Horizont len špičkou ľadovca

Neúspešný amatérsky špekulant Mark Barton vošiel do kancelárie dvoch maklérskych firiem a postrieľal deväť zamestnancov, keď predtým zavraždil svoju ženu a dve deti. V priebehu necelých dvoch predchádzajúcich mesiacov totiž stratil 105 000 dolárov pri neúspešných obchodoch.
Počet zobrazení: 1038

Neúspešný amatérsky špekulant Mark Barton vošiel do kancelárie dvoch maklérskych firiem a postrieľal deväť zamestnancov, keď predtým zavraždil svoju ženu a dve deti. V priebehu necelých dvoch predchádzajúcich mesiacov totiž stratil 105 000 dolárov pri neúspešných obchodoch. Pri policajnom prenasledovaní spáchal samovraždu. V liste na rozlúčku uviedol, že motívom jeho činu bolo „zabiť ľudí, ktorých lakomosť spôsobila moju skazu“. Z konkrétneho príkladu nevychádzame náhodou. Profesor Spence vo svojich prácach ukázal, čo dokáže informovaný ekonomický agent. Môže mať náchylnosť prijať také pozorovateľné, zároveň ekonomicky nákladné postupy, aby dôveryhodne signalizoval túto súkromnú informáciu aj pre neinformovaných agentov. Chce takto zlepšiť vyhliadky predávajúceho pri predaji na trhu. Vidina rýchlych ziskov Typickým príkladom je, keď vedenie spoločnosti radšej vyplatí dividendy povýšené o daňový náklad, tak aby signalizovali na kapitálových trhoch ziskovosť spoločnosti, aj za cenu ekonomicky nevhodných úprav jej ukazovateľov. Tento nákladný signál má často za cieľ rozpredanie akcií zo súkromných účtov manažmentu firmy ešte skôr, ako cena akcií znova poklesne. Krach technologických akcií v roku 2000 na burze Nasdaq stála investorov odhadom 4000 miliárd dolárov. Koľko osobných a rodinných tragédií počas posledných dvoch rokov je dôsledkom tohto krachu? Sú ich určite desaťtisíce. Skrachovali, lebo vidina rýchlych ziskov ich obrala o schopnosť reálne posudzovať možnosti kapitálu. S krvou podliatymi očami investovali ťažko zarobené peniaze v svätej viere v moc kapitálového trhu, aby sa ich rodiny a deti mali lepšie. Táto jedna z mnohých ľudských tragédií opäť vyplýva z asymetrie informácií, ktorá v prípade priamych investovaní na amerických kapitálových trhoch amatérskymi investormi má podstatu v tom, že investor neobdržal informáciu, že čelí až 70-percentnému riziku straty a len asi12-percentnej pravdepodobnosti, že investícia bude zisková. Jeden z najväčších škandálov na burze Aj také renomované firmy ako Credit Suisse First Boston (CSFB) či Deutche Bank zásobovali trhy neadekvátnymi až zavádzajúcimi informáciami. Cieľ bol zrejmý: vyvolať nákupný sentiment a popredať akcie na trhu za vysokú cenu. Spomeňme jeden z najväčších škandálov, aký svet burzových expertov pamätá. Hlavnú úlohu v ňom pritom zohrala najväčšia analytická hviezda CSFB Američan Frank Quattrone. Jeho oddelenie totiž v roku 2001 vydávalo nápadne pozitívne správy o malej a stratovej írskej spoločnosti Riverdeep, čo je výrobca vzdelávacieho softvéru pre deti. Správy od CSFB obsahovali sugestívne vety typu: „Riverdeep má k dispozícii obrovský trh, nezraní ho žiadna recesia.“ a pod. Chýbala v nich však podstatná zmienka o tom, že Quattrone a jeho priatelia si už predtým nakúpili akcie tejto spoločnosti za 25 miliónov dolárov. Ako dobrý obchodník - lacno nakúpil a chcel draho predať. Jeho akcie ho vyšli na 6,75 dolára za kus, svojimi ekonomicky nepodloženými odporúčaniami však vyhnal cenu až na 66,9 USD za akciu. Umelo vyvolané nadšenie trhu síce časom opadlo a cena akcií klesla, to však bolo signálom na ďalšie optimistické odporúčania verejnosti na nákup akcií firmy Riverdeep. Takúto taktiku potom Quattrone a jeho priatelia používali celý rok. Počas tohto obdobia svoje akcie postupne predávali, samozrejme s niekoľkonásobným ziskom. Keď začala verejnosť na čudné praktiky týchto analytikov poukazovať, CSFB sa najprv svojich zamestnancov zastala. To, že analytici mohli obchodovať s akciami firiem, ktoré sami odporúčali, prezentovala tlačová hovorkyňa firmy ako jeden z nástrojov personálnej politiky, aby odborníci pracujúci vo firme neodchádzali do internetových spoločností. Kritika však bola čoraz ostrejšia, preto začali predstavitelia Credit Suisse Group konať. Najprv prišiel o miesto šéf CSFB Allen Wheat, potom aj zákaz vlastného investovania pre analytikov Štatistika hovorí, že pre individuálneho investora existuje len 30-percentná pravdepodobnosť zhodnotenia investícií a vytvorenia zisku. Až 70-percentná je pravdepodobnosť, že zaznamená stratu. V nejednom prípade zlyhal regulátor kapitálového trhu, ktorý takúto službu nemal povoliť, alebo toto upozornenie malo byť súčasťou zmluvy tak, že občan si je vedomý kvantifikovane svojho rizika, veľmi podobne, ako sú takéto upozornenia na škatuľkách cigariet. Podnikateľské riziko a podvod Za normálnych okolností je občan na trhu spotrebiteľom ponúkaných produktov. Či už ide o tovar alebo služby, veľmi jasne treba povedať, že sľubovanie definovaných výnosov z finančných investícií je službou pre občana. Zákon o ochrane spotrebiteľa sa však legislatívne vyňal z pôsobnosti finančného a kapitálového trhu a dnes nie je zodpovedný regulátor na trhu, ktorý by mal za úlohu odčleniť podnikateľské riziko od podvodu a ktorý by niesol zodpovednosť za tento jav voči občanovi. Odhaduje sa, že v dôsledku nečinnosti štátu ako regulátora prišli občania rádovo o 10 miliárd korún a možno aj viac cez nebankové inštitúcie ako Nick Finance, Gold Fin Invest, Horizont a pod. Riešenie ex post cez prokuratúru už peniaze klientom nevráti. Je zrejmé, že asymetria informácií medzi manažmentom a vkladateľom bola očividná, napriek tomu štát v role organizátora trhu a regulátora nekonal preventívne tak, aby odlíšil podnikateľské riziko od podvodu. Vláda SR sa rozhodla nevyplácať poškodeným klientom nelicencovaných subjektov stratené vklady. „Argumenty na prospech vyplatenia neobstoja. Sú proti elementárnym základom ekonomiky, ale aj logiky,“ povedal po rokovaní kabinetu o správe o nebankových subjektoch vicepremiér Ivan Mikloš. Odškodnenie občanov by podľa neho bolo v rozpore so zákonom a nespravodlivé voči ostatným, ktorí by sa museli poskladať na dôsledky riskantného, často neuváženého nakladania asi päť percent občanov. Kompenzácia vkladov by navyše mohla znamenať zvýšené riziko opakovaného správania sa zo strany subjektov a ich klientov. Ako zdôraznil, neobstojí ani argument, že klienti platili dane a nerobili nič protizákonné: „Potom by štát musel odškodňovať každý subjekt pri každom bankrote.“ S tým by sa dalo súhlasiť, nakoniec, je na občanovi, ako sa rozhodne naložiť so svojimi peniazmi. Niektorí investovali do nehnuteľností. Kúpili za tristotisíc korún pozemok či garáž. Ak sa ocitnú v situácii, že budú náhle potrebovať hotovosť a teda nehnuteľnosť predať - povedzme za polovičnú cenu - aj tí majú utekať pred úrad vlády s nastrčenou dlaňou? Peniaze na predvolebnú kampaň A zase sme pri štátnej politike. V Nemecku sa prejavuje v tom, že štát využíva svoje nástroje na udržanie skutočnej makroekonomickej stability. Infláciu sa darí dlhodobo držať pod kontrolou, preto komerčným bankám stačí 2 až 3 percentami úročiť vklady občanov a obidve strany sú spokojné. Klientovi banky sa na vkladnej knižke uložené peniaze neznehodnocujú, nie je nútený vyhľadávať riskantnejšie spolky. Od takýchto „laboratórnych podmienok“ sme však na míle vzdialení, navyše sme stále na Slovensku, a tak aj táto vec musí mať háčik. Čoraz hlasnejšie sa hovorí o tom, že ide o subjekty, ktoré sa výraznou mierou podieľali na predvolebnej kampani strán súčasnej koalície, mali nespornú zásluhu na tom, že sa voľby v roku 1998 skončili tak, ako sa skončili. Poslanec NR SR za HZDS-ĽS Miroslav Maxon sa vyhol priamej odpovedi na otázku, či nebankové subjekty financovali predvolebnú kampaň v roku 1998. Súčasnej vládnej garnitúre robilo potom prirodzené problémy zasahovať a robiť protiopatrenia voči svojim sponzorom a mecenášom. Priznal však, že 140 miliónov korún z peňazí nebankových inštitúcií prispelo aj na rozbeh novej televízie TA3 v období príprav na jesenné voľby 2002. „A nikto azda neobviňuje HZDS z toho, že si založilo TA3. To má jasné a pre každého zrozumiteľné pozadie,“ poznamenal lakonicky Maxon. Podľa neho už táto operácia mohla byť varovným signálom. To by však príslušné orgány (finančná polícia, správa finančnej kontroly, SIS) museli skutočne štandardne vykonávať svoju prácu. Prišli by aj na to, že v zmluvách o tichom spoločenstve nie je všetko s kostolným poriadkom. A to je následne priama väzba na daňové povinnosti. Začiatok za Moravčíkovej éry Lekár si pacienta postaví pred röntgen, bankár má chorobopis každý deň na stole. Čísla nepustia. Včas by sa takto prišlo napríklad na taký „detail“, že vykazovaný výnos žiadna z nebankových spoločností nedosiahla. Ten totiž nebol v týchto prípadoch základom pre výpočet dane z príjmu. Už to samo osebe hovorilo o fyzickej kondícii a reálnom zdravotnom stave nebankových subjektov. Poslanec M. Maxon v tejto súvislosti objasnil, že nebankové subjekty existovali už v rokoch 1994 (od koaličnej vlády Jozefa Moravčíka, keď vznikol Horizont) až 1998 (za vlády Vladimíra Mečiara, keď vo februári 1998 vznikla novela zákona o bankách), ale celý problém nemal také finančné a ekonomické rozmery, aké nabral od konca roka 1998. Ponúkali úrokové sadzby od 35 percent, hoci úroky z vkladov v bankách, kde už pôsobil Fond na ochranu vkladov, nepresiahli 22 až 23 percent. Od roku 1999 išli úroky v bankách rapídne dole, a občan sa začal ináč rozhodovať, ako naloží so svojimi peniazmi. Vklady do nebankových inštitúcií rapídne rástli, s čím nestačila držať krok novoprijímaná legislatíva. Banky varovali, zrejme zbytočne Člen prezídia Asociácie bánk na Slovensku, predseda predstavenstva a generálny riaditeľ Prvej stavebnej sporiteľne (PSS) Ján Roland Burger potvrdil, že v minulosti rezort financií i centrálnu banku písomne upozornil na počínanie nebankovej inštitúcie Národný bytový fond, ktorá lákala od ľudí peniaze s tým, že do pol roka majú strechu nad hlavou. Na PSS sa v minulosti neúspešne obracali predstavitelia viacerých nebankových subjektov so žiadosťou o úver na svoju podnikateľskú činnosť. U Burgera nikdy nepochodili, úver nedostali. Ministerstvo financií však na upozornenia neodpovedalo, Národná banka Slovenska (NBS) potvrdila daný stav iba formálnym listom. Burger má pritom informácie, že aj iné banky vystríhali pred číhajúcim nebezpečenstvom. Kabinet Mikuláša Dzurindu aj pod tlakom podobných faktov nevylúčil možnú zodpovednosť štátnych inštitúcií v prípade dozoru nad činnosťou nebankových subjektov. Mieru ich zlyhania by mala vyhodnotiť analýza, ktorej výsledkami by sa vláda mala zaoberať približne o mesiac. Sám Mikloš musel priznať, že tu bolo viacero podnetov na preskúmanie zákonnosti činností týchto subjektov. Mohlo dôjsť k minimálne nedôslednému konaniu niektorých štátnych inštitúcií. Na druhej strane by bol podľa neho nekompromisný zásah štátu voči týmto subjektom diskutabilný: „Až do ich pádu boli všetci klienti spokojní. Ak by prišiel pád v dôsledku podnetu zo strany štátnych inštitúcií - vyhlásením vlády alebo začatím trestného konania, zrejme by to bolo interpretované zo strany majiteľov aj klientov, že krach bol spôsobený nie ich podnikaním, ale zásahom štátu.“ V tejto súvislosti člen Predstavenstva PSS Wolfgang Riemann kategoricky vylúčil, aby podobný problém - ak by sa aj náhodou v Nemecku objavil - mohol prerásť do takých rozmerov ako teraz u nás: „Spolkový úrad pre bankový dohľad v Berlíne stanovuje na bankové činnosti mimoriadne prísne kritériá. Každý subjekt dostane licenciu len vtedy, ak deklaruje základné parametre. Ak niekto náhodou poruší podmienky, potom je tam tisíc bdelých očí zo strany bánk a sporiteľní, ktoré nekalú činnosť odhalia hneď v zárodku a poukážu na to.“ Dôležitosť úlohy štátu Predstavitelia Prvej stavebnej takto postupovali, prvý viceprezident Európskej federácie stavebných sporiteľní a člen Predstavenstva PSS Herbert G. Pfeiffer považuje za nepochopiteľný doterajší postup riešenia u nás. Ak by aj náhodou Spolkový úrad pre bankový dohľad v Berlíne nezačal hneď konať, určite by na situáciu upozornili banky a tie by vyzvali k ostražitosti. V riešení aktivít a pádov nelicencovaných subjektov by sa mali podľa I. Mikloša posilniť vyšetrovacie tímy. Vláda chce tiež využiť možnosť prokurátorského dozoru nad ich konkurzom. Smutnou realitou dneška však je, že noví podnikavci odkupujú pohľadávky klientov BMG Investu za 10 až 50 percent z pôvodnej výšky vkladu. Platia pekne na ruku, nečudo, že nejeden postihnutý občan si v týchto dňoch so slzami v očiach povie: lepší (úžerníkov) vrabec v hrsti, ako Fruniho holub na streche väzenskej cely. Celé dianie okolo nebankových subjektov u nás i v zahraničí svedčí o veľmi dôležitej úlohe štátu ako silného subjektu pre organizáciu trhov, ich reguláciu a dohliadanie na dodržiavanie pravidiel v záujme ochrany spotrebiteľa - občana. V tomto chápaní je úlohou štátu vyselektovať z trhu podvodné konanie a na trhu ponechať len subjekty, ktoré podnikajú s podnikateľským rizikom. V prípade, že si štát zanedbá povinnosť a v dôsledku podvodov občania prídu o svoj majetok, občan by mal mať nárok na náhradu škody. Predsa, cez dane si platí štát, ktorý má za úlohu vylúčiť preventívne z trhu podvodné praktiky.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984