Mier na dosah ruky?
Telo bolo opásané dvoma farebnými pásmi látky. Červenej a zelenej. Amulet, ktorý ho mal chrániť pred všetkým zlým, neochránil. Podľa očitých svedkov v piatok 22. februára počas prestrelky s vládnymi vojskami pätnásť guliek ukončilo životnú púť Jonasa Savimbiho, jedného z hlavných aktérov nekončiacej sa krvavej drámy v Angole. Podľa údajov OSN je Angola, kde sa takmer bez prestania bojuje už vyše 40 rokov, najhorším miestom na svete pre deti, ktoré sa majú narodiť. Štatistiky neúprosne uvádzajú, že tu tri z desiatich umierajú ešte pred dovŕšením piateho roka. Príčinou je bieda, zúfalstvo, hlad, utečenectvo, nedostatok liekov, nášľapné míny a neustála hrozba zo strany povstaleckých jednotiek alebo vládnych vojsk. Deti sú iba súčasťou miliónov obetí, ktoré doteraz občianska vojna „zožrala“. A zožiera ďalej. Hoci práve smrť Savimbiho, vodcu Národného zväzu za úplnú nezávislosť Angoly (UNITA), ktorá bojuje proti vládnym jednotkám prezidenta Josého Eduarda dos Santosa, sa môže stať dôležitým momentom pre nastolenie trvalého mieru v krajine, čo je zasa nevyhnutným predpokladom pre ekonomické oživenie a prílev zahraničných investícií. Môže, ale nemusí. Lebo šok, ktorý zažili povstalci z UNITA zo smrti svojho lídra, trval iba krátko. Už o tri dni nato vo svojich bojových akciách na východe krajiny zabili deväť ľudí a pätnástich zranili. Z vojnového tandemu Savimbi - dos Santos, ktorý doteraz určoval osud Angoly, zostal len prezident krajiny a ten sa ihneď chopil iniciatívy. Vyhlasuje, že Angole zabezpečí vytúžený mier. Povedal to počas návštevy Portugalska, bývalého kolonizátora, ale aj na stretnutí s prezidentom USA Georgeom W. Buschom vo Washingtone. Američania svojho času podporovali práve UNITA, dnes je však situácia iná. Menší dôraz sa kladie na ideológiu a viac sa dbá na ekonomické záujmy. Nakoniec už ani samotný dos Santos a jeho politici nie sú tak prísne marxisticky orientovaní ako v 70. či 80. rokoch minulého storočia, a práve americké investície sú v Angole najväčšie. Podľa G. W. Busha by sa angolský prezident mal čo najrýchlejšie chopiť „momentu“ po smrti Savimbiho a zabezpečiť tak koniec 26 rokov trvajúcej občianskej vojny. Dos Santos sa správa, ako keby bol mier na dosah ruky. Vyzval príslušníkov UNITA, ktorí kontrolujú dve tretiny angolského vidieka, na prímerie. Súčasne prisľúbil, že ak zložia zbrane, do 12 až 24 mesiacov v krajine vypíše parlamentné voľby, na ktorých sa budú môcť zúčastniť aj reprezentanti UNITA. Zástupcovia hnutia to však zatiaľ odmietajú, čím porušujú mierovú dohodu z Lusaky podpísanú v roku 1994. Práve konštantné porušovanie tejto dohody, neochota odovzdať zbrane a prijať ponuku na začlenenie sa do radov regulérnej angolskej armády zo strany povstalcov prinútili dos Santosa v roku 1998, aby prerušil kontakty s rebelmi, čím sa občianske nepokoje predĺžili. Preto počet utečencov a hladujúcich neustále narastal (dnes je až 1,2 milióna ľudí bez strechy nad hlavou), pokračovali masakry vidiečanov jednotkami UNITA a pretrváva nezáujem investorov o prienik do Angoly, ktorá je v zásobách ropy druhou najbohatšou africkou krajinou a tiež diamantovou veľmocou. Zatiaľ je otázne, či sa UNITA premení na politické hnutie, rozpadne sa na viacero frakcií alebo bude pokračovať v doterajšej neústupčivej taktike Savimbiho. Nástupcom zabitého vodcu sa stal jeho dlhoročný pobočník Antonio Dembo, ktorý sa už skontaktoval s viacerými veliteľmi povstalcov a správa sa zatiaľ viac ako muž vojny než ako posol mieru.
