Reklama
Reklama

Relativita času v praxi

Za všetko môže niekdajšia redaktorka kultúrneho oddelenia týždenníka Nové slovo, v súčasnosti tlačová tajomníčka ZMOS-u Oľga Gáfriková. Keď jej myšlienka zorganizovať po rokoch stretnutie „novoslovákov“ padla po prvých konzultáciách na úrodnú pôdu, dlho neváhala
Počet zobrazení: 1428

Za všetko môže niekdajšia redaktorka kultúrneho oddelenia týždenníka Nové slovo, v súčasnosti tlačová tajomníčka ZMOS-u Oľga Gáfriková. Keď jej myšlienka zorganizovať po rokoch stretnutie „novoslovákov“ padla po prvých konzultáciách na úrodnú pôdu, dlho neváhala. Po detektívnom pátraní po adresách rozposlala pozvánky. Prihlásila sa polstovka ľudí so stručnou odpoveďou: „Áno, určite prídem.“ A štyri desiatky ich aj naozaj prišli do Zlatej fantázie, reštaurácie v jednom zo zákutí Obchodnej ulice. Nie náhodou práve tam. Tu visia pamätné tabule V. Clementisa, L. Novomeského, I. Erenburga, J. Smreka a ďalších literátov, ktoré sa podarilo zachrániť dlhoročnému redaktorovi Nového slova Drahošovi Machalovi, keď priestory kaviarne Luxor na Štúrovej museli ustúpiť komerčným záujmom. Nad Luxorkou - ktorá sa kedysi stala útočišťom, ale i kanceláriou mnohých básnikov a publicistov - svojho času sídlila redakcia Nového slova. Ako mnohí spomínajú, keď sa zvolávala porada, stačilo poslať sekretárku o poschodie nižšie... Čitatelia týždenníka SLOVO, ktorí sa v listoch pýtajú na toho či onoho redaktora z nášho mediálneho predchodcu, by si veru prišli na svoje. Ťažko predstaviť všetkých, ktorí sa zúčastnili na stretnutí. Navyše, za jeden večer sa nedalo porozprávať s každým. Tak aspoň spomeniem Vlada Štefku, ktorý bol medzitým aj ústredným riaditeľom Slovenského rozhlasu a dnes vedie týždenník Život. Tak ako pred rokmi na stránkach Nového slova i teraz vtipne glosoval politické a kultúrne dianie pod Tatrami. Nekontroval mu nik iný ako komentátor denníka Sme Maroš Leško, spisovateľ Jožo Puškáš, či súčasný hovorca prezidenta SR Jano Füle. Spoza hraníc, z čoraz vzdialenejšej Prahy špeciálne na toto podujatie pribehli: Füleho konškolák Peťo Lelovič a Janka Procházková, ktorí pracujú v mediálnych agentúrach. Za vrchstolom, ktorý patril ženám (veď bol práve 8. marec), nechýbala spisovateľka Oľga Feldeková, ktorá redigovala prozaickú časť Nového slova mladých a teraz ju vídať v populárnej relácii nemenovanej komerčnej televízie, a jej profesionálna kolegyňa Helenka Dvořáková, ktorej články môžete čítať v sobotnej Pravde. Keď už píšem o nežnejšej časti osadenstva, tak mi nedá nespomenúť zástupkyne ekonomického úseku - Betku Šimonovičovú (dnes hovorkyňu známej zahraničnej firmy), Ruženku Wagnerovú (pracuje v nadácii Slovak gold) a popri nich aj vtedy nášho vedúceho oddelenia Milana Blahu, ktorého poznajú televízni diváci a rozhlasoví poslucháči ako moderátora politických diskusií. Valent Benčať mi zase rozprával o tom, ako na vlastnej koži zažil krvavý prevrat v Santiagu de Chile. Druhý zahraničnopolitický komentátor Marián Babic si mohol tentoraz na vínku pochutnávať bez akýchkoľvek starostí, veď to mal domov cez ulicu. Bolo by odo mňa neslušné, keby som zabudol na Violku Ivaškovú, Etku Jarošovú, Mirku Melovú, Maroša Semaníka a mnohých ďalších, bez ktorých by bol chod celej redakcie sotva mysliteľný. Niektorí zamestnanci Nového slova sa uvideli vôbec prvý raz, lebo v Zlatej fantázii sa stretli takí, čo v redakcii pracovali, ale nie súčasne, v rozpätí dvadsiatich i viac rokov. Zrazu som si uvedomil absolútnu relatívnosť času. Nielen vďaka tomu, že mnohým mužom pribudlo vo vlasoch striebra, či dajaké to kilo na váhe a pritom naše dámy sa, samozrejme, vôbec nezmenili. Hádam iba tým, že zrazu bolo medzi nami dajako viac plavovlások. Aj keď mne sa pätnásť elévskych mesiacov v škole s názvom NOVÉ SLOVO zdá i po rokoch dlhánske a plné neopakovateľných skúseností, v pamäti jej skalných zamestnancov som sa len tak mihol. Aj keď sme nezabudli ani na tých, ktorí na nás s obavami pozerali tam odkiaľsi zhora, najmä na dlhoročného šéfredaktora Leopolda Podstupku, spomienky boli predovšetkým a len veselé, hoci s určitou dávkou nostalgie - na dobrodružné služobné cesty po Slovensku, rozhovory s osobnosťami, ktoré sa medzičasom stali súčasťou histórie, či na pestrý vnútroredakčný život a večné problémy s politickou vrchnosťou. Ľudská pamäť býva zväčša milosrdná, to zlé ustupuje do nenávratna... Aj sme si dobrosrdečne poklebetili, tak po slovensky - o tých, čo neprišili. Pri lúčení počas hlbokej noci niektorí prisľúbili, že sa autorsky vrátia na stránky SLOVA. Takže uvidíme, či presnejšie uvidíte aj vy, či to mysleli až tak smrteľne vážne.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama