Reklama
Reklama

Ušľachtilá bieloba opäť černie

Edelweiss v doslovnom preklade znamená ušľachtilá bieloba, ale ako názov v rastlinnej ríši neznie v slovenčine práve veľmi lichotivo - plesnivec. Napriek tomu, že ide o jeden z najcennejších symbolov Tatier
Počet zobrazení: 1308

Edelweiss v doslovnom preklade znamená ušľachtilá bieloba, ale ako názov v rastlinnej ríši neznie v slovenčine práve veľmi lichotivo - plesnivec. Napriek tomu, že ide o jeden z najcennejších symbolov Tatier. Žiaľ, v našich dejinách ide o absolútne negatívny pojem. Pod pomenovaním tohto kvietka sa ukrývalo nemecké protipartizánske komando Abwehgruppe 218. Najtragickejšie na tom bolo, že malo aj špeciálny slovenský oddiel so silou 130 mužov, pričom mu pomáhali i Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy. Tým sa vyvracali názory, že po potlačení Povstania išlo iba o slepú pomstu nemeckých nacistov voči nášmu národu. Nie, „pravoverní“ Slováci vraždili Slovákov, zväčša nevinných civilistov. V rámci 50 teroristických prepadov na sklonku roku 1944 a v prvých mesiacoch nasledujúceho roku príslušníci Edelweissu na strednom a západnom Slovensku zavraždili vyše 300 osôb a do rúk nacistickej polície odovzdali viac ako 600 zajatých, z ktorých väčšina sa už nikdy živá domov nevrátila. Zločinec na dôchodku Len v Ostrom Grúni a Kľaku postrieľali 146 občanov, z toho 56 žien a 38 detí, popolom ľahla aj osada Hrabičov, Župkov a všetky samoty v Kľačianskej doline. Zverstvá pokračovali v Novom Meste nad Váhom a na Kysuciach. V Semeteši osemnásť dní pred skončením druhej svetovej vojny v Európe zavraždili 21 mladých mužov. Z odbornej literatúry i z rozprávania pamätníkov som dávnejšie vedel, že veliteľom spomínanej slovenskej jednotky bol Ladislav Nižňanský. Pritom som nepochyboval, že ho zastihol spravodlivý trest. O to viac ma minulý týždeň šokovala správa, že si dodnes ako 85-ročný občan NSR voľká na predmestí Mníchova. Navyše dlhé roky pracoval v archívnom oddelení takej inštitúcie, akou je Rádio Slobodná Európa. „Bol nepostihnuteľný,“ spomína si na bývalého kolegu z RFE, historik Jozef Špetko v denníku Sme. „Všetky útoky, ktoré sa občas objavovali, sa od neho odrážali, respektíve odrážali sa od amerického vedenia Slobodnej Európy.“ O Nižňanskom v Mníchove vedeli, že ho odsúdili, no procesy v ČSSR pokladali za tendenčné. Súčasne ho upodozrievali, že pracoval pre tajné služby USA a že ho chránila aj jeho manželka, Američanka. O Nižňanskom v Mníchove vedeli, že ho odsúdili, no procesy v ČSSR pokladali za tendenčné. Súčasne ho upodozrievali, že pracoval pre tajné služby USA a že ho chránila aj jeho manželka, Američanka. Tiež je zvláštne, že mu československé súdy v neprítomnosti priklepli doživotie až v roku 1963 a údajne nepožiadali ani o jeho vydanie z NSR. Mimochodom, na rozdiel od viacerých svojich kumpánov, vrátane Jozefa Kirschbauma, sa po novembri 1989 v starej vlasti radšej neukázal. Vedel prečo. Len celkom nedávno ho mníchovská prokuratúra obvinila z vojnových zločinov. Ozvú sa konečne i slovenské úrady? Kto pichá do osieho hniezda? Niekoľkokrát ma viacerí odhovárali, aby sme už toľko nespomínali 14. marec 1939, ktorý i po 63 rokoch rozdeľuje aj tak rozhádaný národ, trpiaci inými, podstatne väčšími problémami. Nuž dobre, nebudeme zbytočne jatriť staré rany, ale len potiaľ, pokiaľ ktosi pod hlúpymi vlasteneckými frázami nezačne znova oprašovať idey a ich nositeľov, ktorým sa vo vyspelej spoločnosti už dávno netlieska. Ale opäť sa útočí na základné princípy, podľa ktorých je po víťazstve protihitlerovskej koalície svet usporiadaný. Ich neoddeliteľnou súčasťou boli aj tzv. Benešove dekréty, či retribučné súdy s vojnovými zločincami a ich prisluhovačmi. Napriek tomu, že sa dnes môžu niekomu zdať málo demokratické. V takejto situácii dala Dzurindova vláda prezidentovi SR doslova iba na niekoľko hodín posúdiť návrh ministra spravodlivosti, či udeliť štátne vyznamenanie človeku, ktorý síce nestál v prvom slede ľudáckych pohlavárov, ale po vojne, keď sa podieľali na protištátnej činnosti, - ako sa sám priznáva - s niektorými z nich spolupracoval. Keď kolega Leopold Moravčík o tom napísal v SLOVE článok, ozvali sa rozhorčené ohlasy z Matice slovenskej či až spoza oceánu. V uliciach sa hajluje, opakujú sa útoky i vraždy s rasistickým podtextom, polícia a súdy sú zrazu proti vinníkom nadmieru ohľaduplní. Líder tých ,,najpravejších“ Slovákov počas Európskeho týždňa boja proti rasizmu zase zo seba vypúšťa protirómske jedovaté sliny. Dá sa v takej atmosfére tváriť, že sa nič nedeje? Transporty odtiaľto išli Opäť sme zažili malé teátro nad údajným hrobom niekdajšieho prezidenta, oficiálneho vodcu národa a fašizoidnej strany, ktorý bol, bohužiaľ, i katolíckym kňazom. Zo päťdesiat stareniek a starcov tam spievalo hymnické piesne. Obkolesila ich dobrá stovka vyholených mladíkov a pár slečien, ktoré si vari ani plne neuvedomovali, o čo ide. Skôr konali tak, ako im ich súdobí führerovia nakázali. Míting na Hodžovom námestí bol oveľa skromnejší ako v predchádzajúcom roku určite aj preto, lebo sa občianske združenia, zamerané proti fašizmu a rasizmu, rozhodli, že nebudú mediálne toto podujatie nepriamo podporovať. Tentoraz boli policajti a ,,maskáči“ pripravení tak, ako sa patrí. Nepochybne i vďaka jednoznačnejšiemu postoju nového ministra vnútra. ,,Budovanie korporatívnych štruktúr (zrejme podľa Mussoliniho modelu), redukcia vlády na stabilné právomoci štátu, zavedenie sudcovského práva, zjednocovanie národa okolo základných mravných hodnôt, posilňovanie duchovného vedenia spoločnosti Cirkvou“ - to sú atribúty politiky strany, ktorá síce funguje iba jeden mesiac do roka - vždy od 14. marca do 18. apríla, ale stále môže vykonávať svoju činnosť a pred Prezidentským palácom otvorene deklarovať to, čo by chceli - keby mohli - aj niektoré iné, parlamentné subjekty. No pretože tie chcú ísť do modernej Európy, tak im neostáva nič iné iba zaťať zuby a navrhovaním umiernených ľudákov na štátne vyznamenania, dokazovaním naoko len tak medzi rečou, že ten a ten nebol až taký veľký fašista, a falošným volaním po národnej jednote postupne zvetrávať ostražitosť spoločnosti. Napokon by sme podľa nich mali prestať veriť, že dajaký vlak so židovskými dievčinami v marci 1942 vôbec odišiel z popradskej stanice smerom na Osvienčim a že nejaký Nižňanský dal na sklonku vojny strieľať do nevinných detí. Veď predsa bol polstoročie počestným občanom NSR... Vtedy si vždy poviem: Nie, nesmieme mlčať.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama