Rozhodnuté: Nerozhodne

Masovo organizované hlasovanie pracovníkov štátnych železníc, rozvážanie študentov, aby mohli voliť viackrát a výmeny volebných lístkov za alkohol, salámu či peniaze – aj takú tvár mali víkendové parlamentné voľby na Ukrajine. Napriek viacerým porušeniam volebného systému a výhradám nezávislých pozorovateľov z Ukrajiny aj zo sveta je hlasovanie o obsadení poslaneckých miest v kyjevskom parlamente platné. Svetové médiá sú spokojné s 65-percentnou účasťou voličov (čo budí dojem reprezentatívnosti) a konštatujú, že oproti minulým voľbám predsa len demokracia na Ukrajine postúpila o čosi vpred. Obojstranné zasahovanie Ukrajinské hlasovanie sa skončilo tak, ako mnohí očakávali: urputný súboj s množstvom faulov, podozrievanie rozhodcu z nadržiavania „domácim“, viaceré strely na bránku (ba pár dní pred voľbami aj streľba „ostrými“ do hlavy kandidáta zjednotených sociálnych demokratov – SDPU(o) – v Ivano-Frankivsku) a na záver nerozhodný výsledok. Nevyhrali komunisti ako v predchádzajúcich voľbách (hoci len tesne zaostali za víťazom), no zároveň blok Naša Ukrajina (NU) expremiéra Viktora Juščenka nezvíťazil s predpovedaným masívnym náskokom. Podľa očakávania si aj proprezidentský blok Za jednotnú Ukrajinu (ZjU) posilnil slabšiu pozíciu z klasických volieb ziskom množstva „nátlakových“ hlasov z jednomandátových obvodov. Jediná skutočne opozičná strana Julie Tymošenkovej sa síce do parlamentu dostala, no veľa vody v ňom zrejme nenamúti. Voľby do značnej miery rozhodovali aj o tom, či bude orientácia krajiny viac promoskovská alebo prozápadná. Víťazstvo juščenkovcov a presadenie sa Tymošenkovej bloku do parlamentu poukazuje na prozápadnejší trend, ktorý bude musieť prezident Kučma určite rešpektovať. Zároveň sa však dobre umiestnili protizápadní komunisti (KPU), takže vzťahy s Moskvou nebudú na druhej koľaji. Moskva na jednej strane a Washington s Bruselom na druhej strane do ukrajinských volieb a vnútorných vecí krajiny jednoznačne zasahovali. Niektorí ruskí politici priamo označili tri subjekty (ZjU, KPU a SDPU-o), s ktorými by radi spolupracovali… Bez kompromisov to nejde Zostaviť vládu bude pri takomto nerozhodnom výsledku veľmi ťažké a bude musieť dôjsť k mnohým kompromisom a k odvolaniu viacerých predvolebných vyhlásení brániacich spolupráci niektorých subjektov. Väčšinu by mohli vytvoriť už spomínaní traja moskovskí favoriti predstavujúci spolu ľavý stred, no uvažovať by sa dalo aj o vládnutí „pravého stredu“, pričom do takéhoto zoskupenia by mohli byť zapojené bloky Naša Ukrajina a Za jednotnú Ukrajinu – dva najvýraznejšie subjekty, ktoré by v prípade odsúdenia na krehkú spoluprácu azda dokázali vybalancovať zo zložitej nerozhodnej situácie a doviesť krajinu k prezidentským voľbám. Prípadná koalícia ľavého stredu by mala nádej na úspech len keby proprezidentskí oligarchovia z hnutia ZjU svojho tvorcu Leonida Kučmu hodili cez palubu. (Pripomeňme však, že šéfom ZjU je vedúci úradu prezidenta Volodymyr Lytvyn a druhým na kandidátke bol Kučmom vymenovaný a podporovaný premiér Anatolij Kinach.) Prezident Kučma totiž nevyhovuje zjednoteným socialistom požadujúcim obmedzenie prezidentských právomocí (zvlášť po tom, čo vytiahli na svetlo sveta pásku, na ktorej hlas podobný Kučmovmu požaduje odstránenie novinára Gongadzeho) a komunisti dokonca už dlhší čas požadujú impeachment proti prezidentovi. (Mimochodom, šéf komunistov Petro Symonenko bol v posledných prezidentských voľbách najvážnejší protikandidát Leonida Kučmu.) Čakanie na prezidenta Podľa mnohých pozorovateľov sa už v týchto parlamentných voľbách rozhodovalo o tom, ako dopadnú voľby prezidentské, ku ktorým by malo dôjsť o dva a pol roka. Politický systém na Ukrajine je totiž vlastne prezidentský. Hlava štátu môže podľa ústavy rozpustiť parlament, keď sa viac ako 30 dní nezíde na zasadnutí, no Kučma by chcel mať možnosť rozpustiť parlament aj vtedy, keď neschváli štátny rozpočet a nevznikne v ňom podľa predstáv úradu prezidenta stála väčšina. Kučmu pritom nezaujíma, že v demokratických krajinách po neschválení rozpočtu odstupuje vláda a nie parlament. Na Ukrajine dnes teda vládna zostava nezávisí od výsledku parlamentných volieb, ale od rozhodnutia prezidenta. Leonidovi Kučmovi sa prezidentské kreslo vážne otriasa predovšetkým z celkom prozaického dôvodu – sedí na ňom už druhé volebné obdobie a podľa ústavy by teda naň už na jeseň 2004 nemal šancu kandidovať. On by však podľa opozície veľmi chcel a ukrajinský ústavný súd na tom podľa Julie Tymošenkovej „pracuje“. Kučmu totiž prvý raz zvolili za hlavu štátu v roku 1994 a ústavu (s určením možnosti kandidovať na najvyšší post len dvakrát) v krajine prijali až roku 1996. Na základe toho by mohol ústavný súd rozhodnúť, že v čase platnosti tejto ústavy kandidoval Kučma len raz. Ak by terajší prezident však siahol po funkcii tretí raz, dal by si evidentne vlastný gól a nemohol by tak (ako sa mu to podarilo v terajších parlamentných voľbách) uhrať aspoň remízu.