Tragédia, o ktorej sa vie málo
Posledné marcové dni roku 1939 boli pre Spišskú Novú Ves, ale aj pre východné Slovensko tragické. Priniesli tvrdú dejinnú skúsenosť, o ktorej sa v ére socializmu akosi nemohlo či nechcelo hovoriť. Dnes už len niekoľko žijúcich pamätníkov a písomné svedectvá, medzi ktoré patrí aj útla práca Novovešťana Jána Petríka, vydávajú informácie, o ktorých súčasná generácia vie len veľmi málo. A pravdaže, hroby na miestnom cintoríne. S krížmi i Dávidovými hviezdami. Pomník hlása, že ho venovali všetkým, čo v zlomových obdobiach našej histórie platili životom. Či už to bolo v rokoch meruôsmych, v prvej svetovej vojne, počas bombardovania mesta maďarským letectvom alebo obetiam holokaustu, druhej svetovej vojny, odvlečeným jednotkami NKVD po oslobodení a napokon obetiam intervencie vojsk Varšavskej zmluvy. Pod Kaplnkou sv. Anny Začiatky spomienok na túto tragickú epizódu korenia v mojom detstve. Na vŕšku nad cestou na Novoveskú Hutu stojí Kaplnka svätej Anny korunovaná stáročnými lipami. Vľavo od nej okresnú hradskú kedysi lemovali vysokánske topole. V posledný deň boja o Spišskú Novú Ves v januári 1945 ich povyhadzovali maďarskí vojaci. Nemci ich krátko potom postrieľali z guľometných hniezd na Strednej poľnohospodárskej škole. Bola to svojrázna odmena od spriaznených bojovníkov proti Červenej armáde. Pod kaplnkou kedysi stáli štyri rady železničiarskych rodinných domov. Vpravo sa rozprestiera centrum Spiša. Starému mestu i kotline dominuje chýrna veža – gotická štíhla ihla, najvyššia kostolná veža na Slovensku. Na západe sa spod korún líp rozprestiera jeden z najkrajších pohľadov môjho detstva – modravá hradba Vysokých Tatier a vľavo magicky príťažlivá vyvýšenina – letisko. V súčasnosti je to viac-menej udržiavaná pristávacia plocha okresného významu, ale na konci 30. rokov to bolo strategické letisko. Pamätníci na jeho účet vtipkovali, že bolo najdlhšie na Slovensku, lebo zo západnej strany nebolo vidieť na jeho východnú časť, kde stáli poschodové budovy štábu a leteckej školy. V strede rozjazdovej dráhy bol totiž prírodný hrb. Rachot lietadiel, svišťanie stíhačiek, vôňa benzínu a výfukových plynov, mravenisko personálu, mechanikov, zbrojárov – to všetko priťahovalo nás, chlapcov z ulice Stojan. Boli to dobrodružné výpravy. Vojaci na stráži nám neraz dovolili, aby sme si sadli na múrik na vnútornej strane letiska: ,,Tak chlapci, odtiaľto už ani krok!“ Letisko s kasárňami a dvoma veľkými hangármi vybudovali v rokoch 1935 až 1936. Slúžilo nielen armáde, ale aj Československými aerolíniám. Bolo to medzipristátie na leteckej linke Praha – Bratislava – Spišská Nová Ves – Slatinské Doly na Podkarpatskej Rusi. História jedného letiska My chlapci by sme mohli byť kronikármi jeho najdramatickejšej histórie. Videli sme ohnivé výbuchy a dym skazy pri maďarskom bombardovaní. Štarty i pristávanie nemeckých strmhlavých bombardérov, skazonosných šťúk a trojmotorových junkersov vo vojne proti Poľsku. Aj nekonečné lety našich stíhačiek, ich letecké súboje s hákovými krížmi a červenými hviezdami. Hromadný útek vojakov protilietadlových maďarských batérií od svojich diel, keď sa na nich tuponosé sovietske Lavičky obrátili a nehľadiac na vybuchujúce granáty, spustili na nich prúd ohnivých striel. Niekoľko dní v januári 1945 sme sledovali agóniu leteckej základne. Nemeckí ženisti odviedli svoju prácu, zostali po nich iba ruiny budov a poskrúcané nosníky hangárov. Spišskonovoveské letisko, na ktorom malo základňu vyše štyridsať, teda takmer polovica bojaschopných lietadiel slovenského štátu, prestalo existovať. „Rok pred udalosťami Malej vojny, presne 25. januára 1938, pozorovali v Spišskej Novej Vsi zvláštnu zaujímavosť. Ľudia jej pripisovali tragický význam. Jav úplne nevšedný v našej zemepisnej šírke. Na severnej oblohe sa zjavila polárna žiara, ktorá svietila dlho po polnoci. Ako neraz v minulosti, aj teraz mnohí ľudia veštili, že je predzvesťou vojnových a iných útrap,“ napísal v spomínanej práci o slovenskom letectve Ján Petrík. Po tragickej viedenskej arbitráži z 2. novembra 1938 Slovensko a Podkarpatská Rus museli odstúpiť podstatné časti svojho južného územia Maďarsku, časť Oravy a Javorina pripadli Poľsku. Letiská v Košiciach a Užhorode ležali na zabratých územiach. Na Slovensku bol dislokovaný Tretí letecký pluk generála-letca M. R. Štefánika s veliteľstvom v Piešťanoch, ktorý mal svoje perute dislokované v Piešťanoch, Vajnoroch, Spišskej Novej Vsi, Nitre, Žiline, na Troch duboch, na letisku Išľa pri Prešove a na leteckej strelnici Nový Dvor pri Malackách. Pluk mal dokopy asi 210, z toho vyše 90 bojaschopných strojov. Tie sa po rozdelení československého štátu postupe dopĺňali o dve letky stíhačov Me 109, o letku strmhlavých bombardérov Ju-87 (šťuky), o dvojmotorové bombardéry He-111, o jednomotorové Junkersy W-34, ako aj o Junkers-52, ktorý osobitne upravili pre lety vládnych činiteľov. Pre úplnosť treba dodať, že sa naše letectvo zúčastnilo aj na vojne proti Poľsku a Sovietskemu zväzu. Viacerí piloti sa stali nositeľmi Železných krížov. Najlepší stíhač zaznamenal na Kryme 34 zostrelov. Žiaľ, nie na správnej strane. Ale taká bola doba... Ku cti im slúži, že väčšina z nich neskôr preletela na sovietsku stranu. Na prahu Malej vojny Sledujme však udalosti v pohnutom roku. Historik Z. M. Duda v knihe Veliteľ stíhacieho letectva píše o dojímavom rozlúčkovom lete kamarátov v Spišskej Novej Vsi 14. marca 1939 na strojoch Avia B-534. Trval asi 20 minút. Zúčastnil sa na ňom aj škpt. letectva Jozef Duda, neskorší veliteľ stíhacieho letectva našich letcov v RAF vo Veľkej Británii, a ďalší dôstojníci, ktorí bojovali vo Francúzsku, Anglicku, ZSSR, v SNP a napokon v oslobodzovacích bojoch. Českí letci dostali rozkaz k návratu do Čiech, slovenskí letci v Čechách k postupnému návratu na Slovensko. Kapitán Václav Kanta sa prišiel rozlúčiť na letisko a nechcel veriť, že teraz, keď ich Slovensko najviac potrebuje, musia odísť. Do boja sa hlásili viacerí českí letci, no minister národnej obrany pplk. gšt. Ferdinand Čatloš vydal pre presun vojenských osôb osobitný rozkaz, v ktorom sa poďakoval českým letcom za ich záslužnú prácu. Postupne sa na Spiš do štyroch letiek poschádzalo asi 40 dôstojníkov, jeden rotmajster a niekoľko poddôstojníkov, ako aj vojakov - letcov na čele s veliteľom perute II/3 a letiska škpt. Aloisom Zmátlom, ktorý sa priženil do Spišskej Novej Vsi. Na tejto skupinke ležala ťarcha ochrany hraníc východného Slovenska. Na Podkarpatskej Rusi prebiehali boje medzi odrezanou 12. čs. divíziou a útvarmi tzv. Karpatskej Siče. Túto situáciu využili maďarské jednotky, prekročili hranice neobsadenej časti Podkarpatskej Rusi a 17. marca dosiahli južnú hranicu Poľska. Schyľovalo sa k vojnovej zrážke, ktorá vošla do dejín pod názvom Malá vojna... Slovenskí čerti 23. marca o 5.30 maďarské kráľovské jednotky prekročili hranice východného Slovenska, narážajúc len na slabý odpor. Veliteľ letiska škpt. Zmátlo z osobnej iniciatívy nariadil prvý prieskumný let. Veliteľ VI. zboru v Spišskej Novej Vsi pplk. gšt. Augustín Malár vydal rozkaz na bojové akcie – na prieskum a bombardovanie nepriateľských jednotiek v priestore Sobrance - Pavlovce nad Uhom - Michalovce. Krátko po deviatej štartoval prvý roj spišskonovoveských stíhačiek do dvojdňovej vojny, v ktorej padlo do pätnásť našich letcov a stratili sme desiatku lietadiel. Dvoch našich letcov zastrelili maďarskí honvédi, keď sa znášali na padákoch. Na front sa však blížilo 30 tisíc slovenských vojakov a 20 tisíc záložníkov, ktorí zastavili postup agresora. „Naši letci bojovali proti veľkej presile, ich lietadlá boli nemoderné, nepancierované. Stíhači sa dostávali do súbojov skôr, ako mohli odhodiť bomby, ktoré obmedzovali manévrovaciu schopnosť strojov. Bojovali však príkladne, obetavo,“ spomínal mi letecký veliteľ – generálmajor Belo Kubica. Spišskonovoveskí letci prispeli k zastaveniu nepriateľa a získali si veľký rešpekt. Maďarskí vojaci ich nazývali slovenskými čertmi. Zákerný bombardovací nálet V ranných hodinách 24. marca pristála na letisku pod vedením por. Ondreja Ďumbalu stíhacia letka z Piešťan. Priletela na pomoc bojujúcej Spišskej Novej Vsi. Bola zložená z najlepších stíhačov, vybratých z letiek 37., 38. a 39. piešťanskej stíhacej perute III/3. Hneď pri pristávaní zapadol des. J. Jurek so svojou Aviou 5-534 na konci letiska v bahnitom teréne. Pre časovú tieseň a v úsilí vyslať čo najviac lietadiel do bojového priestoru, ostala stíhačka tam, kde zapadla. To sa neskôr kruto vypomstilo, keď jeden z pilotov pri pristávaní do nej narazil a zahynul. Letisko a jeho činnosť sa stali tŕňom v oku maďarského hlavného veliteľstva Kráľovského letectva. Keď zistilo, že hlavná základňa slovenského letectva sa nachádza na Spiši, vydalo rozkaz vyradiť základňu z prevádzky. Čas útoku stanovilo na 17.00 – 17.30 a malo ho vykonať osemnásť dvojmotorových bombardérov Ju-86 K-2 z letiska v Debrecíne, ďalších deväť z Tapolczi, ako aj deväť nemeckých bombardovacích lietadiel z letiska Szombathely. Na ochranu tohto bombardovacieho zoskupenia vyčlenili 27 stíhačiek Fiat CR-32. Vinou zlej navigácie a pre boj s našimi stíhačkami pri Michalovciach sa k miestu bombardovania dostalo iba desať maďarských lietadiel. Sprievodné stíhačky zamierili k poľnému letisku Šebastová, kde sa predpokladalo sústredenie slovenských stíhačiek, ktoré ráno prileteli z Piešťan ako posila pre Spišskú Novú Ves. Maďarské bombardéry prileteli nad letisko z juhu. Útočili v troch náletoch za sebou, zhodili 900 bômb rozličnej veľkosti. Na letisku trafili síce iba skladište s drevom, no zasiahli sedem našich lietadiel. Po chaose krst ohňom Osemdesiatnik Ján Vyparina si na bombardovanie spomína ako na veľký zmätok a strach najmä pre zápalné bomby. Zahynulo päť vojakov a šesť civilných osôb, zranili 14 vojakov a 14 civilistov, z ktorých viacerí zomreli v nemocnici. Útok letcov veľmi prekvapil. Protilietadlová obrana letiska nebola ešte aktivovaná, pretože sa nedokončilo delenie vojenského materiálu medzi novovzniknutým slovenským štátom a Veľkonemeckou ríšou. Protilietadlové hniezdo na okraji letiska otvorilo paľbu z neznámych príčin neskoro. Počas náletu sa pokúšali odštartovať viacerí piloti, no nemali mechanikov. Tento prvý krst ohňom prežilo i niekoľko neskoršie slávnych stíhačov ako V. Grúň, E. Trchala, J. Goralík, M. Guljanič, O. Ďumbala, J. Šimko a ďalší. Počas náletu sa podarilo odštartovať jedinej stíhačke, ktorú pilotoval čatár František Cyprich. Nehľadiac na bombardovanie, bez pomoci mechanika odštartoval stroj, odtrhol hadicu zo štartovacieho vozíka a hnal sa do boja s presilou. Nemal výšku ani potrebnú rýchlosť, a tak nedostihol zoskupenie, ktoré mu ušlo cez hrebeň Braniska. Bojový stíhač si to čiastočne vynahradil už ako skúsený pilot počas Povstania, keď zostrelil maďarského trojmotorového junkersa. Rotmajster Cyprich vtedy takisto nečakane, smelo nasadol do pripravenej B-534 a vyštartoval proti narušiteľovi. „Bol to azda vôbec prvý prípad, keď naše lietadlo B-534 zostrelilo nepriateľské lietadlo. Dosť bolo takých, ktorí tvrdili, že pilot mal prinútiť lietadlo pristáť. Až neskoršie mal použiť núdzové prostriedky. Jeden člen posádky zostreleného lietadla utrpel menšie zranenie a ostatní zostali bez ujmy na zdraví. Viete, aj vo vojne treba trochu ohľaduplnosti a rytierskosti,“ zauvažoval v tejto súvislosti bývalý veliteľ Troch dubov počas SNP Belo Kubica. Na druhý deň po nálete priletel do Spišskej Novej Vsi čerstvý veliteľ Slovenských vzdušných zbraní pplk. Ján Ambruš. Jeho úlohou bolo zorganizovať odvetný nálet na maďarské hlavné mesto. Vinou väčšieho množstva bômb mali nálet vykonať stíhací piloti na lietadlách Letov Š-328. Boje však ustali a nálet sa neuskutočnil. Veliteľ perute v Spišskej Novej Vsi vydal rozkaz na presun pilotov a lietadiel na záložné poľné letisko Mečedelovce. Maďarsko spustilo veľkú mediálnu kampaň a zveličovalo výsledky náletu. Velenie letectva ho však považovalo za neúspešný a odvolalo veliteľa útoku majora E. Kovacsa z funkcie. 27. marca sa konal pohreb siedmich obetí. Centrum Spiša sa stalo prvým mestom v strednej Európe, ktoré bombardovali pred vypuknutím druhej svetovej vojny.
