Vlastný pohľad na absurditu súčasnosti

Ľudské konanie obyčajne vzniká na popud niečoho a s cieľom niečo dosiahnuť. Pri dosahovaní cieľa človek vstupuje do vzťahov s rôznymi ľuďmi a komunikuje s nimi prostredníctvom reči nesúcej význam. Tento proces komunikácie je nám veľmi dobre známy z každodennej praxe. Čo sa však stane, ak niektorá alebo všetky zložky z tohto reťazca vypadnú? Dostaneme sa do situácie, keď naše konanie prestane mať dôvod, bude bez cieľa alebo sa naše úsilie o rečovú komunikáciu so spolupracovníkmi či partnermi minie účinku. Práve tieto situácie sú témami divadla absurdity, ktoré slovenské divadelníctvo neprežilo, neprecítilo, čo sa často prejavuje aj na javiskách. Divadlo Astorka Korzo ’90 pokračuje v objavnej dramaturgii hľadajúcej metafyzično a ponúka nám vlastný pohľad na absurditu našej súčasnosti v inscenácii hry Harolda Pintera Narodeniny, ktorá mala premiéru začiatkom marca. Niekto nás to stále núti robiť Narodeniny sú jednou z prvých Pinterových hier. Zaoberá sa v nej prázdnotou ľudského spolužitia, nezmyselnosťou a mechanickosťou každodenných činností a vzájomnej komunikácie. Aby zdôraznil vzájomné odcudzenie ľudí, vytvára opustený penzión, ktorý je taký izolovaný od okolitého sveta, že potme ho návštevníci nemôžu nájsť. V penzióne žije jediný stály hosť Stanley s majiteľmi Meg a Petrom. Majitelia hotela každodenne a zbytočne vykonávajú činnosti, ktoré by robili za normálnych okolností, keby mali penzión plný hostí, keby svietilo slnko a pláž by bola posiata oddychujúcimi turistami. Situácia je však úplne iná, hostí niet. Ale aj napriek tomu Meg s Petrom nedokážu prestať so zabehaným rituálom. Absencia príčiny aj cieľa ich konania vplýva aj na kvalitu, raňajky nie sú chutné, čaj je studený a môžeme si predstaviť, že pláž je neupravená a ležadlá zapadané lístím ešte z predošlého roka. Automatické je aj osobné konanie: Peter každé ráno číta noviny, Meg mu dáva tie isté otázky, či píšu niečo zaujímavé. Stanley sa bráni nezmyselne konať, nemá podnety, nemá cieľ a preto celé dni vylihuje v posteli, nevychádza von, neumýva sa, jednoducho je to povaľač. Meg a Peter nechápu, ako môže niekto nepracovať a nechodiť von, keď sa to robilo odjakživa a je to ľudstvu prospešné. A už je na svete konflikt, už je na svete dramatická situácia vzájomného nedorozumenia a ak sa k tomu pridá prestarnutá, ale stále čulá sexuálna vášeň Meg, je to východisko pre strhujúci absurdný náhľad na život nás všetkých. Stanleyho nečinnosť a nepoddajnosť prichádzajú kontrolovať a potrestať dvaja páni, dnes by sme povedali v čiernom, Goldberg a McCann. Odmietajú mu prezradiť prečo a odkiaľ majú na to právo. Sú z organizácie, ktorú Stanley svojou nečinnosťou a zlým správaním k žiadostivej Meg zradil. Meg sa usiluje z jednotvárnosti života uniknúť a zorganizuje oslavu fiktívnych Stanleyho narodenín. Páni v čiernom situáciu využijú a všeobecné opojenie alkoholom sa skončí pre oslávenca tragicky. Ráno ho nájdeme zlomeného a poslušne odchádzajúceho s tyranmi do bezpečia. Absurdita realizmu Vladimír Hajdu zreteľne stvárnil Stanleyho odlišnosť, absenciu cieľa a uvedomenie si márnosti a bezcieľnosti akéhokoľvek úsilia. Vzdoruje každej postave, odmieta sa s kýmkoľvek dostať do telesného, dokonca aj duševného kontaktu, jediná konverzácia, ktorú neodmieta, je dišputa o počasí s Petrom. Stanley Juraja Kemku je trošku vypočítavý, kalkuluje výhody, ktoré by mohol získať. Táto črta Kemkovej postavy jednoznačne upozorňuje na uvedomenie si budúcnosti, na plány, ktoré Stanley môže neskôr uskutočniť. Toto herecké poňatie postavy odstraňuje absurdnú črtu Stanleyho charakteru. Ňou je práve absolútny nezáujem o život okolo seba. Stanley si uvedomuje, že je spoločnosťou nútený bez príčiny vykonávať stereotypné úkony a bráni sa tomu stratou záujmu o život. Z takéhoto vedenia postavy sa tiež vymyká jeho vzťah k mladému dievčaťu Lulu (Gabriela Bírová, Anikó Vargová). Usiluje sa jej dotýkať, pokúsi sa ju objať a navrhne jej, aby spolu odišli. Tento návrh vnímame ako skutočnú snahu Stanleyho odísť z penziónu a začať vlastný život niekde inde, so ženou svojho srdca. Absurdita takéhoto návrhu v prostredí nemožnosti samostatne konať a rozhodovať v inscenácii Astorky chýba. V takomto duchu vedie postavu aj Zita Furková ako Meg. Nezameriava sa na tlaky a prázdnotu automatického konania v živote, ale rozohráva a detailne rozpracováva vzťah k Stanleymu, ktorému v inscenácii obaja partneri dajú nádych naplnenosti. Na konanie hysterickej a osobnostne narušenej Meg