhajuje aj potrebou bojovať proti boľševizmu. Z toho pohľadu, ale už ex post, sa mu javí Rooseveltova cesta kooperácie ako rojčivosť. Ide však o nadmieru účelové opravovanie reálnych súvislostí, lebo bolo nepredstaviteľné, aby Veľká Británia a USA popri druhom fronte otvárali aj tretí – proti Rusom. Hoci vedeli možno viac ako Horthy o tom, čo je boľševizmus, a čo všetko budú musieť obetovať, vrátane straty strednej Európy, pre konečné víťazstvo nad fašizmom. Nechajme zase hovoriť Horthyho: Je nesporné, že rozbitie Československa nasledovalo bezprostredne po intervencii Hitlera, ktorý očakával, že mocnosti, predtým vždy pripravené správať sa neutrálne podporia pražskú vládu. Dôvod na rozbitie bol však hlboko zakorenený už v čase vzniku tohto štátu, lebo falošným heslom zjednotenia neexistujúceho česko-slovenského národa zmajstrovali v skutočnosti nie národný, ale viacvrstvový národnostný štát. V ňom okrem v menšine sa nachádzajúcich Čechov – v istom zmysle aj Slovákov – mali ostatné národnosti menšie práva ako predtým v Rakúsko-uhorskej monarchii. (s. 227) V zmysle arbitrážneho súdu sa k Maďarsku vrátilo územie s rozlohou 43 500 štvorcových kilometrov s 2,5 miliónmi obyvateľmi. (…) Druhý viedenský verdikt obsahoval tie isté rozhodnutia a podmienky ako prvý. (…) Keď som začiatkom septembra vstúpil do oslobodených miest, naozaj som netušil, že niekedy túto časť Sedmohradska (Erdély) znova stratíme a ešte k tomu za takých strašných okolností. (s. 237 a 238) Revízia hraníc bez krviprelievania Po tretine mesiaca ( 27. septembra 1940 - pozn. T. F.) nasledovalo „pozvanie“ na pripojenie sa k trojdohode, aby sme sa tak aj my zaradili do línie Nemecka a Talianska. Ako osobitnú poctu demonštrovali pred nami, že sme dohodu mohli podpísať ako štvrtá zmluvná strana hneď po Japonsku, ale neobišli upozornenie na to, že v prípade zdráhania sa pripadne táto „pocta“ Rumunsku. (…) Csáky v mene maďarskej vlády v opätovanom vyhlásení osobitne vyzdvihol: „Nemecko, Taliansko a Japonsko preto uzavreli spojenectvo, aby vytvorili bariéry pred rozšírením vojny a stvorili pre svet, ako sa rýchlo len dá, trvalý a spravodlivý mier.“ Csáky sa odvolával aj na to, že doteraz dosiahnutú revíziu trianonských hraníc sme dosiahli „bez krviprelievania, mierovou cestou“. (…) Dva mesiace po nás sa pripojili k trojdohode aj Rumunsko a Slovensko. (s. 238 a 239) (Pozn. T. F.: Horthyho odpor voči Hitlerovi bol zjavne miernejší, keď si od neho sľuboval náklonnosť k svojim anekčným nárokom. Hoci už bolo niekoľko minút po dvanástej, Horthy dokázal ešte v sebe zburcovať silu na verejne prejavený dištanc od fašizmu. Keď sa však k tomu vraciame, tak pre veľmi nápadnú zhodu v myšlienke zmeny hraníc mierovou cestou, ako ju stále prednášajú viacerí maďarskí historici a politici parlamentných strán MIÉP a FKgP. Opakujú totiž iba známy stereotyp z Horthyho čias. Hoci Horthy súčasne vyjadroval i kritické postoje k fašizmu, nemohol ani pomyslieť na to, že by bez prejavov lojálnosti voči Berlínu uskutočnil svoj iredentistický sen. Jeho najbližší priateľ Pál Teleki bol schopný z poznania nezlučiteľnosti týchto koncepcií vyvodiť aj osobne najprísnejšiu konzekvenciu, i keď sám nebol nepriateľ iredentizmu. Horthyho treba vnímať aj v kontexte s jeho ťažkou vyjednávacou pozíciou s Hitlerom, ale nemožno ho označiť za fašistu. Napokon, ba práve preto sa po vojne voči nemu zhovievavo zachovali víťazné mocnosti.) Ďalšie ponuky od Hitlera i Molotova Hitler (…) nariadil, že Juhosláviu „treba vojensky v jej národnej jednote zlikvidovať“ a že túto trestnú vojenskú výpravu treba aj čo najrýchlejšie uskutočniť. Lietadlom poslal za mnou generála Sztójaya, nášho berlínskeho vyslanca, s listom, v ktorom požadoval môj súhlas nielen na voľný presun veľkej časti nemeckých vojsk, ale vyzval i na účasť maďarských jednotiek v tejto trestnej výprave. Na list žiadal „bezodkladne pozitívnu odpoveď“. Nemecký útok neplánoval cez Maďarsko, ale ponad srbskou Vojvodinou. Hitler nám ponúkol všetky tie maďarské územia, ktoré sme v roku 1919 museli odstúpiť Srbsko-Chorvátsko-Slovinskému kráľovstvu. (s. 241 a 242) To, čo očakával Teleki pre seba od Nemcov, to už v marci 1940 povedal Cianovi. „Viete hrať bridž?“ opýtal sa ho. „Prečo?“ „Aby sme mali čím tráviť čas, keď sa stretneme v Dachau.“ Je nesporné, prečo si Teleki strelil guľku do hlavy v posteli okolo polnoci 3. apríla 1941. Týmto tragickým činom chcel otriasajúcim spôsobom vyjadriť protest proti nám spáchanému násiliu. (…) Telekiho smrťou sa skončila vojenská neangažovanosť Maďarska. Vojna došla aj k nám. (s. 243 a 244) Vyšinskij, zástupca ľudového komisára pre zahraničie, 12. apríla vyhlásil pred naším vyslancom Kristóffym, že Sovietsky zväz „akciu Maďarska voči Juhoslávii nepovažuje za správnu“. Popri tom odzneli varujúce slová o tom, že Maďarsko jedného dňa stihne nešťastie a „rozdrapia ho na franforce“. (s. 248) Kristóffyho ďalekopis obsahoval aj oznámenie o tom, že Molotov v prípade neangažovanosti Maďarska dáva výhľad na sovietsku podporu v otázke Sedmohradska. (s. 251 - V tomto kontexte je na mieste si položiť otázku, či Molotovova podpora bola len v otázke Sedmohradska. V maďarských archívoch existuje údajne aj dokument, podľa ktorého bola Stalinova podpora na zachovanie východných a južných hraníc Slovenska v dikcii vtedy platného viedenského arbitrážneho súdu. Podmienkou bolo, aby sa ihneď skončilo paktovanie Maďarska s Hitlerom. Túto možnosť však Horthy vo svojich pamätiach nespomína – Pozn. T. F.). Do hry vstupuje Edvard Beneš Siedmeho decembra 1941 nám naozaj doručilo vypovedanie vojny Anglicko, dokonca s účinnosťou o deň skôr. Anglicko uznalo už 18. júla Benešom vedenú českú exilovú vládu, ktorá okamžite oznámila, že nám trianonské hranice znova nanútia. (s. 254) Dvanásteho decembra Cordell Hull, americký štátny tajomník pre zahraničie, poslal „upozornenie“ vládam Maďarska, Bulharska a Rumunska, v ktorom sa o. i. hovorilo: „Musíte byť na čistom v tom, že sa budete podieľať na následkoch strašnej porážky, ktorú zjednotené národy pripravia pre Nemcov.“ (s. 275) Mali sme vedomosti o kontaktoch Beneša a Maniua, lídra opozičnej rumunskej Maloroľníckej strany sedmohradského pôvodu. Beneš ustavične živil v Rumunoch nádej, že im pri navrátení Sedmohradska Sovieti pomôžu. (…) Na Hitlerovu odpoveď som čakal márne. Môj list navádzal, aby vydal rozkaz vojenskému vedeniu na vypracovanie vojenskej akcie pod krycím názvom Unternehmen Margarete I. Dostali sme správu o spojovaní nemeckých burgenladských jednotiek. Nemecký vyslanec Jagow namiesto toho, aby vyvrátil v dôsledku tejto aktivity rozšírené chýry, dodal im v skutočnosti na hodnovernosti, keď sa „pobúrený“ ohradzoval proti podozreniu, že tieto jednotky majú za úlohu aj obsadenie Maďarska. Neskôr som sa dozvedel, že Margarette I mal pôvodne v pláne spoluúčasť slovenských a rumunských jednotiek a i moje odstránenie. (s. 278) Obsadenie Maďarska vykonala 11. divízia a v jej radoch vystupujúce pancierové jednotky. (…) Ministerský predseda Kállay ma vítal na železničnej stanici. Počas cesty do hradného paláca ma zoznámil s tým, čo sa stalo. Gestapo ihneď zatklo deväť úradníkov vyššieho rangu a trinásť poslancov. Obsadilo hlavné riaditeľstvo polície a zabralo pre svoje potreby hotel Astória. V čase môjho príchodu držali stráž pri bráne Hradu nemeckí vojaci. Vzápätí sme mali korunnú radu a oboznámil som vládu s predchádzajúcimi klessheimskými udalosťami. (…) Minister obrany Csatay, ktorý rokoval s Keitelom, pripomenul, že Nemci nástoja na tom, aby hlava štátu neodstúpila. V opačnom prípade dajú Slovákom, Chorvátom a Rumunom voľnú ruku voči Maďarsku. (s. 287) Nová vláda 23. marca zložila predo mnou sľub. (…) Nemusím ani hovoriť, že Hitlerov sľub o tom, že keď to bude vláda podľa jeho predstáv, obsadenie ihneď zastaví a do našich vnútorných vecí sa nebude miešať, sa nenaplnil. (s. 288) n

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984