Strašenie Mečiarom

Predseda Hnutia za demokratické Slovensko Vladimír Mečiar ešte v decembri minulého roka na medzinárodnom workshope NATO: Stabilita, bezpečnosť a spolupráca, organizovanom HZDS-ĽS, navrhoval ,,uzatvoriť dohodu o nemennosti prointegračného a proeuroatlantického smerovania Slovenska po voľbách 2002“. Neprešli ani tri mesiace a opäť, tak ako už veľakrát predtým, je všetko inak
Počet zobrazení: 1279

Predseda Hnutia za demokratické Slovensko Vladimír Mečiar ešte v decembri minulého roka na medzinárodnom workshope NATO: Stabilita, bezpečnosť a spolupráca, organizovanom HZDS-ĽS, navrhoval ,,uzatvoriť dohodu o nemennosti prointegračného a proeuroatlantického smerovania Slovenska po voľbách 2002“. Neprešli ani tri mesiace a opäť, tak ako už veľakrát predtým, je všetko inak. Pritom stačilo jedno kritické vyhlásenie amerického veľvyslanca pri NATO Nicholasa Burnsa, ktorý sa na margo HZDS -ĽS vyjadril: „Žiadne nedemokratické hnutie, strana ani vláda nemajú miesto v NATO. Sme presvedčení, že predchádzajúca vláda nepreukázala rešpekt voči demokratickým hodnotám a zásadám právneho štátu... Nejestvujú žiadne dôkazy, že by sa vedenie vtedajšej vládnej strany zmenilo, a preto je to pre moju vládu vec, ktorá predstavuje významnú obavu.“ Vladimír Mečiar vzápätí pripustil možnosť, že si vie predstaviť aj taký scenár vývoja, ak Slovensko nebude prijaté do NATO: „Pokiaľ sme dosiaľ žiadnu inú alternatívu (než vstup do aliancie, pozn. redaktora) nepripúšťali, dnes treba uvažovať o tom, že i toto je možné. Týchto 5,3 milióna ľudí sa nemá kam odsťahovať.“ Takáto radikálna zmena postoja prekvapila nielen ostatných politikov, ale aj samotných členov hnutia. To sa už dva roky usiluje presvedčiť verejnosť o nemennosti svojho postoja pri integračných ambíciách Slovenska do euroatlantických štruktúr. Otázne je, či doteraz išlo len o predstieraný chladný kalkul, alebo aj o úprimné úsilie HZDS-ĽS napraviť to, čo v roku 1997 samo pokazilo. Mečiar si azda uvedomil, že ak chce zostaviť vládny kabinet po nasledujúcich voľbách, prakticky nemá inú možnosť, lebo tá „iná možnosť“ by predstavovala len akési druhé Bielorusko. Okrem toho mu muselo byť úplne jasné, že na základe jeho spôsobu presadzovania politiky v rokoch 1994-1998 si o ňom vytvorili na Západe mnohí politici veľmi negatívny obraz. Ak ho chcel zmeniť, očakával sa od neho jednoznačný postoj v zásadných otázkach a určitá sebareflexia. To prvé, aspoň formálne nastalo: „Tejto oblasti venujem preto toľko pozornosti, že s väčšou alebo menšou intenzitou sa objavujú názory a pochybnosti, čo sa stane, ak v roku 2002 vyhrá parlamentné voľby HZDS-ĽS. Naša odpoveď je jednoduchá. Víťazstvom HZDS-ĽS sa upevní postavenie prointegračných síl na Slovensku, garantovaná je vnútorná stabilita, ale aj poctivé plnenie záväzkov vyplývajúcich z prístupového procesu a členstva v NATO.“ To druhé od človeka Mečiarovho typu však nemožno čakať vôbec. Mečiarova radikálna reakcia, vzhľadom na štátne záujmy Slovenska, bola veľmi škodlivá. Sám spochybnil svoj pôvodný výrok, že „pre HZDS -ĽS sú integračné ciele viac než miesto vo vláde“. HZDS-ĽS hneď na druhý deň protestovalo proti skresleniu jeho výrokov v denníku SME. Ak si však lepšie prečítame Burnsov výrok, tak zistíme, že sa v ňom zmieňuje iba o vedení a nie o hnutí ako celku. Médiá tak jeho slová ,,mierne dezinterpretovali“, čo nie nič nové pod slnkom. Takáto interpretácia by určite najviac vyhovovala pravicovým subjektom, ktoré sú pre Západ najprijateľnejšie, ale balansujú na hranici zvoliteľnosti do parlamentu. Mali by si však uvedomiť, že podobné vyjadrenia - ako bolo to Burnsove - im nič neprinesú. Naopak, môžu byť úplne kontraproduktívne a už aj tak dosť silné protiamerické postoje obyvateľstva ešte viac zradikalizujú. Na obzore sa črtá tzv. vláda národnej jednoty. Napriek negatívnym vyjadreniam predsedu KDH Pavla Hrušovského jeho predchodca Ján Čarnogurský v poslednom období vyslal viacero pozitívnych signálov smerom k HZDS-ĽS. Napríklad už v minulosti šokoval verejnosť vyjadreniami o tom, že Mečiar nemôže byť trestne stíhaný, lebo sa zaslúžil o vznik samostatnej Slovenskej republiky. Obe hnutia si nedávno ,,padli do náručia“ pri prijímaní Deklarácie o zvrchovanosti členských štátov EÚ v kultúrno-etických otázkach, ktorej zmyslom je údajne chrániť tradičné hodnoty. Čarnogurský už vlani v lete prvý raz povedal, že v nasledujúcich voľbách môže vzniknúť vláda národnej jednoty, v ktorej bude HZDS-ĽS a KDH. Svoje tvrdenie nedávno zopakoval aj v rozhovore pre týždenník SLOVO: ,,Pre mňa voľby nie sú problém. Viem si predstaviť riešenie, ktoré by žiadnym spôsobom nezvýšilo napätie na Slovensku. Počúvame signály zo zahraničia, že ak HZDS a Vladimír Mečiar budú vládnuť, tak je so Slovenskom koniec. Už vzhľadom na moje postoje k NATO, ktoré som dávnejšie formuloval, si iste viete predstaviť, že na mňa takéto signály až tak veľmi nepôsobia. KDH by na jednej strane mohlo priniesť asi relatívne najvyšší stupeň legitimity do nejakého vládneho zoskupenia národnej jednoty.“ Svedkami podobného vývoja sme boli pred časom v susednom Rakúsku, keď ľudovci takpovediac zlegitimizovali slobodných vo vláde. Jörg Haider pritom zostal mimo hry, keď pochopil svoju neprijateľnosť vo vláde a uspokojil sa so stoličkou korutánskeho hajtmana. Nečrtá sa na obzore akási slovenská verzia tohto scenára?

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984