Reklama
Reklama

Ide to aj bez šéfa!

Hudobný život v Bratislave je už tradične určovaný predovšetkým koncertnými cyklami Slovenskej filharmónie (SF). Z nich majú najväčšiu váhu dva orchestrálne večery konajúce sa každý týždeň, z ktorých druhý (piatkový, cyklus E) je reprízou prvého (štvrtkového, cyklus D).
Počet zobrazení: 1235

Hudobný život v Bratislave je už tradične určovaný predovšetkým koncertnými cyklami Slovenskej filharmónie (SF). Z nich majú najväčšiu váhu dva orchestrálne večery konajúce sa každý týždeň, z ktorých druhý (piatkový, cyklus E) je reprízou prvého (štvrtkového, cyklus D). Práve tie bývali v minulosti doménou bývalého šéfdirigenta Ondreja Lenárda. Táto koncertná sezóna SF je však charakteristická tým, že na jej čele nestojí žiadny šéfdirigent, ako bol Lenárd, „odídený“ na základe vyslovenia nedôvery hráčmi orchestra. Dodnes sa diskutuje o vhodnosti tohto kroku, no faktické uplatňovanie demokratických princípov v ktorejkoľvek, štátnej alebo súkromnej inštitúcii je rozhodne veľkým prínosom. Dirigovaním abonentných koncertov sa tak poverujú najmä osvedčení umelci z blízkeho zahraničia, eventuálne slovenské talenty, ktorým za Lenárdových čias veru ruže nekvitli. A čo je viac ako paradoxné, úroveň týchto koncertov je dnes v priemere lepšia než pred pár rokmi. Dovolím si to tvrdiť po pravidelnom recenzovaní koncertov SF v týchto i minulých sezónach. Zo štyroch hudobných produkcií, na ktorých som bol prítomný vo februári i v marci, ma plne uspokojili dve a jednoznačne sklamala iba jedna. Reálna hrozba sa nenaplnila Brnenský rodák Petr Altrichter si 7. a 8. februára zvolil maximálne konvenčný repertoár. To máva často za následok nezaujímavé, chladne profesionálne tlmočenie skladieb, ktoré každý milovník hudby pozná už odzadu. Niečo podobné sa udialo aj v tomto prípade, a to napriek skvelej virtuozite známeho huslistu Marca Rizziho v Čajkovského Husľovom koncerte. Ani v Beethovenovej Siedmej symfónii Altrichter neoplýval kreatívnosťou pri aktualizácii hudobnej výpovede. Treba podčiarknuť, že realizácii základných hudobno-výrazových parametrov zo strany dirigenta i orchestra niet čo vyčítať. To však pri takých frekventovaných dielach evidentne nestačí. O týždeň sa za dirigentský pult postavil Peter Keuschnig. Skúsený Viedenčan za plnohodnotnej asistencie orchestra a zboru SF dokázal z predvedených skladieb vytiahnuť takmer maximum. Pritom Klasická symfónia Sergeja Prokofjeva patrí k interpretačne nesmierne náročným: dirigent a orchester sa musia popasovať s priezračnosťou inštrumentácie, s jemne sarkastickým vtipom, s klasicizmom, pripomínajúcim sa pôvabom a ľahkosťou. Subtílna súhra nástrojov a ich skupín bola farebne vypointovaná a skladbe nechýbala razantnosť, švih, zomknutosť a určitá gracióznosť, aj keď Keuschnig volil o čosi pomalšie tempá. V druhej polovici ovládlo Redutu zahĺbené filozofovanie o konečných veciach človeka, a to v štyroch, po Nemeckom rekviem najvýznamnejších zborovo-orchestrálnych skladbách Johannesa Brahmsa: v Néniách, Piesni osudu, Altovej rapsódii a v Speve sudičiek. Keuschnig nedopustil, aby tieto hudobné tematizácie utrpenia ľudí, blaženosti a arogancie bohov a smrti klesli do polohy majestátnej nudy, čo pri ich interpretácii reálne hrozí. Zaslúžený potlesk Ústrednou postavou koncertu z 21. a 22. februára bol En Shao. Čínsky dirigent vsadil opäť na romantizmus a mal pritom dosť nešťastnú ruku. Zdá sa, že s hudobným svetom 7. „Veľkej“ symfónie Franza Schuberta sa vnútorne vôbec nestotožnil. Nebolo v nej cítiť a počuť oslobodený čas, nekonečné éterické prúdenie, ani intimitu, tichú clivosť a nežné útechy - slovom to, čo robí Schuberta vrcholným a špeciálne túto symfóniu vrcholným Schubertom. Tu naozaj nestačí remeselná zdatnosť a základný vkus, táto symfónia je presiaknutá do monumentálnosti vystupňovanou meštianskou idylou, v pozadí ovplyvnenou pasívnou revoltou proti politickej reakcii. Koncertu pomohol iba famózny výkon chorvátskeho hornistu Radovanova Vlatkoviča, ktorý sa predviedol v druhom Koncerte pre lesný roh a orchester Es dur Richarda Straussa. Vlatkovič demonštroval úctyhodný rozsah svojho výrazového a dynamického arzenálu na tomto nevďačnom nástroji a Straussov koncert zahral brilantne, temperamentne a sugestívne. Koncert 7. a 8. marca v réžii Leoša Svárovského patril naopak medzi nanajvýš vydarené, tak svojou zaujímavou dramaturgiou, ako aj prvotriednym muzicírovaním jeho aktérov. Najväčší prínos tohto slovanského večera so skladbami Josefa Suka, Bohuslava Martinů a Sergeja Prokofieva predstavovala Prokofievova Piata symfónia. Autor podľa vlastných slov v nej chcel „vyspievať slobodného a šťastného človeka, jeho mocnú silu, ušľachtilosť, duchovnú čistotu“. Podarilo sa mu to mierou vrchovatou. A Slovenskej filharmónii sa spolu s L. Svárovským podarilo túto komplexnú, zložitú, emotívnou a myšlienkovou hĺbkou i vrúcnosťou nabitú symfóniu, dokončenú vo vojnovom roku 1944, pretlmočiť dôstojne, ba až vzorovo. Nie je to planá chvála. Ide o komplikovanú, náročnú kompozíciu, popretkávanú rafinovanými štruktúrami, kde už technická realizácia vyžaduje vysokú profesionalitu. Škoda, že túto výnimočnú hudobnú produkciu mohla počuť iba z polovice naplnená Reduta. Tá zato svoj orchester a Leoša Svárovského odmenila citeľne intenzívnym, dlhým aplauzom. Predsa to len nie je tak, že u nás sa všetkému tlieska rovnako...

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama