Kardinálny problém je nízka cena práce

Kedysi, za prvej republiky, sa chodilo zo Slovenska do cudziny za prácou. Ako to dnes vyzerá? Ešte stále, alebo už znovu, to takto funguje? - Poznal som situáciu, ktorá bola na východnom Slovensku. Môj otec je od Medzilaboriec a veľa príbuzných dnes žije v USA. Emigrovali tam za prácou, ale tiež sa vracali.
Počet zobrazení: 1067

Boris Sopira, vedúci úradu Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR

Rodák z Humenného (23. apríla 1950) po absolvovaní Vysokej školy ekonomickej (Fakulty riadenia, odbor ekonomicko-matematických výpočtov) v roku 1973 nastúpil na ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny. Od roku 1983 pôsobil ako vedúci oddelenia produktivity práce a pracovných podmienok. V rokoch 1988 až 1990 pracoval na Ministerstve financií SR. Po opätovnom vytvorení samostatného ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny bol od roku 1991 riaditeľom odboru rodinnej politiky, dnes zastáva funkciu vedúceho úradu. V novembri 2001 ho na 7. zjazde SDĽ zvolili za podpredsedu strany. Je ženatý, má dve deti. Kedysi, za prvej republiky, sa chodilo zo Slovenska do cudziny za prácou. Ako to dnes vyzerá? Ešte stále, alebo už znovu, to takto funguje? - Poznal som situáciu, ktorá bola na východnom Slovensku. Môj otec je od Medzilaboriec a veľa príbuzných dnes žije v USA. Emigrovali tam za prácou, ale tiež sa vracali. Vtedy chodili pracovať muži, no teraz odchádzajú za prácou do USA väčšinou ženy - ako au-pairky. U mužov je to väčší problém, lebo na tamojšom trhu práce platia prísnejšie kritériá. Dnes sa chodí častejšie do Rakúska, mnohí (5 až 6000 ľudí) ako pendleri, no pri vysokoškolákoch ide skôr o krátkodobé pobyty - stáže na pol roka a podobne. Títo ľudia sú naviazaní na rodné hniezdo a zväčša sa vracajú s dobrou skúsenosťou, ktorú môžu uplatniť doma. Odchádzajú teda skôr tí vzdelanejší? - Faktom je, že sú lepšie vybavení z hľadiska kvalifikácie. V budúcnosti bude záujem skôr o portfóliových pracovníkov, ktorí sa nebudú špecializovať len na jednu problematiku. Budú žiadanejší na trhu práce a budú mať väčšiu šancu sa uplatniť. Samozrejme, musí dôjsť aj k reštrukturalizácii jednotlivých sektorov hospodárstva. Z hľadiska počtu zamestnancov budú prevládať služby. V rámci nich sa bude vytvárať jeden silný sektor týkajúci sa informačnej spoločnosti. Nevyhnutné pre každého zamestnanca bude, aby okrem jazykovej vybavenosti dokázal zvládnuť aj výpočtovú techniku. V zahraničí sa na rozličných stážach mladí ľudia odborne rozvíjajú, majú zrejme aj vyhovujúce pracovné podmienky. No keď sa vrátia domov, tu si poriadne nezarobia, ba často si ani nenájdu zodpovedajúce miesto… - Aby sa vytvoril dostatok pracovných miest, treba dostať do ekonomiky viac peňazí, napríklad formou zahraničných investícií. Vlastné zdroje by mali poskytovať finančné inštitúcie. Hoci došlo k reštrukturalizácii bánk po ich oddlžení cez Slovenskú konsolidačnú banku, čo prispelo k zníženiu úrokových sadzieb, ešte stále je problém dostať výhodný úver. Slovensko je evidentne podkapitalizované. Býva teda zložité pre tých, ktorí chcú podnikať, aby vytvárali nové pracovné miesta… …a ťažké je aj pre mladých zohnať si prácu. Keď už však pre ňu vycestujú na Západ, majú šancu uchytiť sa v konkurencii tamojších vrstovníkov? V čom spočíva ich sila a slabina? Sú menej draví a schopní? - Je samozrejmé, že kto je na tom z hľadiska vzdelania lepšie, kto má vyššie vzdelanie na škole akceptovateľnej aj v oných krajinách a je jazykovo vybavený, ten by nemal mať v zahraničí problém zamestnať sa. Iná vec je, že pri otvorení pracovného trhu EÚ sa naplno ukáže kvalita – už teraz to je a zvlášť potom bude otázka výberu, konkurzu. Tam narážame na nepríjemné zistenie, že v niektorých študijných odboroch nie sme špičkoví. Nie je problém aj v tom, že naši študenti si musia zháňať peniaze, privyrábať si a nesústredia sa riadne na štúdium? - To by zodpovedným a schopným ľuďom nemalo vytvárať až také prekážky. Ostatne, podobne to robia aj na Západe. Faktom však ostáva, že sme podcenili problém našich vysokoškolákov z hľadiska ich sociálneho zabezpečenia. Ak sa to zovšeobecní, tak na bývanie, či dopravu idú pre študentov relatívne veľké peniaze. No pri spriemerovaní zistíme, že veľa prostriedkov musia vynaložiť na štúdium svojho potomka aj rodičia. Podľa prieskumu vo veľkým mestách prakticky niet študenta, ktorý by si nezväčšoval príjem. Mnohí podnikajú či pracujú, voľný čas cez prázdniny musia míňať na brigády. Na druhej strane tí, čo absolvujú vysokú školu, majú väčšiu šancu uplatniť sa. U nich máme dnes veľmi malé percento nezamestnaných. Je to len problém štartu, zorientovania sa na trhu práce, preklenutia určitého krátkeho obdobia. V mnohých prípadoch si mladí chcú ešte užiť slobodu, predĺžiť si mladosť. Platí to aj v rozvinutých ekonomikách - v Nemecku, Veľkej Británii. Ohrozuje to však ich schopnosť vstúpiť na trh práce, lebo po jednoročnom období nezamestnanosti si prácu nájdu oveľa ťažšie. Tam už treba zapojiť ďalšie inštitúcie, ďalšie barličky… Ako to vlastne u nás vyzerá s kvalifikáciou pracovnej sily? - Veľmi nerád konštatujem, že podiel vysokoškolsky vzdelaných ľudí nám zo desať rokov neustále klesá a vysoké školy nevytvárajú dostatočný priestor pre mladých ľudí, ktorí majú záujem študovať. Narastajú populačné ročníky a na trh prichádza nová pracovná sila. Preto máme stále rovnaký počet nezamestnaných, napriek tomu, že nám rastie počet pracovných miest. Z masy mladých ľudí, ktorí by mali záujem študovať, máme ešte stále malý podiel vo veku 18 až 22 rokov, ktorých prijímame na vysoké školy. Pritom oni majú záujem študovať, ale sa tam nedostanú. Takže keď nám takto narastá demografická krivka, prichádzajú na trh práce ľudia so stredoškolským vzdelaním. Navyše nám absolútne vypadla aj štruktúra špecialistov. Chýbajú tí, čo robili stredné priemyselné školy, tí, ktorých sme predtým vyučili na určité činnosti, napríklad presné sústruženie. Slovensko už takých nemá, sú v penzii alebo ich nevychovávame. A tak pri otváraní nových prevádzok či vstupe zahraničného investora sa už nedá hovoriť, že je tu lacná a kvalifikovaná pracovná sila – toto sa už stáva ilúziou. To sme na tom naozaj až tak zle? - Aj u nás sa nájdu obory - najmä tam, kde prišla technológia so zahraničným investorom, napríklad automobilka Volkswagen -, kde sme v produktivite porovnateľní so svetom. Dokonca sa hovorí, že produkty vyrábané v Bratislave sú zárukou kvality, takže je to aj otázka určitého vzťahu zamestnancov k podniku, otázka odbornosti. U nás už tým, že je pomerne vysoká nezamestnanosť a priveľa pracovnej sily, vytvára sa v mnohých prípadoch tlak na produktivitu práce. Zároveň sa však nedostatok kvalitnej technológie alebo novšej techniky chce nahradiť lacnou pracovnou silou. A čo šance stredoškolákov na trhu práce? V inzerátoch ponúkajúcich miesto možno často čítať, že treba mať vysokoškolské vzdelanie… - Táto požiadavka je pochopiteľná, s vyšším vzdelaním rastie aj šanca nájsť si dobré zamestnanie. Dokonca sme z hľadiska potreby takéhoto typu vzdelania vyvolali tlak aj cez štátne služby, pretože medzi štátnymi zamestnancami by dnes už nemal byť priestor pre ľudí bez vysokej školy. Treba však povedať, že v mnohých prípadoch sa stredoškolák, ak je životaschopný, s dobrou jazykovou vybavenosťou a zvláda určité činnosti v rámci informačných technológií, uplatní bez väčších problémov na trhu práce. Vzhľadom na to, že ešte nie je nasýtená ekonomika z hľadiska takýchto profesií, tak jeho ani nemotivuje robiť si vysokú školu. Ale to je len niekoľko profesií, s ktorými sa dá takto profitovať. Pokles podielu vysokoškolsky vzdelaných mladých ľudí je znepokojujúci zvlášť v súvislosti s tým, že nám veľa „mozgov“ odchádza do zahraničia. V susednom Česku problém nevyhovujúcej demografie a úniku mozgov chcú riešiť pozývaním vzdelanejších prisťahovalcov z cudziny… - Je to skutočne otázka dostatku možností realizovať sa doma. Ak sa takýto priestor na Slovensku nevytvára, a podľa mňa je veda veľmi zanedbávaným odborom, tak potom ľudia odchádzajú tam, kde majú podmienky. Týka sa to nielen akademickej pôdy, ale aj hospodárskej sféry, kde na základe poklesu ekonomiky a zániku viacerých odborov zanikol i aplikovaný výskum. A ako to vyzerá so zamestnávaním cudzincov a cudzích odborníkov na Slovensku? Sú naše zákony v tejto oblasti ústretové? - V rámci prístupového procesu sme uzavreli kapitolu „voľný pohyb osôb“, čo znamená, že v rámci voľného pohybu osôb už súčasné právne prostredie umožňuje zamestnávať s porovnateľnými podmienkami aj zahraničných pracovníkov. Čo sa týka odmeny, tak tá väčšinou porovnateľná nie je, no zväčša sú to i tak ľudia, ktorých vysielajú vlastné firmy. U nás je však právne prostredie vytvorené aj z hľadiska sociálneho zabezpečenia. Vráťme sa k možnosti našich občanov získať vysokoškolské vzdelanie. Nemusí ísť predsa len o denné štúdium… - Nie je problémom dostať sa k vyššiemu vzdelaniu, no nedostatok kapacít vysokých škôl, aby každý, kto chce študovať, aj študoval. A obchádzalo sa to práve cez platené formy externého štúdia. Pretože tam sa nabaľovali firmy, ktoré to sprostredkovali, a to boli pravdu povediac predovšetkým prostriedky, ktoré šli najmä pre pedagógov. Mladí pedagógovia si určitým spôsobom takto vylepšovali nízky základný príjem, a tým sa vytvoril priestor, lebo boli ochotní učiť aj v sobotu. Ak by nedostali peniaze, neboli by asi ochotní. Ocitli sme sa sčasti pri inej téme, ktorá ešte stále hýbe spoločnosťou – Zákonník práce. Prečo podľa vás vyvstala taká živá verejná diskusia pred jeho uvedením do platnosti? - Boli by sme nerealistickí, keby sme tvrdili, že máme ideálny zákon. Konflikty nevznikli ani tak pri príprave a prerokúvaní návrhu zákonníka, ale v čase, keď sa má realizovať. Pretože vždy na začiatku roku sa pripravujú kolektívne zmluvy a zamestnávatelia vlastne až teraz zistili, že si odbory začínajú nárokovať v rámci kolektívnych zmlúv práva na základe nového Zákonníka práce. Zamestnávateľom takýto kódex nevyhovuje, no u nás predsa platí od roku 1999 zákon o tripartite. Na jeho základe rokovali pri príprave tejto legislatívnej normy zamestnávatelia, odbory a vláda, vlani spoločne schválili daný zákonník, vychádzajúci z novely predchádzajúceho. Podstatná časť ustanovení tam už platila a platí aj v súčasnosti, no problém je v tom, že sa nedodržujú a porušuje sa tým zákon. Ide len o nároky odborárov? - Nie. Problémy s novou právnou úpravou treba rozdeliť do viacerých skupín, pretože v jednom termíne vstupujú do platnosti aj ďalšie zákony, ktoré sa týkajú štátnej a verejnej služby. Pri zákone o verejnej službe tak vznikol konflikt v určitých odvetviach, ako sú školstvo či zdravotníctvo. Vyvstali tu problémy trebárs s dĺžkou pracovného času a s možnými nadčasmi. Nevyhovovala im napríklad stanovená dĺžka nadčasov. Vznikol konflikt, akým spôsobom prekryť niektoré výkony najmä u chirurgov, kde zákroky súvisia s bezprostredným ohrozením života. Tam to naráža na určitý režim. Nadčasy sa započítavajú len za výkon, a tak nastáva konflikt, že čas strávený v rámci pohotovostného režimu sa v mnohých prípadoch započítava ako nadčas. Ide evidentne o svojráznu náhradu za platovú poddimenzovanosť v zdravotníctve. Nedá sa to však riešiť výnimkami v rámci rezortu? - Možno to, samozrejme, riešiť osobitnými predpismi a veľa odvetví to aj rieši v rámci splnomocnení, ktoré má ten-ktorý rezort. V mnohých prípadoch nadčasy vyplývajú z ďalších úväzkov, ktoré majú napríklad pracovníci v školstve. Na základe poznatkov inšpekcie práce sa často uzavreli úväzky na trikrát osem hodín, čo je 24-hodinový úväzok, teda objektívne nerealizovateľná vec. Ja spochybňujem aj dvojnásobný úväzok, lebo robiť 16 hodín denne sa mi zdá neadekvátne z hľadiska výkonu a sily. Veľa sporných bodov, najmä pokiaľ ide o maximálny limit pracovných hodín do týždňa, sa podarilo prekonať novelou Zákonníka práce a zákona o verejnej službe, ktorú vypracovala ministerská komisia, odobrila Rada hospodárskej a sociálnej dohody a minulú stredu schválili poslanci NR SR. Podľa toho počtu pracovných hodín to vyzerá ako v čase, keď sme sa tvárili, že pracujeme, a štát sa tváril, že nás platí. Na Západe by asi také niečo nebolo možné… - Evidentne ide o nahrádzanie nedostatočného príjmu a my sme to tak aj klasifikovali. V mnohých prípadoch je to jednak nedostatok zdrojov na prekrytie plánovaných výkonov, ktoré sú napríklad v školstve, a tým pádom nedostatočný počet pedagógov. Niet zdrojov na ďalšieho pedagóga, tak sa to rieši tým, že pedagóg má ďalší úväzok. Samozrejme, môže to byť výhodné, lebo ak je ten základný plat nízky, tak práve týmito nadčasmi sa vylepšuje. Kardinálnym problémom je u nás nízka cena práce. Tá však vychádza z nízkej výkonnosti a v podnikateľskej sfére ide o nízku výkonnosť ekonomiky. No a keď je nízka výkonnosť ekonomiky, tak sa tvorí málo zdrojov pre prerozdeľovanie cez štátny rozpočet a pre verejnú sféru a verejné výdavky. A už sme v začarovanom kruhu. Nečudo, že sa z neho usilujú mnohí mladí ľudia vyskočiť práve tak, že si hľadajú lepšie platenú prácu v zahraničí.

S hosťom SLOVA sa zhováral Tibor Mrocek

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984