Štyri novodobé vlny
Po skončení seriálu Politický zemepis od Svetozára Krnu prinášame seriál bezpečnostného experta Františka Škvrndu (1952) o súčasnom terorizme. Súčasný terorizmus je výsledkom dlhodobého pôsobenia činiteľov, ktorých korene spočívajú v ostrých mocensko-politických protirečeniach na konci 19. a začiatku 20. storočia. Za predchodcu terorizmu sa označujú najmä rôzne vraždy a násilnosti na starovekých a stredovekých vladárskych dvoroch. Novodobý terorizmus, ktorý vznikol v druhej polovici 19. storočia, prešiel štyrmi etapami, resp. vlnami. Prehistória terorizmu sa často spája aj s islamskou šiítskou organizáciou označovanou ako hnutie „assassinov“ (politických nájomných vrahov) pôsobiacou v 11. až 13. storočí na Blízkom východe. Za fenomén, na ktorom vyrástol terorizmus sa označuje aj anarchizmus druhej polovice 19. storočia. Prvú vlnu moderného terorizmu tvorí obdobie zhruba od roku 1880 do konca prvej svetovej vojny. Charakterizovalo ju anarchistické, nacionalistické a nihilistické násilie. Najvýraznejšie sa prejavovalo v Rusku a na Balkáne. V rokoch 1881 až 2001 pri atentátoch zahynul ruský cár, francúzsky prezident, španielsky ministerský predseda, rakúska princezná, taliansky kráľ a americký prezident. Atentát na arcivojvodu Františka Ferdinanda d´Aoste sa stal podnetom pre rozpútanie prvej svetovej vojny. Druhá vlna terorizmu začala po prvej svetovej vojne a trvala zhruba do polovice 60. rokov. Prevládal v nej boj za národné oslobodenie. Na začiatku tejto cesty stojí Írsko. Druhým štátom, ktorého vzniku predchádzali teroristické činy, bol Izrael. Tretí príklad terorizmu z tohto obdobia predstavuje India. Hoci aj tento terorizmus bol zameraný proti Veľkej Británii, od dvoch vyššie uvedených príkladov sa odlišuje tým, že proti eskalácii násilia sa postavil jeho absolútny protiklad – hnutie nenásilia stelesňované Maháthmá Gándhím, ktorý sa sám stal obeťou teroristického činu. Terorizmus sa prejavoval aj na Cypre a v Alžírsku a v ďalších procesoch dekolonizácie. V tomto období nebol odsudzovaný tak jednoznačne ako neskôr. Vystupoval aj proti existujúcim štátnym a spoločenským pomerom, pričom v tejto oblasti pôsobili predovšetkým extrémne pravicové sily. Išlo najmä o fašizmus, ktorý už pred svojím nástupom v Taliansku, Nemecku a Španielsku siahal aj k používaniu násilia vyvolávajúceho strach a hrôzu. Podobne si počínali aj hnutia, ktoré s fašizmom sympatizovali – ustašovci (chorvátska vzbúrenecká revolučná organizácia) či Železná garda v Rumunsku a i. Jeden z prvých aktov považovaných za medzinárodný terorizmus uskutočnili práve ustašovci - 9. októbra 1934 v Marseille spáchali atentát na juhoslovanského kráľa Alexandra I., pri ktorom zahynul aj francúzsky minister zahraničných vecí L. Barthou. Terorizmus dokázal síce presadiť niektoré politické ciele, ale začal spôsobovať veľa utrpenia medzi nevinnými ľuďmi, prejavoval sa čoraz protirečivejšie, viedol k stupňovaniu špirály krutého násilia a prestal rešpektovať hranice štátov. Tretia etapa sa začala koncom 60. rokov a bola výrazne spojená s ľavicovými hnutiami zameranými predovšetkým proti americkému a západoeurópskemu imperializmu. Za spúšťací mechanizmus tohto prúdu terorizmu sa považuje vojna USA proti Vietnamu. Pokračovalo aj pôsobenie pravicovo orientovaných teroristických zoskupení v Európe i Latinskej Amerike, ako aj boj niektorých organizácií usilujúcich o národné oslobodenie. Terorizmus sa rozhorel po celom svete – od Japonska po Latinskú Ameriku, od Európy po Stredný Východ, od černošských giet v USA po Južnú Afriku. Teroristické organizácie pôsobiace v tomto období sa dajú rozdeliť do troch hlavných skupín. Prvú predstavovali organizácie, ktoré pokračovali v boji za národné oslobodenie. Najvýraznejšia tu bola činnosť palestínskych teroristických organizácií vzniknutých pri novej aktivizácii stredovýchodného terorizmu, ktorá viedla k posilneniu medzinárodného terorizmu. Druhú skupinu tvorili ľavicovo orientované teroristické organizácie v západnej Európe, ktoré bojovali proti existujúcemu spoločenskému poriadku a tretiu pravicovoextrémistické teroristické skupiny, ktoré pôsobili predovšetkým v Latinskej Amerike, ale objavili sa aj v Európe. Štátna moc začala bojovať proti terorizmu systematickým spôsobom – vytvorili sa rôzne špeciálne policajné i vojenské jednotky. Došlo však aj k rozšíreniu štátneho terorizmu, ktorý praktizovali najmä veľmoci spravidla prostredníctvom spravodajských služieb. Reziduá štátneho terorizmu pôsobia aj po ukončení tejto vlny terorizmu, ktoré nastalo po rozpade bipolárneho bezpečnostného systému. Od začiatku 90. rokov minulého storočia sa hovorí o štvrtej vlne terorizmu. Podmieňuje ju najmä depolarizácia moci, globalizácia a americká hegemónia. Došlo k zmenám v motivácii teroristov a spôsoboch uskutočňovania teroristických akcií. Mimoriadne sa aktivizujú teroristické organizácie pôsobiacie na základe islamského fundamentalizmu a vznikajú aj nové typy teroristov. Po teroristických aktoch v USA v septembri 2001 sa zvýšená pozornosť venuje medzinárodnoprávnej úprave boja s terorizmom. Nabudúce: Terorizmus v Európe