nevplýva spoločenský tlak, či neschopnosť nadviazať plnohodnotný vzťah s iným človekom, ale len jej psychická porucha. Takto realisticky si vysvetlila svoju postavu Zita Furková, jej výkon je obdivuhodne nuansovaný od žoviálnej koketérie až po poníženú odovzdanosť. Škoda len, že nič z toho, čo predvedie na scéne, neilustruje a nenapĺňa odkaz textu hry. Rozporné úsilie rozosmiať diváka Realistický charakter celej inscenácii dodáva okrem herectva aj scéna zahataná dreveným nábytkom navodzujúcim dojem teplého, hoci zanedbaného anglického domáceho hniezdočka. Nahromadený nábytok vytvára päť priestorov mimo scény, z nich však režisér využil len tri – ulicu, kuchyňu a izby hostí. Postranné priestory v druhom pláne scény zostali jednak dramaticky nedefinované a režisérsky úplne nevyužité. Príchody hercov z ulice stredom scény vytvárajú dojem kabaretného predstavenia, ktorý však v ničom nezapadá do realistického režisérsko-hereckého rozpracovania mileneckého vzťahu Stanleyho a Meg. Absurditu dramatických postáv nesú už iba McCann (Vlado Černý) a Goldberg (Marián Zednikovič). Aj v ich prípade však absurdnú neopodstatnenosť prítomnosti týchto dvoch ľudí v penzióne cítime viac-menej len z textu. Režisér sa pokúša obom postavám postupne pridávať charakteristiky, ktoré z nich snímajú tajomnosť a príchuť agresívnej nadvlády nad okolím, ale robia z nich aj ľahko spoznateľných príslušníkov akejsi tajnej služby. Mysterióznosti dvojice čiernych mužov by možno pomohla menšia individualizácia každého z nich a naopak zdôraznená štylizácia tohto páru ako hereckej dvojice. Muži príslušnosť jedného k druhému nedávajú najavo žiadnym gestom, žiadnym detailom v kostýme, ani v reči, hoci text to pri ich príchode jasne naznačuje: Goldberg učí McCanna dýchať, odpočívať, dáva mu rady do života, ktoré si podriadený McCann so zbožnou úctou vypočuje a usiluje sa ich uviesť do života. Individualizácia a presná psychologická charakteristika každej postavy sú síce vynikajúcou ukážkou práce herca a režiséra, nezapadajú však do textu hry a námaha protagonistov vychádza nazmar. Rozpracované vzťahy sa nijako nevyvíjajú, záver hry nie je riešením ani jedného z nastolených problémov. Herci sa zameriavajú na komiku textu a vytváranie divácky prijateľných zábavných situácií. Takéto hľadanie však nesleduje žiaden skrytý význam, za rozpormi a absurdnosťami nemožno hľadať nič okrem snahy rozosmiať diváka. Realistickým vedením inscenácie sa stratil druhý významový plán textu a absurdný pinterovský štýl sa v Astorke stal podkladom významovo prázdnej realistickej inscenácie. Dramaturgické hľadanie metafyziky Pinterova hra spolu s predchádzajúcimi inscenáciami Astorky svojím pohľadom ponad a poza reálny svet vytvára novú dramaturgickú líniu skúmania vyšších síl ovládajúcich ľudské konanie. Dramaturgicky sa takto Astorka vzďaľuje od predchádzajúcich realistických inscenácií. Tento chvályhodný zámer však naráža na produkčné problémy. Z tajomnej božskej prítomnosti v inscenácii Večierok zostala len zábudlivá a otravná teta s utajovaným psychoanalytikom, Müllerovo Kvarteto neskúma vzťah človeka s nadpozemskou silou, ale otvorene vypovedá o ľudskej intimite. Ani Pinterove Narodeniny, svojím scénickým stvárnením stiahnuté k zemi, neposkytujú šancu zoznámiť sa s absurditou dnešného života. Inscenácia Narodeniny sa usiluje riešiť problém nemožnosti uskutočňovať individuálne túžby človeka. Tento problém však nemá reálny základ v súčasnom svete, veď dnes môžeme chcieť a dosiahnuť všetko, treba sa len informovať na správnom mieste. Problém bol aktuálny pred niekoľkými desiatkami rokov, keď režisér Strnisko umelecky dvíhal slovenské divadelníctvo založením divadla Korzo. Dnes sa ťažisko presunulo a problémom nie je nemožnosť dosiahnuť uspokojenie túžby, ale neschopnosť vybrať si, po čom túžiť. V prostredí, kde sa môžu splniť všetky priania človeka, sa stáva problémom jednotlivca zistiť, ktorá túžba by mohla stáť za to, aby ju človek uskutočnil. A to je absurdné, tu dochádza ku komunikačným skratom, toto je jeden možný dramaturgický základ ako inscenovať absurdné hry z druhej polovice minulého storočia. Narodeniny v Astorke sú kvalitnou inscenáciou s dobrými hereckými výkonmi, inšpirujúcou scénografiou a mierne komickou jemnou hudbou, ktoré sa však vôbec nehodia k vybranému textu. V prípade spolupráce s Vladimírom Strniskom si mali tvorcovia radšej zvoliť inú predlohu a vytvoriť zaujímavú hru o neúspešnom manželstve, hysterickej manželke, slabošskom manželovi a mladom milencovi-príživníkovi.