Od spravodlivosti k demokracii za zvonenia zvonov
Štyristo rokov delí iniciatívu istého roľníka z okolia Florencie, ktorý rozzvonil umieračik, aby ohlásil smrť Spravodlivosti, od rozletu medzinárodného hnutia proti globalizácii. A predsa podľa JOSÉ SARAMAGA, laureáta Nobelovej ceny za literatúru v roku 1998, ide o to isté: dnešní aktivisti bitím na zvon varujú pred umieraním demokracie. O tomto hovoril veľký portugalský spisovateľ šiestim tisícom zanietencov zhromaždených 19. januára 2002 v Paríži na manifestácii za Tobinovu daň (ATTAC). O niekoľko dní, 2. februára, tento text zaznel aj na záverečnom stretnutí Svetového sociálneho fóra v Porto Allegre v Brazílii. Z jeho myšlienok vyberáme: Niekoľkými slovami vám rozpoviem pozoruhodnú príhodu z roľníckeho života v okolí Florencie spred vyše štyristo rokov. Obyvatelia dedinky boli doma alebo pracovali na svojich poliach, každý sa zamestnával vlastnými záležitosťami, keď tu zrazu začuli hlas kostolného zvona. V tých časoch zbožnosti (hovoríme o udalosti, ktorá sa stala v 16. storočí) sa zvonilo niekoľkokrát za deň; nebolo by teda prečo sa čudovať. Tentoraz však zvon znel smutno, a to bolo ono, áno, to prekvapovalo, lebo sa nevedelo o nikom v obci, že by ležal na umretie. Ženy teda vyšli na ulicu, deti sa zbehli, muži opustili pluhy alebo inú robotu a za krátky čas sa všetci stretli pred kostolom a čakali, až sa im povie, že majú plakať. Zvon ešte niekoľko minút zvonil, ale nakoniec zmĺkol. Umieračik Netrvalo dlho, dvere kostola sa otvorili a na prahu sa zjavil roľník. Nebol to ten, ktorý obyčajne zvonieval, a tak sa ho ľudia začali spytovať, kde je zvonár a kto umrel. „Zvonár tu nie je, to ja som zvonil na umieračik,“ dostali odpoveď. „A to teda nik neumrel?“ naliehali dedinčania a roľník znovu odvetil: „Nie, nik, kto by mal meno a vzhľad nejakej osoby. Rozzvonil som umieračik za spravodlivosť, lebo spravodlivosť umrela.“ Čo sa to stalo? Nuž to, že pán tohto kraja (nejaké knieža alebo len bezohľadný gróf) už oddávna menil hraničné kamene na okrajoch svojich pozemkov, posúvajúc ich čoraz viac na švíky políčok roľníkov, takže každým rokom sa ich políčka zmenšovali. Obete začali protestovať a upozorňovali na nespravodlivosť. Potom prosili o súcit a nakoniec sa rozhodli sťažovať si na úradoch a žiadať ochranu a spravodlivosť. Všetko však ostalo bez dôsledkov a okrádanie pokračovalo. A tak sa jeden zúfalý roľník rozhodol, že oznámi urbi et orbi (dedina má rozmer sveta pre toho, kto žil stále iba v nej) smrť Spravodlivosti. Hádam si myslel, že jeho gesto vrcholného pohoršenia pohne mysľami, dojme ich a rozozvučí všetky zvony sveta, bez rozdielu rasy, viery a obyčaje, že všetky bez rozdielu budú sprevádzať hlas jeho umieračika nad smrťou Spravodlivosti a nestíchnu, kým tá sa nepreberie. Taký hlahol, šíriaci sa z domu do domu, z dediny do dediny, z mesta do mesta, preskakujúci hranice, stavajúci zvukové mosty cez rieky a moria, mal by naisto zobudiť zaspaný svet… Neviem, čo sa potom stalo. Neviem, či ruky susedov prišli roľníkovi pomôcť dať hraničné kamene na ich miesto, alebo či sa obyvatelia dedinky, keď už raz Spravodlivosť vyhlásili za mŕtvu, vrátili so zvesenou hlavou a dušou v smútku do svojho žalostného každodenného života. Je dokázané, že dejiny nám nikdy nepovedia všetko… Spravodlivosť Predpokladám, že to bolo jediný raz, čo kdesi na svete zvon - kus studeného bronzu, ktorý toľkokrát oznamoval smrť ľudí - oplakával smrť Spravodlivosti. Potom už nikdy nebolo počuť tento umieračik z dedinky pri Florencii. Ale Spravodlivosť zomierala a zomiera každý deň. Aj dnes, vo chvíli, keď vám toto vravím, kdesi ďaleko či blízko, možno pred dverami nášho domu, ju niekto zabíja. A zakaždým, keď umrie, je to pre tých, čo sa na ňu spoliehali, ako keby vôbec nebola existovala. Všetci sme sa na ňu spoliehali a očakávali sme od nej to, na čo máme právo od Spravodlivosti: spravodlivosť, jednoducho spravodlivosť. Nie tú, čo sa zahaľuje do divadelných tuník a balamutí nás výkvetmi zbytočnej súdnej rétoriky. Nie tú, čo pripustila, aby jej zaviazali oči a aby sfalšovali váhu závaží. Nie tú, ktorej meč reže väčšmi z jednej strany ako z druhej, ale spravodlivosť skromnú, každodennú sprievodkyňu človeka, spravodlivosť, pre ktorú pravda je presne a prísne synonymom etiky. Spravodlivosť, ktorej sa podarilo stať sa takou nenahraditeľnou pre pokoj ducha, ako je nenahraditeľná potrava pre život. Spravodlivosť, samozrejme, vyslovovanú súdmi vo všetkých prípadoch predvídaných zákonmi, ale aj, a to najmä, spravodlivosť, ktorá spontánne vyplýva z konania samotnej spoločnosti. Spravodlivosť, v ktorej sa manifestuje ako neobíditeľný mravný imperatív - rešpekt pre právo na existenciu, spoločný všetkým ľudským bytostiam. Všeobecná deklarácia ľudských práv Našťastie zvony nezvonili len na oplakávanie umierajúcich. Oznamovali ľuďom aj hodiny dňa a noci, volali veriacich na sviatok alebo k modlitbe. A bolo obdobie, ani nie tak dávno, keď zvonenie na poplach upozorňovalo obyvateľov na katastrofy, povodne, požiare, pohromy či akékoľvek iné nebezpečenstvá, ohrozujúce spoločenstvo. Dnes sa sociálna úloha zvonov vyčerpáva splnením ich rituálnych povinností a fanatický čin florentského roľníka by sa už považoval za bláznivý kúsok šialenca alebo jednoducho za záležitosť pre políciu. Dnes sú to iné zvony, celkom iné zvony, ktoré bránia a zdôrazňujú potrebu spravodlivosti vo svete. Tej spravodlivosti, ktorá je druhom človeka a predpokladom šťastia jeho ducha, a dokonca, aj keď to znie neuveriteľne, ktorá je predpokladom dostatku potravy pre jeho telo. Táto spravodlivosť by existovala aj vtedy, keby nebolo ani jedného človeka umierajúceho od hladu či na tie choroby, ktoré sa dajú liečiť u jedných, no nie u druhých. Táto spravodlivosť by existovala aj vtedy, keby existencia nebola pre polovicu ľudstva hrozným odsúdením, ako je doteraz. Nové zvony zvonia, ich zvuk sa šíri po celom svete ozvenami a je čoraz silnejší. Sú to mnohoraké hnutia odporu a sociálnej mobilizácie, bojujúce za príchod novej distributívnej a transformačnej spravodlivosti, ktorú všetci ľudia spoznajú ako svoju vlastnú, rodnú spravodlivosť, ako ochrankyňu slobody a pravdy. Nikdy nie ich nepriateľku. Povedal by som, že pre túto spravodlivosť už máme kód praktickej aplikácie, na ktorom sa môžeme ľahko zhodnúť. Tento kód je zhrnutý už päťdesiat rokov vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv. Vymenúva tridsať základných práv, o ktorých sa dnes hovorí iba veľmi neurčito – ak sa ponad ne systematicky neprechádza bez slova. Nedbá sa na ne a sú pošliapané väčšmi, ako bolo pred štyristo rokmi súkromné vlastníctvo a sloboda florentského roľníka. A povedal by som aj to, že Všeobecná deklarácia ľudských práv vo svojom prvotnom znení a bez zmeny čo len čiarky by mohla veľmi úspešne nahradiť – v ohľade správnosti princípov a jasnosti cieľov – programy všetkých politických strán na svete. Ochromená ľavica Myslím predovšetkým na programy, ktoré sa týkajú tzv. ľavice: ochromené zastaranými formuláciami, neschopné postaviť sa proti hrubostiam súčasného sveta, zatvárajúce oči pred zrejmými a už nastupujúcimi hrôzami, ktoré nám chystá budúcnosť. A my sme si mysleli, že existuje racionálna a citová dôstojnosť, ktorá je najvyššou ašpiráciou ľudskej bytosti. Dodávam, že príčiny, prečo spomínam politické strany vo všeobecnosti, platia tým istým spôsobom pre odborové združenia vo všetkých štátoch, a teda pre medzinárodné odborové hnutie vcelku. Toto hnutie sa vedome či nevedome stalo poslušným a zbyrokratizovalo sa. Má veľký kus zodpovednosti za znehybnenie až zaspanie sociálneho zápasu, ako sa to ukázalo pri prebiehajúcej ekonomickej globalizácii. Nerád to hovorím, no neviem mlčať. A ak mi dovolíte pridať niečo zo svojho k La Fontainovým bájkam, poviem: ak nezakročíme včas, teda hneď, myš osobných ľudských práv bude bezpochyby zožratá mačkou ekonomickej globalizácie. Limity participácie občanov A čo s demokraciou, týmto vyše tisícročným vynálezom priamych Aténčanov, pre ktorých mala znamenať v osobitnom sociálnom a politickom kontexte onej doby vládu ľudu, ľudom a pre ľud? Často počúvam serióznych ľudí, ktorých dobrá vôľa je evidentná, ale aj iných, ktorí majú záujem iba predstierať dobré úmysly, vysloviť túto myšlienku: Hoci katastrofálny stav, v ktorom sa nachádza väčšina našej planéty, je neodškriepiteľný, bude to práve v rámci všeobecného demokratického poriadku, ako budeme môcť úplne alebo aspoň uspokojivo rešpektovať osobné práva jednotlivca. Nič nie je istejšie, ak bude tento systém vlády a riadenia spoločnosti, ktorý v súčasnosti nazývame demokraciou, naozaj demokratický. Ale nie je. Pravda, môžeme hlasovať, môžeme odovzdaním suverenity, ktorá sa nám priznáva ako občanom-voličom, prostredníctvom politických strán vybrať svojich zástupcov do parlamentu. A je pravda, že numerické pomery takýchto zastupiteľstiev a politických kombinácií vedú vždy k vytvoreniu vlády. To všetko je pravda, ale pravda je aj to, že tu sa začína i končí možnosť demokratickej akcie. Ekonomická moc Volič bude môcť zvrhnúť vládu, ktorá sa mu nepáči, a nahradiť ju druhou, ale jeho hlas nikdy nemal, nemá a nikdy nebude mať viditeľný účinok na jedinú reálnu silu, ktorá vládne svetu, teda aj jeho krajine a jemu. Samozrejme mám na mysli ekonomickú moc, osobitne jeden jej sektor, ktorý sa konštantne rozrastá a ktorý riadia multinacionálne podniky podľa stratégií vládnutia. Tie nemajú nič spoločné s verejným blahom, o ktoré sa už podľa definície usiluje demokracia. Všetci vieme, že je to tak, a predsa na základe akéhosi verbálneho a mentálneho automatizmu, ktorý nám nedovoľuje vidieť veci v ich nezafarbenej nahote, pokračujeme v rečiach o demokracii. Hovoríme o nej, ako keby išlo o čosi živé a činorodé, a zatiaľ máme z nej iba niekoľko ritualizovaných formalít, neškodných pohybov a náznak obradov akoby ateistickej omše. Ani nezbadáme, akoby na to nestačilo mať oči, že naše vlády, ktoré sme v dobrom či v zlom zvolili a za ktoré sme teda v prvom rade sami zodpovední, sa každým dňom väčšmi menia na jednoduchých „politických komisárov“ ekonomickej vlády s reálnym poslaním vypracovať zákony, ktoré budú tejto vláde vyhovovať. Tieto zákony sa potom osladia a zabalia do pozlátok úradnej a súkromnej reklamy. Tak sa privedú na sociálny trh, kde nevyvolajú veľa protestov. Možno budú protestovať nejaké menšiny, no tie nie sú nikdy spokojné… Čo robiť? Od literatúry po ekológiu, od rozletu galaxií po skleníkový efekt, od spracúvania odpadu po zápchy na diaľniciach, o všetkom na tomto svete sa diskutuje. Ale o demokracii sa nehovorí. Ako keby bola čosi naveky dané, od prírody nedotknuteľné až do konca vekov. Teda ak sa nemýlim, ak som schopný pripočítať dva ku dvom, hovorím, že okrem tých mnohých potrebných a nevyhnutných debát treba rozvinúť svetovú diskusiu o demokracii a o príčinách jej úpadku. O možnostiach zasahovania občanov do politického a sociálneho života. O vzťahoch medzi štátmi a svetovými ekonomickými a finančnými silami. O tom, čo upevňuje a čo zoslabuje demokraciu. O práve na šťastie a čestnú existenciu. O biedach a nádejach ľudstva, alebo hovoriac menej rečnícky, jednoduchých ľudských bytostí, ktoré to ľudstvo tvoria, či ich berieme individuálne alebo ako celok. Niet horšieho omylu ako ten, ktorého sa dopúšťame sami. A predsa – tak žijeme. Nemám čo dodať. Alebo hej, len pár slov. Florentský roľník stúpa ešte raz na vežu kostola, zvon sa ide ozvať. Počúvajme ho, prosím vás. José Saramago (1922) je portugalský spisovateľ, v slovenčine vyšiel jeho román Mesto slepých. James Tobin, nositeľ Nobelovej ceny za ekonomiku (1981), ako 84-ročný zomrel 11. marca 2002. Tzv. Tobinova daň vychádzala z jeho projektu zameraného proti devízovým špekuláciám v rozvojových krajinách.
Vybral a preložil Rastislav Škoda
