Reklama
Reklama

Neopakovateľné zázračno života

Keď vkročíte do Galérie Ľudovíta Fullu (narodil sa 27. februára 1902 v Ružomberku), Majster vás stále pôsobivo oslovuje - a mnohé generácie ešte bude oslovovať - svojím bohatým dielom. Nie počtom obrazov, ale ich umeleckou silou. Nie je ťažké prísť na to, čo sa pre umelca stalo hlbokým zdrojom inšpirácie a poskytlo mu schopnosť realizovať svoj umelecký talent
Počet zobrazení: 1586

Keď vkročíte do Galérie Ľudovíta Fullu (narodil sa 27. februára 1902 v Ružomberku), Majster vás stále pôsobivo oslovuje - a mnohé generácie ešte bude oslovovať - svojím bohatým dielom. Nie počtom obrazov, ale ich umeleckou silou. Nie je ťažké prísť na to, čo sa pre umelca stalo hlbokým zdrojom inšpirácie a poskytlo mu schopnosť realizovať svoj umelecký talent. Ako chlapec objavoval svet pod Čebraťom, na brehoch Váhu, v dedinách i dolinách Liptova. Na roliach si všímal gazdov, čo v potu tváre dorábali chlieb svoj každodenný. Očarila ho výšivka pruslíka, čepca, rukávov oplecka, háčkovaných čipiek, farebná výzdoba ženských i mužských odevov v Liptovskej Lúžnej, Osade i Revúcach. Citlivá duša, umelecký talent a výtvarné videnie umožnili dospelému Fullovi preniknúť dovnútra človeka a zeme, na ktorej žije. Jeho viaceré obrazy sa vyznačujú neopakovateľnou kompozíciou. Maľoval svoju skutočnosť a sny Na diele Pieseň a práca, za ktorú mu roku 1937 udelili v Paríži Grand prix, na ďalších ako Požehnanie statku, Oravská svadba, Jar v poli, Revúcka rodina, Sen na salaši, viacero veľmi pôsobivých Madon je osobnostne fullovská skladba vecí, ktoré človeka obklopujú a pomocou ktorých vytvára život presne v súlade s tým, čo stojí v jeho súkromných listoch s Mikulášom Galandom: ,,Hodnota obrazu vyrastá z osobného umeleckého presvedčenia, pretaveného v ohni styku jeho citov so skutočnosťou.“ Podľa Ľudovíta Fullu ,,funkciou maliarskeho umenia je tvoriť novú emotívnu realitu: prostriedkom k tomu je farba, plocha a svetlo, preto už nekopírujeme opakované ľúbezné krajiny, nemaľujeme západ a východ slnka v jemných sladkých farbách. Maľujeme svoju skutočnosť, svoje sny, vyjadrujeme seba“. Svojím výrazným maliarskym talentom uchopil tradičné ľudové umenie, zachoval v ňom erotickú i náboženskú symboliku svojho národa, obohatil ho nadčasovosťou a hádam ako jediný slovenský maliar uprostred prvej polovice 20. storočia výrazne oslovil európsku kultúrnu verejnosť. Potvrdil známu skutočnosť, že umelec sa stáva svetovým len cez umelecké uchopenie národného, čo je blízke jeho srdcu a čo sa pretaví v ohni styku jeho citov so skutočnosťou. Neraz som v prítomnosti Majstra v galérii obdivoval kompozíciu Sna na salaši. Nič nie je na obraze samoúčelné, nič zbytočné a ničoho nie je nazvyš. Pastier hrá na píšťalke svojej milej, nad ňou je strecha domu so symbolmi domova. Slnko ako dar života je na dosah ruky. Ovečky so psom, senníky, kvety, tráva a žena, všetko, o čom pastier sníva, ho obklopuje. Na každom Fullovom obraze zakaždým vidím čosi nové, čo mi predtým uniklo, objavujem nové súvislosti vecí s ľuďmi, ich zakotvenosť v živote človeka. Taká je Madona s anjelom, Madona s oráčom, Revúcka madona, Regrút, či Nevesta. Z rozprávky do rozprávky Pamätám si, ako raz Majstra trápil anonymný list istého neprajníka. Posmešne mu vyčítal, že na malom koni namaľoval veľkého Jánošíka. Fulla sa čudoval, že samozvaný kritik nepochopil, že mu išlo o Jánošíka, a nie o koňa. Iný mu zasa v liste vyčítal, že svätcov Cyrila a Metoda namaľoval bez tváre. Majster sa ma spýtal, ako by vraj našim vierozvestcom mohol namaľovať tvár, keď ich nikdy nevidel a nejestvuje nijaká súdobá maľba, čo by ich tváre priblížila. Musel by si ich vyfantazírovať a vlastne klamať. Veľmi významná je jeho ilustračná tvorba. Umelecky pôsobivo, po fullovsky a tým aj neopakovateľne vyprevadil k našim čitateľom i do zahraničia Slovenské rozprávky Pavla Dobšinského i rozprávky iných významných spisovateľov. Fulla bol dosť skúpy na slovo a podľa toho sa zdalo, že nemá zmysel pre humor. Opak je pravdou. Všimnite si originálne, vtipné polohy jeho rozprávkových postáv a postavičiek. Humor aplikoval výtvarným umením. A podľa toho bol mimoriadne vtipný. Slovo chytro zanikne, stráca sa v rozhovore, ale výtvarný humor ilustrátora žije s rozprávkou, dopĺňa ju a obohacuje. Ľudovít Fulla bol človek cudný a hlbko mravný. Cudzie mu bolo bohémstvo a škandály, fenomény, čo sa v niektorých umeleckých kruhoch tradujú a mnohí ich označujú div nie za pohonnú silu fantázie. Pohŕdal dekadenciou v každej oblasti života a najmä v umení. Tvrdil, že umelec rastie so svojím dielom dovtedy, kým nachádza v živote zázračno a umelecky ho vyjadruje. Kto nemá čo k zázračnu života pridať, život začne v umení degradovať a sám sa degraduje. Posledná ruža slnka S Fullom som sa zoznámil v 60. rokoch, keď som v Ružomberku pracoval ako lekár. Vyšli mi dve zbierky básní a Majster ma bral ako začínajúceho autora. Ja som tvoril iba sporadicky, chystal som sa na atestáciu a do sveta. Po rokoch som sa z cudziny vrátil a istý čas som pracoval vo Fakultnej nemocnici v Martine. Odtiaľ som prišiel do ružomberskej nemocnice a Majster si želal, aby som mu bol osobným lekárom. Štyri roky som sa pohyboval v átriovom byte na prízemí galérie a často i v jeho chráme umenia. Navštevoval som ho viackrát týždenne. V hale sme si sadli do kresla, spýtal som sa ho, ako sa cíti, a zmeral som mu tlak krvi. Keďže som človek dosť neposedný, opakovane som pohýbal kreslo. Keď som ho ako lekár navštívil nasledujúci raz, na stolíku medzi kreslami ležal kartón formátu A4 a na ňom vlastnou rukou Majstra: ,,Prosím, nehýbať kreslom! Ďakujem.“ Sľúbil som, že kreslom nikdy nepohnem. Prišlo mi na um, že by mi kartón s upozornením mohol Fulla podpísať. Dal by som si ho zarámovať. Pre dobré vzťahy, na ktorých nám obom záležalo, som svoje želanie nevyslovil, no kreslom som už nikdy nepohol. Koncom roka 1979 sa Majstrov zdravotný stav začal zhoršovať, dostal sa do Bratislavy, odkiaľ sa živý nevrátil (zomrel 21. apríla 1980). Pri rozličných príležitostiach som navštívil ružomberskú galériu, najčastejšie som obdivoval Sen na salaši a zakaždým som objavil na ňom čosi nové. Raz sa pri mne zrazu objavili kreslá, tie z haly, aj so stolíkom. Majster pristúpil k obrazu s paletou s štetcom, na slnko primaľoval ružu a povedal, že ruže padajú zo slnka na zem. Keby nebolo slnka, nebolo by ani ruží. ,,Len seď ako doma, neboj sa, že pohneš kreslom, keď domaľujem ruže, sadnem si k tebe.“ Dodnes rozmýšľam, či toto posledné stretnutie s Ľudovítom Fullom bolo snom alebo skutočnosťou.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama