Reklama
Reklama

Formálna rovnosť nezaručuje automaticky aj reálnu rovnosť

Ako ste sa dostali k feministickej filozofii a celkovo k feminizmu?- Je to taký malý príbeh. Keď sa otvorili hranice, pozvali nás aj s kolegyňou Etelou Farkašovou do Rakúska na feministickú konferenciu. Nemali sme ani tušenia, o čom obsahovo takáto akcia je.
Počet zobrazení: 1532

Zuzana Kiczková, filozofka a riaditeľka Centra rodových štúdií pri Filozofickej fakulte Univerzity Komenského

Ako ste sa dostali k feministickej filozofii a celkovo k feminizmu? - Je to taký malý príbeh. Keď sa otvorili hranice, pozvali nás aj s kolegyňou Etelou Farkašovou do Rakúska na feministickú konferenciu. Nemali sme ani tušenia, o čom obsahovo takáto akcia je. Na podujatí sme si dokonca kládli otázky, prečo sa isté veci v rovine filozofickej tematizujú ako problém, nehovoriac už o tamojších odpovediach, ktoré boli pre nás vzdialené. V každom prípade nás však zaujal jemný raster vo výbere toho, čo sa stáva problémom, a ako ženy dokážu tieto problémy pomenovávať. Napríklad netradičné chápanie Hegla, Descarta, Aristotela, klasikov, ktorých sme my poznali takpovediac z jednej strany. Pohľad z druhej strany prinášal kritickú analýzu a argumentáciu. Neskôr nás Medzinárodná asociácia filozofiek pozvala na konferenciu do Amsterdamu, kde chceli vedieť filozofickú reflexiu našej skúsenosti s emancipáciou z obdobia socializmu a poznať postavenie žien v tomto období. Vlastne nás po prvý raz vyzvali, aby sme sa zamysleli nad teoretickými východiskami koncepcie emancipácie u nás. Vzhľadom na to, že bola oficiálne presadzovaná v rámci ideológie, dotýkala sa každej ženy. Náš referát vychádzal z dvoch možných hypotéz, v tej dobe rozšírených aj v každodennom vedomí. Po prvé - koncepcia emancipácie ako taká je správna, len jej aplikácia je neadekvátna a chyby sa robia pri jej realizácii. Po druhé - koncepcia má vážne nedostatky už vo svojich vlastných teoretických východiskách. Priklonili sme sa k druhej verzii a podarilo sa nám nájsť niekoľko pilierov tejto koncepcie, o ktorých si myslíme, že zakladajú protirečenia vnútri samotnej koncepcie. Jadrom však bol jednostranne pochopený princíp rovnosti, ktorý viedol k silnému homogenizačnému tlaku, až k rovnakosti. Byť rovnaká ako muži, dokázať to isté, čo muži, presadiť sa ako muži. Rodová diferencia, ak sa priznávala, tak len formálne. Táto rovnakosť však mala v istom období, na začiatku éry socializmu, tiež svoj význam. Nie? - Samozrejme, ale nám išlo o to, aby sme podali obraz vo vyváženej podobe, pozitíva aj negatíva. Chceli sme jednoducho nájsť, čo tých štyridsať rokov socializmu pre ženy prinieslo, napríklad v oblasti vzdelávania, či vstupom do sveta práce, ale i to, za akú cenu sa to odohrávalo. Žena musela zvládnuť viacero rolí vo verejnom živote, čo sa v prípade ťažkostí zosúlaďovania pracovných povinností s úlohami v domácnosti začalo prejavovať ako „dvojité bremeno“, „dve šichty“. Toto často bežné konštatovanie sa neartikulovalo s patriarchálnou štruktúrou spoločenského systému, ktorá naďalej fungovala. O tejto súvislosti sa nediskutovalo. Rozdeľovanie rolí na základe rodových stereotypov, muž - živiteľ rodiny, žena - starostlivá matka či manželka zostalo zachované aj v súkromnej sfére, posilňované nielen ekonomickými prostriedkami, daňovou politikou, ale i - a možno najmä - rozdelením morálnej zodpovednosti. Všeobecne sa prijímalo, že za chod rodiny či domácnosti je zodpovedná žena, kým muž má za povinnosť rodinu uživiť. Narážali sme na veľa ambivalentných situácií, keď napríklad na jednej strane sa síce realizovala ekonomická nezávislosť žien (mnohé začali pracovať v profesiách, o ktorých ich staré mamy možno ani nesnívali a mamy nemali na to prostriedky), pre niektoré sa vytvoril priestor pre vlastnú sebarealizáciu atď., ale na druhej strane ženy zarábali menej ako muži, ich kariérny postup do vyšších funkcií bol značne obmedzený, ich hlas chýbal pri zásadných rozhodnutiach vo vedeniach najrôznejších inštitúcií - dokonca aj tých, ktoré sa už medzičasom stali silne feminizované, napríklad školstvo. Pri skúmaní týchto procesov sa nám ako metodologicky funkčné osvedčili kategórie privátneho a verejného, tak ako sa s nimi pracuje vo feministických teóriách. Ako začala slovenská spoločnosť prijímať to, že ste začali hovoriť o týchto témach a takpovediac ich vyťahovať na verejnosť? Feminizmus totiž v minulosti znamenal doslova nadávku a čosi, čo sa k nám usiluje dostať zo „zlého“ Západu. - Aj doteraz ostávajú tieto témy vo veľmi zúženom priestore, pre veľmi úzky okruh ľudí, ktorí sú vôbec ochotní o nich diskutovať. A to napriek tomu, že ide o zložitý problém. Rozdelenie podľa rodu je totiž jednou zo základných sociálnych štrukturácií spoločnosti. Napriek tomu je citlivosť spoločnosti na tieto problémy pomerne nízka a nezaujímavá. Založenie Centra rodových štúdií na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského bolo krokom v úsilí viesť v tejto oblasti systematické vzdelávanie, a to nielen dovnútra univerzity, ale ponúknuť istý myšlienkový aparát, ktorým disponujeme, aj navonok - pre širšiu zainteresovanú verejnosť. Totiž základné otázky ako - Čo to znamená rovnosť medzi rodmi? Akú môže mať podobu? Aký to má dopad na mocenské vzťahy? Čím môže prispieť ku kvalite môjho života? Aký môže mať dosah na ekonomický a politický chod spoločnosti? Je výhodnejšie mať spoločnosť vyrovnanú v zmysle rodovej rovnosti? A prečo? - sa takmer nekladú. Keď to isté nie je to isté. Rozdielne hodnotenie a posudzovanie správania sa muža a ženy. Čo môže prispieť k tomu, aby sa na Slovensku začali búrať rodové stereotypy? - Ide o veľmi komplexný proces. Začať môžeme napríklad od vzdelávania. Pozrite si učebnice, nakoľko petrifikujú rodové stereotypy a odmalička ich v dieťati pestujú. Považuje sa to za normálne. Aj výchova chlapcov a dievčat sa v tradičnej rodine buduje na ťažkých rodových stereotypoch – na poslušných a disciplinovaných dievčatkách a na chlapcoch, ktorým sa stále umožňujú a dovoľujú všetky nezbednosti. Rovnako silne akumuluje a petrifikuje stereotypy aj cirkev. To je inštitucionálna rovina. Druhou je rovina, v ktorej sa na človeka díva len ako na príslušníka ženského alebo mužského rodu. To neumožňuje, aby sme na človeka hľadeli ako na indivíduum. Dôležitým je preto moment posilňovania individuácie každého z nás – muža, aj ženy. Pretože analýza rodových stereotypov ukazuje, že muži i ženy sú zajatcami rodových stereotypov. Aj mužom stereotypy často uberajú na rozvinutí vlastnej identity a na vlastných voľbách. Sú kontrolovaní, či sú dostatočne mužmi, dozerá nad nimi imperatív „Nebuď baba!“ a za všetky prekročenia jestvujúcej platnej normy mužskosti sa trestá – počnúc výsmechom a zraňovaním v jazyku. Dieťa v rodine dostáva určitú predstavu o tom, ako by mala byť rodina zložená – pracujúci otec, starostlivá mama, nezbedný syn, poslušná dcéra. Nespôsobila by zmena takejto predstavy - normy v dieťati zmätok? - Nesúhlasím s tvrdením, že dieťa je nádoba, ktorú treba napĺňať. Dieťa je individualitou vo všetkých štádiách svojho vývoja. Neobávam sa zmätku. Treba totiž vychádzať z predpokladu, že dieťa má schopnosť riešiť svoje problémy a ťažkosti. Vždy je lepšie, keď mu ponúkneme viacero možností a začneme diskutovať o tom, ktoré z nich mu dávajú aké výhody a nevýhody. Samozrejme, komunikácia závisí od štádia vývoja. Ak budeme vychádzať z toho, že dieťa je indivíduum, tak jeho výchovu nemožno realizovať v duchu rodových stereotypov a vtesnávať očakávania do dopredu stanovených noriem, v mene ktorých sa potom vynesú hodnotiace súdy: „To je správny chlapec!“, „To je správne dievča!“. Nejde o zmätok, ide o znevýhodnenia v prípade, že sa do danej „správnosti“ nezmestíte. O tom však každý z nás má celkom konkrétnu životnú skúsenosť. Sú to práve feministky, ktoré doslova bazírujú na rozlišovaní medzi pojmami sex a rod. Čo tým sledujú? - Pohlavie – sex sa charakterizuje ako biologická určenosť, to, s čím sa rodíme. Rod – gender sa charakterizuje ako sociálno-kultúrno-historická kategória. Ako hovorí Simone de Beauvoirová, nerodíme sa ako ženy, ale stávame sa nimi - v procese socializácie, v istom historickom období, v kultúrnom kontexte, na základe toho, že si osvojíme isté rodovo diferencované hodnoty, normy i spomínané stereotypy. Prečo feministky povedali, že je dôležité rozlišovať pohlavie a rod? Biologický determinizmus nás totiž vedie k tomu, že v biologickom ukotvení ženy sa často hľadajú a zdôvodňujú všetky tzv. ženské vlastnosti. No historické štúdie ukázali, že to, čo v súčasnosti zaraďujeme do typicky mužského a typicky ženského, nemuselo platiť celú históriu. Napríklad aj vzťah k homosexualite a heterosexualite nebol počas celej histórie taký, aký ho poznáme v súčasnosti. Naše súčasné netolerantné chápanie homosexuality má však celkom praktické dôsledky. Začína sa to tým, že akékoľvek podozrenie, náznaky, že nespĺňate heterosexuálny matrix a že by boli nejaké indície na inú sexuálnu orientáciu, je od výsmechu až po legislatívu tvrdo kontrolované. Aký obraz ženy a muža vytvárajú v tomto kontexte médiá? - Veľmi silne normatívny. Nech otvoríte akýkoľvek časopis venovaný ženám, môžete, na rozdiel od mužskosti, bez problémov pomenovať istý súbor typickej ženskosti. Všetky rady, ako si získať muža, a návody na správanie vyznievajú veľmi submisívne a asimilovane na istú normu. To, čo v médiách silne zaznieva a čo sa v poslednom čase neustále prehlbuje, je mýtus krásy. Povinnosťou ženy je preto byť krásna, príťažlivá, byť objektom sexuálnej túžby. Médiá prezentujú spojenie ženy a telesnosti, a to nie hocijakej, ale telesnosti, ktorá vykazuje istú estetickú erotickú normu, prezentovanú súčasnými modelkami, ktorá rozmanitosť žien neuveriteľne normalizuje a redukuje vždy na istý typ. Môže to byť typ a la Barbie, Claudia Schifferová atď. Súčasný mýtus krásy sa extrémne orientuje na mladosť a štíhlosť. Ako a na základe čoho fungujú stereotypy v slovenskej politike? Existuje úsilie zaviesť v tomto smere kvóty, ktoré by zabezpečovali účasť žien v politickom procese. Názory na ne sú rozličné, napríklad, že pôjde o umelý a vynútený proces. - Stereotypov v oblasti politiky je veľmi veľa. Sú vrstvené rozličnými spôsobmi. Ohľadom kvót prebieha v súčasnosti veľká diskusia. Základná myšlienka však spočíva v tom, že sa prirodzene, sám od seba, žiaden poriadok z nerovnováhy do rovnováhy nenapraví. Ak existuje vo vzťahu medzi mužmi a ženami v oblasti politiky veľká asymetria, ktorú môžeme doložiť kvantitatívnymi ukazovateľmi, nedá sa očakávať, že sa to samo postupne zmení, že ženy budú obdarované, stačí, ak budú rovnako „dobré ako muži“, ak „samy budú chcieť ísť do politiky“, ak sa „im nebude protiviť politika“, ak „bude dosť kandidátok“. To sú všetko obrovské ilúzie a predsudky. Ženy obdarované nebudú, musia sa o zmenu súčasného stavu postarať samy. Ciest na to je niekoľko - od vzdelávania až po konkrétnu štruktúru politických strán. Rovnako ako kvanitatívne zastúpenie je zaujímavá a dôležitá aj otázka obsahu ženskej politickej agendy. O tom sa dá dočítať v publikácii Ženy v politike od J. Filadelfiovej, I. Radičovej a P. Pubiša. Vy sama ste za kvóty, ktoré by mali do politiky priniesť viac žien? - Tie cesty sú rôzne. Jednou z nich je zaviesť prostredníctvom politických strán, aby bol každý druhý človek na kandidátke iného pohlavia. Či sa to zavedie nariadením alebo ako vnútrostranícky princíp, je na rozhodnutí tej-ktorej strany. Ďalšiu cestu ponúka sektor mimovládnych organizácií. Pokiaľ tlak žien nebude zospodu, ťažko sa niečo zmení. Treba však posúdiť, čo je efektívne. Aby sa počet žien v politike zvyšoval, či na komunálnej alebo na tej najvyššej úrovni, je rovnako dôležité ako sformulovanie politickej agendy, v ktorej sa musia jasne definovať témy, ktoré ženy do politiky prinesú. Napríklad zamerané na sociálnu starostlivosť, starostlivosť o dieťa, o starých, o týrané ženy. Treba dosiahnuť, aby sa nepovažovali za marginalizovaný problém. Akým spôsobom môže k tomu prispieť tzv. gender mainstreaming, interpretácie ktorého sa však rôznia? - Gender mainstreaming je hľadanie takých metód, aby bola rovnosť rodov na všetkých úrovniach nielen formálne zavedená, ale aj prakticky uplatňovaná. Sú to aj mechanizmy istej kontroly, akým spôsobom každé ministerstvo túto rovnosť prakticky realizuje. Veľmi dôležitá je i naša skúsenosť zo socializmu, ktorú by sme si mohli v pamäti podržať. A to, že formálna rovnosť nezaručuje automaticky aj reálnu rovnosť. Formálna rovnosť je nevyhnutným predpokladom, ale nie dostatočným. A každá krajina musí hľadať účinné mechanizmy ako to zabezpečiť. Ako dlho potrvá tento proces? - Pravdepodobne dlho. Máme totiž obrovské podlžnosti na poli vzdelávania a výchovy. Existuje veľa tém, ktoré neboli vôbec otvorené ako problém, o ktorom sa má diskutovať. Sú tu mnohé faktické veci, o ktorých nemáme ani poňatia. Máme vypracovaných len veľmi málo rodových štatistík, kvantitatívne ukazujúcich na obrovskú asymetriu moci, aby sa mohli vymyslieť stratégie ako na to. Treba urobiť hĺbkové analýzy, aby sme vedeli, čo sa vlastne v spoločnosti deje, akým spôsobom a prečo je jej rozdelenie také, aké je. Sú len dohady. A práve na nich omnoho viac fungujú mýty ako na čomkoľvek inom. Možnosťou, ako sa dá tento proces urýchliť, sú prístupové stratégie do EÚ. Isté modely a stratégie sa k nám síce dajú preniesť, musia sa však adaptovať na vnútorné pomery. Nevyhnutné je preto poznať tradíciu, mentalitu, kultúru - to, čo je pre Slovensko špecifické. A to o to viac, že máme do činenia s katolícky orientovanou krajinou, že máme za sebou tú skúsenosť, ktorú máme. Tento proces sa musí diať nielen zhora, no súčasne aj odspodu. Len tak sa totiž môžeme vyhnúť označeniu, že ide o proces importovaný zvonku, ktorý sa na naše pomery nehodí. A neexistuje nič horšie ako odmietnuť čosi už v zárodku a povedať, že toto na nás neplatí. Ideálne by bolo oveľa viac ľudí senzitivizovať na túto problematiku, oveľa viac túto tému otvárať ako problém.

S hosťom SLOVA sa zhovárali Jana Matúšová a Martina Pavlíková

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama