Čechovovský konflikt v podvedomí diváka
Hudobné produkcie sa za posledné roky stali divácky a predajom lístkov najúspešnejšími divadelnými podujatiami. Vo väčšine prípadov sa zahraničné muzikálové predstavenia bránia akémukoľvek umeleckému komentáru našej slovenskej reality, jediným cieľom je spokojnosť publika. O tom, že v rukách zodpovedných tvorcov sa môže masový vkus stať pôdou pre umenie, vypovedá inscenácia operety Gejzu Dusíka a Pavla Braxatorisa Modrá ruža na veľkej scéne Štátneho divadla Košice. Továrnik s milenkou a neterou, bohatý inžinier, jeho dcéra, tajní vyšetrovatelia, novinárska špionáž, zrada, láska - to všetko sú neodmysliteľné atribúty operety ako divadelného žánru. Nič z toho nechýba ani Modrej ruži. Stará sláva prosperity Inžinier Lenoir (Jozef Úradník, Gabriel Szakál) sa s podporou továrnika Canicha (Ivan Krúpa, Róbert Šudík) usiluje objaviť smrtonosnú zbraň s dosiaľ nepredstaviteľným účinkom. O tajný projekt prejavujú živý záujem novinári, narážajú však na odpor inžiniera a jeho spolupracovníkov. Záverečnú fázu výskumu sa Lenoir rozhodne spolu so svojou dcérou a sluhom stráviť v tichu a pokoji továrnikovej jachty. Do pokojnej prímorskej idyly však zasiahnu úklady neprajníkov, ktorí chcú získať senzáciu pre noviny, ako novinár Filip (Michal Soltész, Marek Gurbaľ), alebo získať návod na výrobu zbrane novej generácie pre nepriateľské štáty ako zradný snúbenec Lenoirovej dcéry Sylvie (Adriana Ballová, Svetlana Tomová) Gróf Dubois (Vladimír Dramár, Marián Prevendarčík). Na pozadí tejto detektívno-špionážnej zápletky sa rozvíja príbeh troch ľúbostných vzťahov. Láska kvitne v každom veku a dá sa o nej hovoriť rôznymi spôsobmi. Továrnik Caniche horí odovzdanou, odpúšťajúcou a nezištnou láskou k prestarnutej a nevernej kokete madame Denise (Beáta Drotárová, Viera Hronská). Vzťah týchto dvoch postáv je okorenený burlesknou komickosťou. Madame sa všetkými možnými prostriedkami usiluje zaujať mužov na okolí. Tajný detektív Edmond Duval v prestrojení za sluhu sa na prvý pohľad zamiluje do Sylvie a zvádza krutý boj medzi služobnou povinnosťou a láskou, ktorá tentoraz dostáva ťaživú príchuť zodpovednosti horných desať tisíc. Po snúbencovej zrade a krádeži tajných dokumentov sa dostane k slovu profesionálna predvídavosť tajného detektíva, ktorý všetko privedie na správnu mieru, a tak si vyslúži ruku svojej ešte tajnejšej lásky. Najmladšia generácia sa odovzdáva prirodzenému citu a vzdorovito sa bráni podriadiť starším. Továrnikova neter Jeanetta sa odmietne vydať za mladíka, ktorého jej vybral strýko. A novinár Filip si pri zvodoch subrety madame Denise zanôti svoje rozhodnutie, že „len bez ženy, môže byť človek blažený“. Obaja mladí nedodržia svoje slovo, pri neodmysliteľnej zámene postáv na maškarnom plese sa zaľúbia a preč sú predsavzatia, svadba je na ceste. Na záver je teda všetko na svojom mieste, na obzore sú tri svadby. Hrozbu masového ničenia ľudských životov novovynájdenou strašnou zbraňou zažehná pán minister poľnohospodárstva, ktorý už netrpezlivo čaká na vysoké výnosy vďaka novému prášku proti škodcom, ktorý vynašiel inžinier Lenoir. Príbeh nás zavedie do pozitivistickej a optimistickej atmosféry medzi dvoma svetovými vojnami. Boli to časy nebývalej novej prosperity, ekonomického rozvoja, časy, keď aj opereta, ktorá k industrializácii a urbanizácii neodmysliteľne patrí, prežívala svoj rozkvet. Atmosféra Modrej ruže takmer čapkovským spôsobom zachytáva dobovú obavu z nových zbraní hromadného ničenia, ktoré si po prvej svetovej vojne začali raziť cestu v zbrojnom priemysle a strategickom vojnovom plánovaní. Nostalgickú atmosféru okrem divákovho vedomia, že časy prosperity sa dávno minuli, že nás už neohrozujú zbrane hromadného ničenia vo vlastníctve armád, ale na každom kroku číhajúci extrémisti, podčiarkujú staré šlágre známe z platní a rozhlasového, či televízneho repeťáckeho depozitu. Spomienky sú zdrojom frustrácie Inscenácia všetkými svojimi zložkami z podvedomia vyplavuje spomienky. Známa stará hudba v mierne ležérnom naštudovaní a archaizovaný slovník libreta sa spájajú s nostalgickými dobovými kostýmami predvojnového obdobia (Nadežda Šimunová). Režisér Roman Polák si dal scénografom Jánom Zavarským postaviť priestrannú a vzdušnú scénu, ktorá imituje dobové trendy v architektúre. Na pravej strane tabuľková sklenená stena. Biele kostýmy s bielym horizontom vertikálne rozdeleným na dve časti nostalgicky sa vlniacim závesom svojou obsahovou prázdnotou vytvárajú dramatickú pôdu pre prichádzajúce spomienky. Tie bielobe dajú farbu a jedinečný divácky obsah ťaživej konfrontácie šťastnej minulosti s komplikovanou súčasnosťou. Scéna je pripravená na čechovovský konflikt, ktorý však nenastane na scéne, ale v podvedomí diváka. Bezstarostní boháči sa veselo zabávajú na jachte, čas si krátia súbojom s maskovanými špiónmi a hľadaním lásky na celý život. Toto všetko je ako prechádzka múzeom, ako inventár zašlej slávy. Možno práve preto režisér nainscenoval maškarný ples na holom javisku s bielym horizontom, pred ktorým na dvoch proti sebe sa krútiacich točniach v plesových strnulých pózach prichádzajú účastníci plesu – figuríny v kostýmoch všetkých možných štýlov a materiálov. Medzi nimi sa tanečným krokom prechádzajú milenci a spievajú si romantický, ale odhodlaný evergreen „Čo sa mi môže stať...“ Vzniká dokonalá ilúzia šťastia, bezproblémového bytia. A práve táto ilúzia nás núti uvažovať, či takéto šťastie môže byť skutočné a krásne. Nedokonalé tanečné vystúpenia vzbudzujú nostalgiu Inscenácia je spoločným projektom baletu, opery a činohry. Operní speváci sa s vervou zhostili svojich činoherných partov. Medzi nimi svojím herectvom vyniká operná predstaviteľka Sylvie. Neskúsenosť so scénickým pohybom mierne narúša dôstojný ráz postavy Duvala v jej opernej alternácii. Činoherci jednoznačne vládnu slovom, čo dokazujú hlavne pointovaním výstupov a zaujímavejším a komickejším využitím niekedy slaboduchých slovných hračiek predlohy. Slabinou inscenácie je práve to, čo by ju malo oživiť a technicky podržať – spolupráca s baletom. Choreografia (Ondrej Šoth) je zostavená bez záujmu a iskry. Tanečníci sa nedokázali oslobodiť od baletnej strnulosti, a preto napríklad tango v podaní profesionálnych umelcov vyznieva amatérsky a hoci je scéna plná ľudí, oku diváka neunikne, že Edmond Duval tancuje tango s omráčeným plavčíkom (Dávid Úradník) lepšie ako baletný komparz, ktorý navyše nemusí pri tanci maskovať stratu vedomia partnera. V skupinových scénach sa balet vôbec neusiluje o synchronizáciu pohybov, namiesto oku lahodiacej medzihry tak vytvára chaos, ktorý, našťastie, nikdy netrvá pridlho. Nenáročnosť hereckých partov, ktoré nevyžadujú hlbšiu charakterizáciu postáv a sú preto zvládnuteľné niekoľkými gestami v porovnaní s nedokonalými tanečnými vystúpeniami, zase len vzbudzuje nostalgiu za tými oduševnenými mladými ľuďmi, ktorí s vervou tancovali tango, za tanečnicami, ktoré s nadšením podskakovali v rytme kankánu. Nuž časy sa zmenili a musíme si to uvedomovať na každom kroku. Načo ospravedlnenia? Precíznosť scénického, režisérskeho a jemne nuansovaného svetelného stvárnenia niekedy vyvoláva ľútosť, že v takom prepracovanom priestore a réžii sa hrá iba prvoplánová opereta. Schopnosť jednoduchej inscenácie zapôsobiť na divácke city a vyvolať spomienky, ktoré nevyhnutne porovnávame s prítomnosťou, je však aj dôkazom profesionálnych a umeleckých kvalít tvorcov. Prekvapujúco potom vyznieva bulletin, v ktorom sa môžeme oboznámiť s definíciou operety a významným postavením autorov predlohy v našej hudobnej a divadelnej histórii. Bezstarostnosť a jednoduché šťastie príbehu tak v bulletine nenájdu miesto, ale sú prehlušené ťažkopádnosťou akademických definícií a kalendárií s nepatrným didaktickým nádychom. Získavame dojem, že divadlo pred znalcami vysokého umenia ospravedlňuje uvedenie najúspešnejšej slovenskej operety. Ľahká zábava v kvalitnom umeleckom stvárnení však nepotrebuje žiadne ospravedlňovanie či odôvodňovanie, veď jej máme tak málo! Gejza Dusík, Pavol Braxatoris: Modrá ruža. Spoločný projekt opery, baletu a činohry Štátneho divadla Košice. Réžia: Roman Polák.
