Reklama

Politika je aj ženského rodu

Ak by ste meno prvej ženy-premiérky hľadali medzi bývalými európskymi političkami, neuspeli by ste. Bola ňou Sirimavo Bandaranaikeová, ktorú vymenovali za predsedníčku vlády Cejlónu (dnešnej Srí Lanky) v roku 1960
Počet zobrazení: 2577

Ak by ste meno prvej ženy-premiérky hľadali medzi bývalými európskymi političkami, neuspeli by ste. Bola ňou Sirimavo Bandaranaikeová, ktorú vymenovali za predsedníčku vlády Cejlónu (dnešnej Srí Lanky) v roku 1960. Premiérske a prezidentské funkcie nie sú najmä v posledných desaťročiach na ázijskom kontinente zvláštnosťou. Keď sme už pri Srí Lanke, aj dnes má čarovný, no občianskou vojnou zmietaný ostrov na čele štátu ženu. Prezidentka Čandrika Kumaratungová vládne od roku 1994. Ani ona, žiaľ, nedokázala konflikt medzi Tamilmi a Sinhálcami vyriešiť, a pritom zaň nesie značný diel zodpovednosti práve jej otec Solomon Bandaranaike, manžel prvej premiérky na svete, ktorý ako predseda vlády v 50. rokoch v podstate konflikt rozpútal svojimi diskriminačnými zákonmi. Ázijské špecifikum Hoci sa v ázijských krajinách dostali do premiérskeho kresla aj viaceré ženy, ktoré za sebou nemali rodinný klan (napr. expremiérka Izraela Golda Meirová či turecká Tansu Cillerová, známa hovorkyňa Ligy arabských štátov Hanán Ašráviová), je určitým špecifikom tohto kontinentu, že manželky či dcéry niektorých štátnikov vracajú známe meno na politické výslnie. V mnohých prípadoch je to pochopiteľné, pretože dcéry týchto politikov mali nielen možnosť študovať na najlepších univerzitách, no dostali i neformálnu školu o zákulisí politiky, získali kontakty… Spomeňme si len na dcéru Džavaharlála Néhrúa, neskoršiu indickú premiérku Indiru Gándhíovú. Jej nevesta Sonja má síce taliansky pôvod, no stojí dnes na čele najsilnejšej indickej opozičnej strany a možno bude neskôr kráčať v šľapajach svojho zavraždeného manžela Rádžíva a známejšej svokry. V Indonézii vládne od vlaňajšieho júla Megawati Sukarnoputriová, dcéra zakladateľa štátu Sukarna, na Filipínach zase dcéra niekdajšieho prezidenta Gloria Macapagalová-Arroyová. Ambície manželky zosnulého filipínskeho prezidenta Ferdinanda Marcosa – Imeldy – sú už nerealizovateľné. Osobitnou kapitolou je moslimský svet. Na jednej strane ženy v konzervatívnom Kuvajte nemajú vôbec hlasovacie právo a v Afganistane si len teraz vytvárajú podmienky pre vstup do politiky, iné štáty so silným vplyvom islámu využívajú už spomínaný „rodinný model“. Prvou ženou - premiérkou v tomto svete sa stala roku 1988 v Pakistane dcéra bývalého premiéra Zulfíkara Alího Bhutta – Bénazír, ktorá o.i. v krajine zaviedla povinnú školskú dochádzku pre dievčatá. Roku 1990 zvrhli v Bangladéši vojenskú juntu Bégam Chálida Zijáová (manželka bývalého prezidenta Zijáura Ráhmána) a Šajch Hasína Vadžídová (dcéra prvého bangladéšskeho prezidenta Mudžíbura Ráhmána). Tá sa stala prvou premiérkou a dnes je predsedníčkou vlády zase Zijáová. Výnimočná Škandinávia Ako prvý štát sveta priznal volebné právo ženám Nový Zéland. Ženy tu chytili šancu do rúk dôsledne a dnes v tamojšej politike výrazne dominujú. Predsedníčkou vlády je labouristka Helen Clarková a šéfkou opozície bývalá premiérka Jenny Shipleyová. Žiaľ, aj ženy, ktorých je vo vysokej politike tak málo, si dokážu navzájom podrážať nohy a bojovať neférovými prostriedkami. Shipleyová svojho času nazvala Clarkovú „starou pannou novozélandskej politiky“ v narážke na jej bezdetnosť. Vzájomné antipatie oboch političiek sa pokúša mierniť ďalšia žena – jedna z najuznávanejších miestnych právničiek, dnes guvernérka tejto bývalej britskej kolónie - Silvia Cartwrightová. Druhou krajinou, kde získali ženy volebné právo, je Austrália (1902), no za ňou už nasleduje väčšina škandinávskych štátov. Najskôr to bolo roku 1906 Fínsko a o čosi neskôr Nórsko, Dánsko, Švédsko. Škandinávia dodnes zostáva pre ženy akýmsi politickým rajom. Vo švédskom parlamente majú takmer 43-percentný podiel, žena predsedá parlamentu a v 20-člennej vláde je jedenásť žien. Silné zastúpenie v zákonodarnom zbore má nežné pohlavie aj v Dánsku a Fínsku (po 37 percent), Nórsku (36) a na Islande (35). Nejde však len o poslanecké posty. Podľa údajov z roku 2000 (trend sa však nemení) malo Dánsko vo vláde 45, Nórsko 42, Fínsko 39 a Island 33 percent žien. Zastúpenie majú aj na najvyšších postoch. Spomeňme len bývalú nórsku premiérku Gro Harlem Brundtlandovú či terajšiu fínsku prezidentku Tarju Halonenovú. Zaujímavý je tiež pohľad na to, kde majú problémy so zastúpením žien v politike, resp. nevenujú tejto otázke dostatok pozornosti. Podľa údajov z roku 1994 nebola ani jedna žena v parlamentoch Bhutánu, Džibutska, Kiribati, Kuvajtu, Mauretánie, Mikronézie, Papuy-Novej Guiney a v Spojených arabských emirátoch. Najmenej poslankýň z priemyselných štátov má už dlhodobo Japonsko (posledný známy údaj – 2,7 percenta). Iba o čosi lepšie je na tom Grécko (3), USA (5) a Veľká Británia (7 percent). Pád železnej opony otriasol postavením žien v postkomunistických krajinách. V Rumunsku kleslo ich parlamentné zastúpenie z 31 na 3,5 percenta, v Česku a Poľsku na 16, resp. 13, v Maďarsku je medzi poslancami iba desatina žien. Pozitívna diskriminácia? Zaujímavý prerod zaznamenáva Francúzsko, ktoré uzákonilo volebné právo pre ženy až roku 1944. Na druhej strane však krajina galského kohúta roku 1974 ako prvá ustanovila ministerku pre ženské záležitosti. Podľa údaja z roku 1995 mali Francúzi v parlamente len 6,4 percenta žien, no ich zastúpenie narástlo roku 2000 na 11 percent. Socialisti dokonca presadili zákon stanovujúci paritné zastúpenie oboch pohlaví v politike. Kandidačné listiny vo voľbách do zastupiteľských orgánov na všetkých úrovniach musia byť na 50 percent obsadené príslušníčkami nežného pohlavia. Stranám, ktoré nesplnia požiadavku parity v parlamentných voľbách, sa zníži štátny finančný príspevok. Je otázne, či zavedenie kvót, resp. pozitívna diskriminácia pomôže uplatneniu žien v politike. Ako zdôrazňuje známa feministická autorka Elizabeth Badinterová, „rovnoprávnosť nie je politickou záležitosťou, ale je to vec morálneho princípu a duchovného stavu spoločnosti“. „Slovo diskriminácia, aj keď je pozitívna, mi naháňa strach,“ dodáva Badinterová. Určovanie kvót pripomína prax minulého režimu, ktorý dohliadal na primeraný počet žien, robotníkov a mladých ľudí v parlamente i v iných fórach. Kvóty sú nafúknutým balónom, či obrom na hlinených nohách. Ženská rovnoprávnosť by mala stáť na pevnejších základoch. Ženy nepotrebujú, aby štát siahol k formálnemu, oči zastierajúcemu manévru vhodnému len pre štatistiky, ktorý ich vlastne nepriamo všetky označuje za menejcenné. Znamená to vytvoriť spoločenskú klímu nedehonestujúcu nežné pohlavie (už od rodinnej bunky), podporiť projekty upevňujúce v ženách sebavedomie a schopnosť brániť sa diskriminácii, umožniť im nielen vzdelávať sa, ale aj získané vedomosti a schopnosti preukázať vo férových podmienkach. V zamestnaní i v politike.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama

Blogy a statusy

Reklama