Reklama
Reklama

Deväťdesiatdeväť dní, ktoré otriasli Slovenskom

Pred päťdesiatimi piatimi rokmi sa na Slovensku odohrala tragédia, ktorá dramaticky poznamenala život v južnej časti nášho štátu na dlhé desaťročia. Možno práve teraz márne lovíte v pamäti a pokúšate sa oživiť svoje vedomosti z dejepisu. Ak sa vám to nedarí, neznamená to, že ste v škole nedávali pozor.
Počet zobrazení: 2475

Pred päťdesiatimi piatimi rokmi sa na Slovensku odohrala tragédia, ktorá dramaticky poznamenala život v južnej časti nášho štátu na dlhé desaťročia. Možno práve teraz márne lovíte v pamäti a pokúšate sa oživiť svoje vedomosti z dejepisu. Ak sa vám to nedarí, neznamená to, že ste v škole nedávali pozor. V škole vás o tom totiž neučili. Južné Slovensko zažilo krátko po druhej svetovej vojne jednu z najčernejších kapitol našich novodobých dejín. Udalosti, ktoré sú dodnes základným problémom spolunažívania na tomto území, však zostávajú naďalej tabuizované. Hystéria okolo tzv. Benešových dekrétov je pritom iba politickou hrou, ktorá sa týka spomínaných dní roku 1947 len okrajovo. Ostatne, každý historik vám potvrdí, že na základe dekrétov prezidenta republiky po vojne z Československa nevyviezli ani jedného Maďara. Kameňom sváru sa stala medzištátna dohoda medzi ČSR a Maďarskom o vzájomnej výmene obyvateľstva z roku 1946, ktorá sa mala realizovať na báze dobrovoľnosti. Desaťtisíce zničených ľudských osudov však dokazujú, že tento princíp jednostranne porušilo Československo, keď krátko po uzavretí zmluvy začalo s masívnymi deportáciami maďarského obyvateľstva. Pravda, už jeden z dekrétov označoval obyvateľov maďarskej národnosti za politicky „nespoľahlivých“ občanov, čím bol ich osud fakticky spečatený. Kolektívne stratili štátne občianstvo, maďarské školy boli zatvorené a majetok skonfiškovaný. Na južnom Slovensku vypukla panika. Násilné deportácie Kritériá na odsun neboli v praxi jednotné. To dávalo priestor pomerne vysokej korupcii, vďaka ktorej sa majetnejší Maďari vyhli najväčšiemu postrachu tej doby – doručeniu tzv. bieleho lístka. Išlo vlastne o úradné oznámenie, že dotyčná osoba je určená na transport. Nezriedka dochádzalo dokonca aj k prípadom, keď sa Maďari navzájom udávali na národných výboroch pre zlé susedské vzťahy alebo v nádeji, že ich to osobne zachráni pred odsunom. Najbežnejšou formou ochrany pred deportáciou však bola reslovakizácia. Za tisíckorunový kolok sa v podstate každý mohol stať na prechodné obdobie Slovákom a vyhnúť sa tak osudu desaťtisícov spoluobčanov. Táto fraška vysvetľuje, prečo aj po odsune zostalo na južnom Slovensku toľko obyvateľov maďarskej národnosti. Medzi tými, čo prejavili najväčší záujem o reslovakizáciu, boli najmä obchodníci, učitelia, dôchodcovia a zamestnanci obce. To, čo sa odohralo potom, sa svojou dramatickosťou takmer vyrovná príbehom o vysídľovaní Židov. Vojsko bez predchádzajúceho konkrétneho upozornenia obkľúčilo a obsadilo dedinu a odvlieklo všetkých, ktorí boli na zozname. Často sa takýmto spôsobom navždy od seba odlúčili celé rodiny. Niektorí sa pokúšali ujsť, ale zväčša bez úspechu. Stávalo sa, že dotyčného Maďara, určeného na deportáciu, chytili vojaci priamo na ulici a neumožnili mu ani to, aby sa rozlúčil s blízkymi. Každý si mohol vziať balík s hmotnosťou do 30 kilogramov. Ostatný nehnuteľný majetok, zvieratá a poľnohospodárske prostriedky im skonfiškovali. Vysídlencov natlačili do vagónov, v ktorých obyčajne vozili dobytok. Boli to také isté vagóny, ktoré len dva roky predtým viezli Židov do plynových komôr. Krutý bol najmä posledný transport 25. februára 1947. Vtedy udreli extrémne mrazy a premrznutí vyhnanci vrátane žien a detí strávili niekoľko nocí na dlážke vystlanej iba novinovým papierom. Okrem toho, cieľovou stanicou týchto deportácií zväčša nebolo ani Maďarsko, ale Sudety. Štátne orgány od takéhoto postupu očakávali, že maďarské obyvateľstvo stratí kontakt so svojou komunitou a podľahne prirodzenej asimilácii. Americkí Slováci boli proti Deportácie trvali 99 dní a zastavili ich na nátlak veľmocí, ktoré s pribúdajúcimi správami o zaobchádzaní s vyhnancami stupňovali protesty voči takémuto postupu. ČSR však svoj cieľ dosiahla: vynútila si výmenu obyvateľstva. Maďarsko totiž k realizácii spomínanej medzištátnej zmluvy pristupovalo len veľmi neochotne, uplatňovalo zdržiavaciu taktiku a príslušníkov slovenskej menšiny dokonca zastrašovalo. Spočiatku sa Budapešť pokúšala donútiť Prahu k ústupkom recipročnými protiopatreniami. Ako odplatu napríklad zakázala týždenník Slovákov v Maďarsku Sloboda. Napokon ju však tlak vlastného obyvateľstva prinútil, aby urobila všetko pre ukončenie trápenia Maďarov z južného Slovenska. Československo napokon samo nemalo inú voľbu ako sa dohodnúť s Maďarskom. So svojou deportačnou politikou bolo v tom čase už dosť osamotené. Kroky Gottwaldovej vlády, ktoré na Slovensku koordinoval štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí Vladimír Clementis, sa stretli s pochopením len v susednom Poľsku. Dokonca aj Stalin sa staval za čo najrýchlejšie ukončenie deportácií. Je zaujímavé, že väčšina amerických Slovákov zaujala v tejto otázke promaďarské stanovisko a netajila sa znechutením z postupu ČSR. Napokon, Praha mohla zastaviť deportácie aj preto, že svoj odstrašujúci zámer dokonale splnili. Agitácia medzi krajanmi Výmena obyvateľstva sa začala v apríli 1947. V Maďarsku jej predchádzala rozsiahla agitačná kampaň, v rámci ktorej záujemcov o presídlenie navštevovali významné osobnosti zo Slovenska (napríklad Gustáv Husák, Ján Lettrich, Daniel Okáli, Karol Šmidke, Viliam Široký). Agitátori organizovali zhromaždenia obyčajne v blízkosti kostolov. Spočiatku sa stretávali s nepochopením. Základným agitačným heslom bol napríklad slogan Mať volá (na plagátoch aj dvojjazyčne). S ním sa však mnohí Slováci nestotožňovali, pretože považovali za svoju vlasť krajinu, v ktorej žili už dvesto rokov. Neskôr sa preto nábor začal ponášať na predvolebnú kortešačku. Pre deti krajanov sa organizovali poznávacie zájazdy do Vysokých Tatier, z ktorých sa nikdy nevracali s prázdnymi rukami. Iní sa nechali naverbovať na prísľub, že v prípade ich rozhodnutia prihlásiť sa na presídlenie sa Československo ako víťazný štát postará o návrat slovenských vojakov, ktorí ako príslušníci maďarskej armády upadli do ruského zajatia. Je pravda, že v mnohých prípadoch sa tento sľub dodržal, v opačnom prípade by sa väčšina týchto príbuzných z gulagov nikdy nevrátila. Na presídlenie sa napokon hlásili väčšinou mladí ľudia túžiaci po osamostatnení, politicky prenasledovaní, vdovy po padlých, rozvedení, chudobní a ľavičiari. Na rozdiel od Maďarov z južného Slovenska si Slováci mohli so sebou vziať prakticky všetko. Vlak s presídlencami obyčajne vyzeral tak, že v jednom vagóne boli cestujúci, v druhom nábytok, v treťom kravy, vo štvrtom ošípané a v piatom slama a seno. Jeden transport predstavoval približne sto osôb. Vo vagónoch si aj varili a spali. Každý dostal na cestu balíček s potravinami a nejaké šatstvo zo zbierok amerických Slovákov. Spolu s nimi cestovali sestry Červeného kríža, ktoré sa starali o starých a chorých. Cesta trvala obyčajne dva až tri dni. Niekedy však aj dlhšie. Napríklad v lete 1947, keď vypuklo veľké sucho, musel transport stáť niekoľko dní na hraniciach, lebo maďarskí colníci nechceli povoliť prevoz obilia. Slovenskí gazdovia sa však zaťali a oznámili, že sa bez obilia nepohnú. Celú záležitosť museli napokon riešiť štátne orgány oboch krajín – k spokojnosti slovenských presídlencov. Rozčarovanie presídlencov Už bezprostredne po príchode do starej vlasti však čakalo našich krajanov prvé rozčarovanie. Na železničných staniciach sa namiesto privítania stretli s odsunutými Maďarmi (tentoraz už do Maďarska), ktorí na nich cez zamrežované okienka nákladných vagónov kričali: „Prečo ste sem prišli? Vy ste nás vyhnali! Vy ste nám roztrhli rodiny! Prečo ste nám to urobili?“ Slováci boli šokovaní. Väčšina z nich nemala ani tušenie, čo sa tu stalo, a nechápali, prečo na nich vykrikujú. Až keď im pridelili tzv. identifikačné listy, dozvedeli sa, že majetky, ktoré dostanú, zhabali Maďarom. Pre presídlencov to bola veľmi nepríjemná situácia. Nezriedka sa stávalo, že im vybrali dom, v ktorom ešte bývali Maďari čakajúci na odsun. Tieto stretnutia boli asi najkomplikovanejšie. V jednom dome, ktorý dostali presídlenci, bývala napríklad stará žena, podľa svedectva našich krajanov veľmi milá. Tesne pred ich príchodom vymaľovala chalupu a pripravila im izbu. Tešila sa, že na staré kolená ušetria aspoň ju – deň predtým jej odvliekli troch synov. Ešte v ten istý večer ju deportovali... Prideľovanie pozemkov sprevádzal hneď od začiatku značný chaos. Stalo sa, že viaceré slovenské rodiny dostali dokumenty na ten istý dom. Nezriedka ich sabotovali samotní Maďari, ktorí im odmietali ukázať pridelené parcely alebo ukázali nepravé. Sklamanie spôsobilo aj to, že väčšinou sa naši krajania nasťahovali do oveľa horších a menších domov, ako mali v Maďarsku, a zasa iní, ktorí predtým nemali nič, prišli fakticky zadarmo k majetku. No neboli to len Maďari, ktorí bočili od presídlencov. Nedôverovali im ani domáci Slováci, medzi ktorými sa navyše rozšírila fáma, že krajania im vezmú kostoly – boli to totiž evanjelici na rozdiel od väčšinového katolíckeho obyvateľstva. Zosobášiť sa s prišelcom sa rovnalo faktickému vylúčeniu z rodiny. Presídlenci sa stali doslova treťou národnosťou na tomto území. A práve tu sa položili základy dnešných komplikovaných vzťahov na južnom Slovensku. Mali by sme sa ospravedlniť Je veľmi ľahké a lacné začať moralizovať, že na hriechy minulosti treba zabudnúť. Na dejiny by sa však zabúdať nemalo. Dejiny sa dajú iba odpustiť. A odpustiť možno až vtedy, ak sa s otázkou minulosti vyrovnáme. Ako to však máme dokázať my, keď jednu z najčernejších kapitol v novodobých dejinách Slovenska neustále tabuizujeme? Čo sme doteraz vedeli o tomto období? Ako sa chceme vyrovnať s touto tragédiou, najmä ak vieme, že ublížila nielen Maďarom zo Slovenska, ale aj Slovákom z Maďarska? Možno sa donekonečna tváriť, že tento problém neexistuje? Maďari na južnom Slovensku dnes nečakajú na návrat majetkov. Oni čakajú na jediné jedno slovo ospravedlnenia, na morálne zadosťučinenie, ktorého absencia im prirodzene bráni cítiť sa bezpečne ako občania tohto štátu. Ak sa slovenský parlament dokázal ospravedlniť za príkoria Židom a dokonca aj Nemcom, je zarážajúce, že nenašiel vnútornú odvahu urobiť to isté i v prípade Maďarov. Som presvedčený, že treba oficiálne vysloviť ľútosť za všetky krivdy, ktorých sa československé štátne orgány dopustili na maďarskom obyvateľstve v rokoch 1946 – 1947. Volám po historickej pokore, ktorá je vstupnou bránou k slovensko-maďarskému zmiereniu. Nemôžeme donekonečna privierať oči a zostať ľahostajní k tomu, že z nášho územia vyháňali ľudí, ktorí v zásade nič neurobili, riadne platili dane, nezaujímali sa o politiku a boli poctivými občanmi tohto štátu. Prečo chceme vyžadovať lojalitu od niekoho, komu sme v minulosti upreli právo na život v krajine, ktorú považoval za svoju vlasť? Musíme sa naučiť chápať hnev ľudí, ktorým zničili život, rozbili rodinu a ukradli dom, ktorý krvopotne sami postavili. Iste, čosi podobné by sme mali očakávať aj od maďarského parlamentu, napríklad za vyhnanie Slovákov počas horthyovského režimu. Ale morálku nemožno vulgarizovať recipročným prístupom. Raz sa tieto spory naozaj musia vyriešiť. Ústretovú ruku podáva vždy ten silnejší. A treba ju podať hoci aj s vedomím, že sa princíp kolektívnej viny nedá nahradiť princípom kolektívnej neviny. To musí byť medzi Slovákmi a Maďarmi jasné od začiatku.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama