Reklama
Reklama

Indická anatómia násilia

Násilie, i keď vyzerá ako výbuch iracionality, má svoje vnútorné príčiny a ciele. Často je chceným či nechceným dôsledkom politiky „rozdeľuj a panuj“
Počet zobrazení: 953

Násilie, i keď vyzerá ako výbuch iracionality, má svoje vnútorné príčiny a ciele. Často je chceným či nechceným dôsledkom politiky „rozdeľuj a panuj“. Násilnosti, ktoré nedávno prepukli v severoindickom štáte Gudžarát medzi moslimami a hinduistami, sú priam učebnicovým príkladom. Ráno 27. februára zaútočil moslimský dav na vlak vezúci hinduistických pútnikov. Výsledkom bolo asi 80 mŕtvych. Hinduistické skupiny vyhlásili na nasledujúci deň na protest bandh (bojkot), ktorý v napätej situácii, samozrejme, vyústil do krvavých nepokojov. Obeťou pomsty sa stalo viac ako 500 ľudí, prevažne moslimov. Základňa nacionalistov Takéto prejavy nenávisti nie sú v Gudžaráte novinkou. V nedávnej minulosti ho zasiahli vlny komunálneho násilia štyrikrát – 1969, 1985, 1990 a 1992. Štát aj preto nazývajú „laboratóriom komunálnej politiky“. S veľkým zastúpením moslimského obyvateľstva (asi 20 %) a tradične ortodoxnou štruktúrou spoločnosti s permanentným napätím medzi náboženskými skupinami i kastami sa stal základňou hinduistických nacionalistických strán, napríklad v súčasnosti vládnucej BJP, i politických dobrovoľníckych organizácií ako RSS (Rashtriya Swayamsevak Sangh – Národná dobrovoľnícka služba), VHP (Vishna Hindu Parishad – Medzinárodný kongres hinduistov) a podobne. Za fasádou neškodne znejúcich mien sa skrýva oveľa nebezpečnejšia pravda. RSS vytvorili v 30. rokoch po vzore Mussolliniho „fasci di kombatimente“, oficiálne s cieľom dobrovoľníckej práce pre dobro komunity založenej na filozofických princípoch hinduizmu. Odvtedy stáli jej aktivisti na čele väčšiny protimoslimských nepokojov. VHP predstavuje podstatne mladší fenomén. S oficiálnym poslaním propagovať hinduizmus a udržiavať kontakty s indickou diaspórou sa stala cestou na získavanie prostriedkov zo zahraničných i domácich zdrojov. Tieto, a podobné organizácie, boli organizátormi násilia už v minulosti. Vláda priveľmi váhala Novým a nebezpečným aspektom dnešnej situácie je úloha, ktorú v Gudžaráte zohrala vláda. Politická moc sa dobrovoľne vzdala svojej funkcie neutrálneho arbitra. V prvých dňoch lynčovania polícia v podstate aktívne nezasiahla. Príčinou nebola len absolútna nepripravenosť, sama osebe zarážajúca, ale i neochota. Podľa očitých svedkov policajné hliadky dokonca samy niekedy povzbudzovali gestami rabujúci dav. Tragédiu vystupňovalo i pomalé konanie vlády, jej váhanie s dostatočne skorým povolaním armády na znovuzískanie kontroly nad vývojom udalostí. Aj pri určovaní kompenzácie pozostalým priznali odškodnenie rodinám obetí z útoku na vlak dvakrát vyššie než pre obete následného lynčovania. Ponúknutým vysvetlením je, že útok bol vopred pripraveným teroristickým aktom, zatiaľ čo násilnosti len prirodzenou emocionálnou reakciou davu. Panuje však podozrenie, že kritériom bola skôr príslušnosť k rozdielnym komunitám. Dnes je situácia viac-menej pod kontrolou, no s radom nevyriešených otázok ostáva výbušná. O to viac, že vládnuca BJP a jej koaliční spojenci v Dillí i v samotnom štáte Gudžarát ponúkajú namiesto riešení len príbehy o tom, že... ...násilie má svoje vysvetlenia. V tomto prípade sa núkajú hneď dve, a to tie najklasickejšie – etnicita a náboženstvo. Hindo-moslimský antagonizmus je na subkontinente (a nielen tam) považovaný za čosi fatálne nevyhnuté. K tomu pristupuje vykonštruovaná teória „dvoch národov“ definovaných náboženskou príslušnosťou. Lojalita moslimov voči Indii je považovaná za (mierne povedané) diskutabilnú. Na oba tieto rozdiely sa nazerá ako na prirodzený fenomén, i keď (či práve preto, že) ide o zámernú konštrukciu. História indického subkontinentu nie je ani zďaleka len vývojom týchto antagonizmov. Fakty idúce proti teórii o nevyhnutnosti násilia sa však prehliadajú a konflikty zveličujú. Racionalizácia, za ktorou sa skrývajú konkrétne záujmy, zjednodušuje históriu, a tá sa stáva ospravedlnením. Ospravedlnením, ktoré hovorí, že... ...násilie ma korene a ciele. Antagonizmy nepochybne stoja na konkrétnych faktoch. Ani perióda vlády Mughalov, interpretovaná hoc aj ako nadvláda moslimov nad hinduistickou väčšinou, ani krvavé rozdelenie Indie a Pakistanu v roku 1947, podľa niektorých zrada moslimov voči idei spoločného štátu, ani iná udalosť však neznamenajú, že nenávisť je nevyhnutná a prirodzená. História Indie je viac príbehom vzájomného obohacovania sa oboch myšlienkových sústav, spolupráce komunít. Tá istá história zároveň ukazuje, že rozdiely boli a sú zvýrazňované, pretože... ...násilie má víťazov i porazených. V každom konflikte je pozícia v strede ťažko udržateľná. Práve umiernení, volajúci po kompromise, sa stávajú prvým terčom útoku z oboch strán. Polarizácia spoločnosti prispieva k upevneniu moci na krajných pozíciách a konflikt sa tak vlastne stáva spôsobom symbiózy extrémistických skupín. A pre vybičované emócie obyvateľstva je po prekročení určitého bodu zápas proti tejto „nesvätej koalícii“ obtiažny. Práve v protiklade emócií a racionality leží podstata politiky extrémizmu. Násilie menšinových skupín môže byť reakciou na útlak i spôsobom upevnenia moci fundamentalistických frakcií v ich rámci. V prípade, ak sa k nemu uchyľuje väčšina, ide o tvorbu pseudoproblémov na zakrytie neschopnosti riešiť skutočne dôležité celospoločenské otázky. V indickom prípade sa nacionalistické hinduistické strany javili po hlbokom sklamaní z vlády Indického národného kongresu pred pár rokmi ako možná alternatíva. Dnes, keď je výsledný účet ich vlády žalostný, premieta sa to i do výsledkov volieb. Vládnuca BJP a jej spojenci strácajú vplyv i v oblastiach považovaných za ich tradičné bašty, ako to nedávno dokázali výsledky zo štátu Uttarpradéš. Na aktivizáciu podpory už vonkajší nepriateľ – Pakistan – nestačí. Treba nájsť vnútorného. Smer hľadania jasne naznačuje nedávny výrok premiéra Vádžpejího: „Nepotrebujeme hlasy moslimov.“ Vytváranie nenávisti a jej udržiavanie sa stalo zaužívaným prostriedkom politického boja, pretože... …víťazi sú jasní. Sú nimi extrémistické skupiny na oboch stranách virtuálnej barikády. A porazení? Nie je to len menšina samotná (v tomto prípade moslimovia), ktorá stráca dôveru v nestrannosť štátnej moci a čoraz viac sa odcudzuje spoločnosti. Neriešenie dôležitých sociálnych a ekonomických otázok, resp. ich skryté riešenie spôsobom, z ktorého profituje len elita, sa týka všetkých. Rovnako tak oslabovanie demokracie, suspendovanie základných ľudských a občianskych práv a slobôd v mene udržania bezpečnosti. Džávaharlál Néhrú kedysi povedal: „Existuje jeden zásadný rozdiel medzi moslimským a hinduistickým fundamentalizmom v Indii. Moslimský fundamentalizmus nemôže doviesť politický systém k fašizmu.“ Anatómia násilia sa netýka len indického subkontinentu. Stáva sa globálnym fenoménom, že tradične liberálnu predstavu slobody i tradične socialistickú predstavu rovnosti nahrádza predstava konzervatívna – bezpečnosť. V medzinárodnopolitickej oblasti i vo vnútornej politike slúži ako ospravedlnenie obchádzania základných demokratických princípov. Opäť sa vraciame k pôvodnej otázke. Je to výsledok prirodzeného vývoja? Odpoveď závisí od definovania pojmu „prirodzený“. V každom prípade čoraz väčšia časť establismentu, a to bez ohľadu na to, akej farby nálepku nosí, chápe hobbesovskú pravdu. V situácii, keď je „človek človeku vlkom“ sa každý ochotne vzdá väčšej časti svojej slobody. A o to práve ide. Aby bol každý pripravený vzdať sa kontroly nad vlastným osudom výmenou za zdanlivú istotu bezpečnosti voči fatamorgánam nevyhnutných konfliktov.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama