Od Quebecu po Porto Alegre
Druhé stretnutie Svetového sociálneho fóra v Porto Alegre sa skončilo masovým pochodom 20 tisíc aktivistov, ktorí protestovali proti návrhu na vytvorenie Americkej zóny voľného obchodu (ALCA). Porto Alegre bolo prvým občianskym zhromaždením po udalostiach 11. septembra 2001, ktoré do určitej miery oslabili hnutie proti globalizácii. Ide o snahu sociálnych hnutí z celého sveta posilniť celosvetovú diskusiu, ktorá by prispela k definícii alternatív k neoliberalizmu a globálnemu kapitalizmu. Chýbajú odpovede Toto fórum sa konalo práve v čase, keď mnoho latinskoamerických krajín prežíva hlbokú politickú a sociálnu krízu. Ani po páde vlády argentínskeho prezidenta De la Rúu a následných sociálnych nepokojoch sa nečrtá riešenie hospodárskej krízy v tejto krajine. Zahraničné konzuláty v Buenos Aires dennodenne prijímajú tisícky Argentínčanov, ktorí túžia emigrovať do Európy a USA. A v tejto situácii skorumpovanej politickej triede chýbajú odpovede, ktoré by uspokojili obyvateľstvo spontánne rozhodnuté, že veci sa musia zmeniť. V Kolumbii, kde sa prerušilo prímerie medzi konzervatívnou vládou Andrésa Pastranu a gerilami Revolučných ozbrojených síl Kolumbie (FARC), zomiera každoročne 25 tisíc ľudí v dôsledku násilia a militarizácie. Plán Kolumbia vytvorený v rámci boja proti obchodu s drogami pritom môže vyústiť do vojny aj v susedných štátoch – v Ekvádore a Venezuele. Tam stráca medzi obyvateľstvom podporu „bolívarská revolúcia“ prezidenta Huga Cháveza. Jeho popularita prudko klesá, hospodárska kríza sa prehlbuje, odbory i podnikatelia sa spájajú a medzitým sa povráva o štátnom prevrate. Konflikt medzi pestovateľmi koky a vládou v Bolívii vyvolal veľké protesty na vidieku, ktoré ochromili najdôležitejšie mestá a zároveň spôsobili smrť niekoľkých ľudí. Spontánne protesty obyvateľstva proti hospodárskej politike vlády naberajú na intenzite aj v Paraguaji, Guatemale a Mexiku. Nevyužitá živná pôda Vyhliadky na obnovenie latinskoamerickej ekonomiky sú veľmi pochmúrne, a to najmä po 11. septembri. Na pozadí medzinárodnej recesie sú obchodné možnosti obmedzené a robia sa prekážky prílevu kapitálu do regiónu. Prvýkrát od roku 1982 výrazne poklesla nielen úroveň dovozu i vývozu, ale aj ceny najdôležitejších prvotných surovín určených na vývoz (vrátane ropy). Hospodárska kríza je hlavným dôvodom sociálneho nepokoja. Vyplýva z neschopnosti vládnuť. Aj samotný šéf CIA George Tenet v nedávnom vystúpení pred Senátom USA upozornil na sociálnu a politickú nestabilitu Latinskej Ameriky. A čo v kontexte tejto krízy znamená realizácia Svetového sociálneho fóra pre ťažko skúšaný kontinent? Znamená nádej. Latinská Amerika je jedno z tých miest, kde globalizácia ukázala svoju najhoršiu tvár. Milióny ľudí schudobneli vinou neoliberálnej politiky štrukturálneho prispôsobovania a nerovnosť sa v jej najrôznejších podobách čoraz viac prehlbuje. Teoreticky to predpokladá najlepšiu živnú pôdu pre sociálne hnutia bojujúce proti najnegatívnejším aspektom globalizácie. Realita je však iná. Vnútorné problémy latinskoamerických krajín bránia sociálnym hnutiam a progresívnym silám, aby artikulovali svoje myšlienky v globálnom kontexte. Veľmi krehká demokracia Podľa francúzskeho sociológa Alaina Tourainea sa neschopnosť latinskoamerických krajín spojiť sociálne požiadavky s medzinárodným prostredím dá vysvetliť nedostatočným auonómnym fungovaním politických inštitúcií a nedostatkom skutočných demokratických procesov. Prezident Hugo Chávez sa veľmi nemýlil, keď na celoamerickom summite v kanadskom Quebecu v apríli 2001 konštatoval: „Ak demokracia neposkytuje pôdu, ak sa koncentruje iba v rukách dvoch percent obyvateľstva, potom nemôžeme hovoriť o demokracii.“ Demokracia v Latinskej Amerike, zmietaná korupciou, chudobou, nerovnosťou a neoliberalizmom, je i naďalej veľmi krehká, čo sťažuje politické a sociálne iniciatívy. Pre Tourainea je jediným dôkazom politického dynamizmu s medzinárodným dopadom zapatistické hnutie v Chiapas v Mexiku, ktoré svojimi požiadavkami v rámci boja proti globalizácii a víťazstvu finančného kapitálu malo nepopierateľný vplyv nielen na celý latinskoamerický kontinent, ale z globálneho hľadiska i na celý svet. Celková panoráma však nie je až taká zlá. Aj keď sociálne hnutia na tomto svetadieli majú ešte ďaleko od toho, aby získali silu a medzinárodný vplyv, pokrok v ich rozvoji je povzbudzujúci. Plán na anexiu Prvým pozitívnym znakom toho, že je možné vyvinúť spoločné úsilie proti neoliberálnej globalizácii na celom kontinente, sa stala mobilizácia proti summitu prezidentov v Quebecu, ktorého zámerom bolo podnietiť vznik Americkej zóny voľného obchodu. Tisíce aktivistov z celej Latinskej Ameriky sa pripojilo k ich kolegom z Kanady a Spojených štátov, aby protestovali proti iniciatíve, ktorá bezpochyby posilní moc korporácií získaním ešte väčších výhod, než aké mali podľa Multilaterálnej dohody o investíciách. Líder brazílskej Strany pracujúcich Lusi Inacio Lula da Silva správne konštatuje, že „ALCA je plán na anektovanie Latinskej Ameriky k Spojeným štátom“. Počas quebeckého summitu sa zrodila Kontinentálna sociálna aliancia (ASC), ktorá ako sieť odborárskych organizácií a občianskych koalícií reprezentuje vyše 45 miliónov ľudí na celom kontinente. Na nedávnom stretnutí Svetového sociálneho fóra venovali problematike ALCA veľkú pozornosť. ASC prezentovala alternatívne návrhy voči ALCA, založené na solidárnej integrácii a skutočnej globalizácii ekonomických, sociálnych a kultúrnych práv. To všetko je veľmi pozitívne. Prvý raz sa dosiahol určitý stupeň sociálneho povedomia na celom kontinente, ktorý umožňuje formulovať určitú stratégiu boja proti takému silnému návrhu, akým je ALCA. Je zároveň súčasťou celosvetovej alternatívnej agendy voči globálnemu kapitalizmu a pripája sa k návrhom európskych, ázijských i afrických aktivistov. Vytvárať alternatívy voči globálnemu kapitalizmu nie je jednoduché. Definovať alternatívny svetový poriadok je úloha, ktorú nemožno splniť od večera do rána. Chýba podrobnejšia analýza toho (ako naznačuje Immanuel Wallerstein), kam z hľadiska štruktúry kráča svetová kapitalistická ekonomika. Chýba analýza úspechov a mobilizácie z Porto Alegre z pohľadu tradičnej stratégie celosvetovej ľavice voči kapitalistickému poriadku. Stratégie, ktorá zlyhala vinou priveľkého centralizmu a výlučne triednemu videniu sociálneho boja. Latinská Amerika má možnosť významne prispieť k boju za humánnejšiu a solidárnejšiu globalizáciu. Od Chiapas po Quebec, od Seattlu po Buenos Aires, boj za participatívnejšiu demokraciu, za odstránenie obrovských sociálnych nerovností a ochranu životného prostredia sú túžbami, ktoré tečú v otvorených žilách kontinentu. Porto Alegre je nádej.
Zo španielčiny preložila Judita Takáčová
