Reklama
Reklama

Anjel strážny dostáva krídla

,,Už samotný pohľad na ženské telo poúča, že žena nie je určená k veľkým duševným ani telesným činom. Nespláca svoj dlh životu konaním, ale trpením, pôrodnými bolesťami, starostlivosťou o dieťa a poddanstvom voči mužovi, ktorému má byť trpezlivou a potešenie prinášajúcou družkou.
Počet zobrazení: 815
10-m.jpg

,,Už samotný pohľad na ženské telo poúča, že žena nie je určená k veľkým duševným ani telesným činom. Nespláca svoj dlh životu konaním, ale trpením, pôrodnými bolesťami, starostlivosťou o dieťa a poddanstvom voči mužovi, ktorému má byť trpezlivou a potešenie prinášajúcou družkou. Ženy sú detinské, figliarske a majú obmedzenejší rozhľad, skrátka sú po celý život veľkými deťmi. Akýmsi stredným stupňom medzi dieťaťom a mužom, tým pravým človekom,“ tak charakterizoval nežné pohlavie nemecký filozof Arthur Schopenhauer. Slová, nad ktorých naivitou sa dnes len pousmejeme. Našťastie doba, keď boli podložené realitou, je už nenávratne preč. Uplynulé dvadsiate storočie pre ženy naozaj znamenalo nezvratnú zmenu ich postavenia. Dnes už nik nepochybuje o ich právach na vzdelanie, prácu, majetok, o ich práve voliť, slobodne vyjadriť svoj názor... Model „anjela strážneho“ domácností sa výrazne zmenil. Napriek tomu sa aj v súčasnosti hovorí o diskriminácii žien. A oprávnene. Pretože i dnes sa nájdu páni Schopenhauerovia nového milénia, ktorých vyjadrenia, síce v modernom šate, vyznievajú veľmi podobne. Predsudky o rodových stereotypoch nachádzajú v dnešnej, na maskulinite založenej spoločnosti stále vhodnú živnú pôdu. Žene je predsa vlastná starostlivosť o čokoľvek a kohokoľvek. Ženy sa nehodia do vedúcich funkcií a pre zvlášť zodpovedné povolania, pretože venovať sa práci naplno je pre ne neprirodzené. Musia byť krásne, ich prirodzenou túžbou je vydať sa a mať deti, ak nie, je to prinajmenšom podozrivé, ženám predsa nič nebráni v rozlete a sebarealizácii. Argumentácie o prirodzených danostiach, ktorých dôsledky sú rafinovane obsiahnuté už v nich samotných. Všeobecne platí, že moderná spoločnosť je postavená na demokratických princípoch, otvorená a mobilná. Životné šance indivídua sú, aspoň teoreticky, otvorené a realizovateľné v súťaži. Hoci sa v demokratickom systéme nožnice sociálnych nerovností neustále otvárajú, mala by v ňom nájsť uplatnenie aspoň teória rovnosti hlásajúca rovnakú príležitosť pre všetkých ľudí, aby sa presadili a ovplyvnili priebeh svojej životnej cesty. Chyba sa však môže stať už na začiatku: štartovacia čiara nie je totiž pre každého rovnaká. Socializmus sa síce usiloval realizovať myšlienku sociálnej rovnosti, vo vzťahu mužov a žien sa však atribúty rovnosti pretavili do nelogickej rovnakosti. Nie je to len prípad Slovenska, kde nadmerné zdôrazňovanie materskej a rodinnej roly ženy viedlo k tomu, že naše ženy, až na niekoľko výnimiek, nešéfujú veľkým firmám, nestoja na čele dôležitých úradov, o ich vplyve v politike ani nehovoriac. V duchu vytvárania rovnosti šancí, pristupujú mnohé štáty, tentoraz vo vzťahu k mužom, k pozitívnej diskriminácii a stanovujú povinné kvóty pre počet žien v politike. Aj tu sa totiž treba k už spomínanej štartovacej čiare najskôr priblížiť a až potom sa dá na ňu postaviť. Lenže na to treba dostať šancu. A istá možnosť vo forme rovnosti príležitostí sa v tomto smere črtá aj na Slovensku.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama