Reklama
Reklama

S jedlom rastie chuť

Zdá sa, že v prípade financovania cirkví platí ľudová múdrosť „s jedlom rastie chuť“. O tom svedčia i nové požiadavky rímskokatolíckej cirkvi na financovanie jej činnosti zo štátneho rozpočtu.
Počet zobrazení: 1196

Zdá sa, že v prípade financovania cirkví platí ľudová múdrosť „s jedlom rastie chuť“. O tom svedčia i nové požiadavky rímskokatolíckej cirkvi na financovanie jej činnosti zo štátneho rozpočtu. Týkajú sa rozšírenia okruhu osôb, ktorým štát hradí platy, o cirkevných hudobníkov, ďalších prevádzkových pracovníkov biskupských úradov a duchovných pôsobiacich v zahraničí. Okrem toho cirkev požaduje zvýšiť plat duchovných na úroveň priemernej mzdy a takú istú sumu žiada pre hudobníkov. V súčasnosti výška platu duchovných dosahuje tri štvrtiny z tejto sumy, no štát platí za nich aj odvody do fondov. Ak by vláda vyhovela týmto požiadavkám, musela by tak postupovať i voči iným registrovaným cirkvám. Tie sú si totiž pred zákonom rovné, a tým by sa zvýšila suma finančného príspevku štátu pre cirkvi z tohtoročných 645,5 na takmer 900 miliónov korún. V rozpore so záväzkom Tieto požiadavky sú o to zarážajúcejšie, že prichádzajú krátko po tom, ako má cirkev dostať rozsiahly majetok prostredníctvom novej vlny reštitúcií, ktoré sa očakávajú naplňovaním novely zákona o zmiernení niektorých majetkových krívd. Táto novela bola prijatá bez problémov napriek záväzku cirkví, že už nebudú žiadať viac, ktorý deklarovali pred prijatím pôvodného zákona o reštitúciách v roku 1993. Spoločnosť si zrejme zvykla na financovanie cirkví štátom, ktoré tu bolo i za komunizmu. Nuž, človek si zvykne i na šibenicu. Dôležitejšie je opýtať sa, či takýto spôsob financovania cirkví je morálny a spravodlivý. Vládne taká situácia, že bez ohľadu na vierovyznanie a či s tým človek súhlasí alebo nie, každý prostredníctvom daní prispieva na financovanie cirkví a náboženských spoločností, ktoré o to požiadajú. Ťažko to označiť za morálne, no aj keď sa odhliadne od morálneho aspektu, čo môže byť pre niekoho subjektívnou záležitosťou, rozhodne to nie je spravodlivé. Cirkev argumentuje v prospech tejto situácie svojou „prospešnosťou“ pre spoločnosť, čo by aj bolo, keby existovala iba zo svojich zdrojov a žila by zo svojho pre iných, ako by mala konať správna cirkev. Robiť, napríklad charitu z cudzieho, nie je problém, no niet na tom ani nič chvályhodného. Morálka a spravodlivosť sa zrejme majú týkať každého, len nie cirkvi samotnej. Dvojitá morálka a spravodlivosť Existencia zákona umožňujúca nespravodlivé financovanie cirkví na úkor spoločnosti vláde zrejme neprekáža, lebo s veľkou pravdepodobnosťou sa prijme nová forma tohto zákona. Ten berie do úvahy i počty veriacich podľa posledného sčítania ľudu, aby sa tak stanovilo množstvo duchovných, na ktoré bude prispievať štát. No je zaujímavé, že keď vláda dokázala čakať na výsledky sčítania, hoci mohla zákon prijať už predtým, čím by ušetrila nemalé prostriedky, prečo sa namiesto prijatia súčasného modelu neusilovala presadiť model založený na financovaní cirkví samotnými veriacimi, ktorí sa k jednotlivým náboženským spoločnostiam hlásia, napríklad formou tzv. cirkevnej dane. Bolo by to spravodlivé, pretože veriaci by si sami financovali „svoje“ cirkvi a nebolo by to na úkor ostatných. Na druhej strane vláda v súvislosti s kauzou nebankových finančných inštitúcií označila odškodňovanie ich klientov zo štátnych prostriedkov za nemorálne a nespravodlivé voči tým, ktorí v spomínaných subjektoch nemali uložené peniaze. Určite nemožno nič namietať proti tomu, aby ktosi nedostal niečo na úkor iných, no prečo tento istý postoj nemá vláda i pri financovaní cirkví? Prečo majú všetci doplácať na činnosť a hospodárenie rímskokatolíckej cirkvi s majetkom, ktorá ho má pritom toľko, že ani nemá o ňom prehľad? Ak totiž cirkev potrebuje financie, nech predá majetok, o ktorý sa nedokáže alebo nechce starať a nech z týchto zdrojov uspokojuje svoje finančné požiadavky. Navyše je paradoxné, že hoci štát podporuje cirkvi finančnými prostriedkami, nemôže kontrolovať, ako s nimi nakladajú, a musí sa spoliehať iba sa finančné správy od cirkví. Zdá sa, že štát i cirkvi majú dvojitú morálku a spravodlivosť: Čo je pre štát a pre cirkev, to je spravodlivé, čo je však pre občanov, je nespravodlivé. Ako sa ukazuje, štát a ani cirkvi nemajú záujem zmeniť doterajší systém. Ako sa hovorí, ruka ruku myje. No je faktom, že financie, ktoré by sa ušetrili nefinancovaním cirkví zo štátnych prostriedkov, by sa mohli použiť pre všetkých občanov. Zrejme súčasnej vláde a ani cirkvám nejde o občanov, ale predovšetkým o seba. O zmenu sa preto budú musieť postarať samotní občania, pretože pokiaľ budú tancovať, ako štát a cirkev píska, nikdy sa z jarma nespravodlivosti nevymania.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama