A čo tak socialistická globalizácia?

Autor článku Šance a slepé uličky globalizácie František Novosád (SLOVO č. 3/2002) podľa môjho názoru posudzuje problém globalizácie zo stanoviska typického pre dnešnú sociálnu demokraciu. Z ideológie väčšiny západoeurópskych socialistických strán sa už na začiatku minulého storočia začala vytrácať revolučnosť a Marxova koncepcia o ,,odumieraní štátu“. Zároveň začali sociálni demokrati zavádzať do socialistickej ideológie novinku – etatizmus a vkladať priveľké nádeje do ,,štátu - zmieriteľa“. To je pravdepodobne obranná reakcia na neoliberalistické potláčanie štátu trhom. Moderní socialisti sa usilovali vyvážiť neolibeálnu ideológiu teóriami o sociálnom štáte, ktorý bude na korporácie a trusty dávať pozor, aby si veľmi nedovoľovali. V sociálnej demokracii sa to stále považuje za správnu cestu. Ako hovorí F. Novosád - ,,najrýchlejšie a najtrvalejšie sa rozvíjali tie spoločnosti, v ktorých bol - prostredníctvom štátu - tento konflikt (medzi prácou a kapitálom) ,spravovaný´ tak, že dlhodobo získavala práca, aj kapitál“. Ako sa však tieto spoločnosti rozvíjali? Nepochybne je životná úroveň v ekonomicky vyspelých štátoch vyššia ako napríklad v treťom svete. No za akú cenu? V krajinách západnej Európy sa napriek tomu, že tam dlhší čas hrajú prím sociálnodemokratické strany, ohľadne diváckej demokracie (o ktorej hovorí Noam Chomsky v súvislosti so situáciou v USA) nič nezmenilo a jej väčšina ju považuje za vrchol vývoja spoločnosti od pádu Bastily. Ide o takú formu ,,priamej demokracie“, kde občan dostane raz za x rokov možnosť zvoliť si zástupcu, ,,ktorý ho bude v parlamente zastupovať a potláčať“ (ako to zhrnul Karol Marx) a potom sa až do ďalších volieb môže iba prizerať. O to, aby sa nadmieru neusiloval zúčastňovať na verejnom živote, sa už dokáže postarať konzum a zábavný priemysel. Inak povedané, systém ,,chlieb a hry“ v plnej kráse. Takže chudák občan nakoniec stojí nielen proti globalizátorom (neoliberalistickým inštitúciám a ekonomickým impériám), ale aj proti ,,sociálnemu štátu“, ktorý plní najmä záujmy globalizátorov. Nie náhodou financoval americký energetický koncern Enron v posledných voľbách britskú Labour Party. Tá nepochybne neurobila nič, čo by mohlo ohroziť ekonomické záujmy Enronu. A s tým súvisí aj servilné správanie britskej vlády voči USA. Ak by sme sa na vývoj západoeurópskych spoločností pozerali z čisto ekonomického hľadiska (t. j. úhrnný produkt, miera chudoby, inflácie a nezamestnanosti, životná úroveň a pod.), dal by sa hodnotiť ako pomerne priaznivý. No ak vezmeme do úvahy to, do akej miery môžu ľudia rozhodovať o svojom osude a o osude spoločnosti, prídeme k celkom inému hodnoteniu. Pri hľadaní spravodlivejšej spoločnosti sa bude v prvom rade treba zbaviť nadvlády korporácií, naštartovať akýsi obnovný program - ,,socialistickú globalizáciu,“ ako hovorí Egon Bondy, a svet začať skutočne zjednocovať, nie ho zbedačovať a rozdeľovať. Úlohu štátu v spoločnosti treba postupne obmedzovať, nespoliehať sa na nejaký dobrý sociálny štát, ktorý sa v konečnom dôsledku zmení na byrokratické monštrum, a prebudovať súčasnú pyramídu moci na horizontálne usporiadanie so skutočnou priamou demokraciou.