Európa bude demokratická a socialistická

Štyrikrát vás zvolili za šéfa parlamentu, vyše štyri desaťročia ste verný sociálnej demokracii. Štvorka je zrejme vaše šťastné číslo. Keďže sa vaše meno skladá z piatich litier, dotiahnete to v strane a vo funkciách tiež do pätorky? - Pokiaľ ide o prácu v strane, rozhodne. Prezliekanie kabátov nepatrí do môjho repertoáru, ani môjho okolia.
Počet zobrazení: 1945

Heinz Fischer, predseda Národného zhromaždenia Rakúskej republiky

Rodák zo Štajerského Hradca (Graz, 9. október 1938) po absolvovaní gymnázia študoval právo na Viedenskej univerzite, kde aj promoval a získal doktorát. Habilitáciu politických vied nadobudol na univerzite v Innsbrucku, titul univerzitného profesora získal v roku 1993. Tajomníkom parlamentného klubu SPÖ (Socialistická dnes Sociálnodemokratická strana Rakúska) bol v rokoch 1963-1975 a v ďalšom období až do roku 1983 jeho predsedom. Ako minister pre vedu a výskum pôsobil v rokoch 1983-1987, potom opäť tri roky predsedal klubu poslancov za SPÖ. V roku 1999 ho štvrtý raz zvolili za predsedu Národného zhromaždenia Rakúskej republiky. Získal vtedy 88,6 percenta hlasov, hoci SPÖ prešla do opozície. Profesor Fischer je aj prezidentom Rakúskeho fondu pre obete národného socializmu, podpredsedom SPÖ a Strany európskych socialistov, predsedom Fóra Európy pre demokraciu a solidaritu i turistického zväzu Priatelia prírody, spoluvydavateľom časopisov Journal für Rechtspolitik a Zeitschrift für Politikwissenschaft. Je autorom viacerých publikácií, z ktorých sa mnohé dočkali i troch vydaní: Politický systém v Rakúsku, Pozície a perspektívy, Výskumná politika, Prejavy Bruna Kreiskeho, Kreiskeho roky (1967-1983), Reflexie, Budúcnosť európskej sociálnej demokracie a cédečko Dejiny II. republiky. Je ženatý a má dve deti - syna Philippa a dcéru Lisu. Štyrikrát vás zvolili za šéfa parlamentu, vyše štyri desaťročia ste verný sociálnej demokracii. Štvorka je zrejme vaše šťastné číslo. Keďže sa vaše meno skladá z piatich litier, dotiahnete to v strane a vo funkciách tiež do pätorky? - Pokiaľ ide o prácu v strane, rozhodne. Prezliekanie kabátov nepatrí do môjho repertoáru, ani môjho okolia. Parlamentným predsedom môžem byť a nemusím, ale klamal by som, keby som sa tváril, že ma tá doterajšia štvorka neteší, najmä ak mi prejavuje dôveru okolo 90 percent poslancov. Máte program vrchovato nabitý. Kolotoč návštev, politické rokovania, ste známy ako vyvažovateľ názorov a pokojný urovnávateľ sporov. Prednášate doma aj po Európe, funkcií máte celú kolekciu a ešte píšete články, úvahy a knihy. Ostáva vám čas na oddych a súkromie? - Práca je pre mňa oddych. Neberiem ju ako nútenú povinnosť, ani ju neznevažujem na politickú hru. Je to moje poslanie. A čo človek robí rád, čo sa mu pod rukami darí, to ho neunaví, lež osvieži. No a súkromie? To by mi rodina dala, keby som sa nevenoval aj milým, pekným záľubám, často spoločne. A keď to nestihnem, tak sa potom zabávame pri rodinnom stole. Máte priority? Chúťky? Záľuby? - Milujem prírodu a učím ľudí, aby ju milovali. Rád sa pohybujem medzi mladými ľuďmi odmlada a teraz medzi nimi mladnem. Ochranu prírody nechápem ako program, s akým sa vytasia politici najmä pred voľbami. Ani nepovažujem za zásluhu, ak niekto udržuje to, čo dostal darom od prírody či Pána Boha. Sám športujete v prírode? - Pestujem horolezectvo. To teda pomašírujete s naším pánom prezidentom, ktorý pozýva rozličných politikov, až na Gerlach? - Tak vysoko si netrúfam. Vo Viedni teraz letí muzikál. Viedeň súťaží dokonca s Londýnom a Brodwayom. Čo ste teraz stihli vidieť? - Stíham stále. Pravda, v detstve a najmä ako študent som býval v divadlách častejšie. Ale práve teraz som bol na dvoch vynikajúcich predstaveniach: v Štátnej opere na Janáčkovej Jej pastorkyni a v Akademickom divadle na Gilgaméšovi. Aké aktuálne! Prastará poučná babylonská legenda – a český skladateľ práve v čase, keď rakúski susedia rozpútali sudetskú búrku. - Áno, aktuálne. Umenie aj to z pradávna sa prihovára dnešnému človeku často múdrejším poučením ako súčasníci s napochytro upečenými populistickými rečami. Oplatí sa oprášiť starú pravdu, že dobro zvíťazí nad zlom a že tí zdanlivo malí porážajú tých zdanlivo veľkých, ktorá platí od čias Babylonu. Ste teda za oprašovanie histórie, aj tej opäť oživovanej česko-nemeckej či česko-rakúskej, ktorá sa stala čerstvým hitom? - Presne naopak. Bol som a stále som za poznanie múdrosti a poučení z histórie, aj jej rozličných výkladov, podložených morálne, filozoficky a umením. Som proti používaniu a zneužívaniu dejín a ich jednotlivých kapitol, najmä keď sa podľa politickej potreby vynoria znezrady z jazera zabudnutia ako potvora z jazera Loch Ness. Otváranie jaziev môže vyvolať reťazovú reakciu. Staré krivdy, ak sa stali a ak sa stali obojstranne, nemožno vyliečiť páchaním krívd nových. Poznáte liek? - Iné lieky lekári dosiaľ nevynašli, len tie, čo liečia. V medziľudských aj medzinárodných vzťahoch pomáha iba pozitívny recept. Jedna Janáčkova opera, či jedna pekná kniha môže pomôcť viac ako vyratúvanie tisíc a jeden hriechov, ktoré napáchali naši predkovia. Zatiaľ čo chodíte na české opery a čítate knihy vašich susedov, iní naši susedia chodia na mítingy, píšu hurá články. Ešte dobre, že nás pre minulosť nezaradia na nejakú os alebo karosériu zla. A nie sú to občania ríše dobra, ale Európania. - Politikárčenie s obratom dozadu prichádza do módy a predovšetkým pred voľbami. Podľa mojich skúseností to môže pôsobiť chvíľkovo. Býva to efektné, ide o brnkanie na city. No dlhodobo to neúčinkuje. Skôr naopak - nevyvolá to sympatie, ale odpor. Ľudia sú v podstate dobrí, alebo sa aspoň usilujú byť dobrí. A v konečnom dôsledku odmietnu vytrubovačov a obnovovateľov zla, keď sa skončí ich módna prehliadka. Hovoríte to tak pokojne, akože sa znížia ceny zeleniny a nájomného. Vás nikdy nič nerozhádže? - Aj keby áno, tak to nedám najavo. Najmä nie na verejnosti. Ale zato doma, keď sa uvoľníte, takto z vás zavše vyletí? - Málokedy. Zvýšeným hlasom, ani búchaním do stola sa nič nevyrieši. No uhádli ste: iné je parlament, iné rodina. Krátke prehánky u nás rýchlo preletia, ani nie tak mojou zásluhou, no jednoducho mi to iné členstvo famílie zarazí. A čo vás nahnevá? Sú veci, ktoré neznášate? - Sú. Brutalita. Falošnosť. A talianska kuchyňa! A čo vás poteší? - Rodina, knihy, divadlo. A dobre prepečený biftek! Máte princípy, ktorými sa riadite pravidelne vo svojej pôsobnosti? - Doma, vo vlasti som absolútne nestranný, pokiaľ ide o prácu v parlamente. Myslím si, že väčšina, ktorá si ma zvolila, to uznáva. Mám rád ľudí a nikomu som nikdy vedome neublížil a už vonkoncom nie pre iné názory. Moja popularita nespočíva v slabosti a ústupčivosti, ale v tolerancii, ktorú dodržiavať treba nielen slovne, no i v každodenných, zdanlivo bezvýznamných skutkoch. Povedali ste doma. A čo smerom navonok? - Mám priamočiare presvedčenie, dlhodobé a nemenné, pokiaľ ide o smerovanie priestoru, do ktorého moja domovina patrí. Preto som Európan a aj v tejto chvíli som jednoznačne za rozšírenie Európskej únie. Pokiaľ ide o Slovensko: ste za jeho urýchlené prijatie do únie a za akých podmienok? - Som presvedčený Európan. Som za prijatie kandidátskych krajín a to bez akýchkoľvek podmienok a predsudkov. A to aj bez ohľadu na to, kto momentálne v iných krajinách vládne alebo bude vládnuť? - To je ich vec. Ak som povedal jednoznačne, značí to s malým doplnkom, že som predovšetkým za korektné, úprimné, ba priateľské vzťahy medzi susedmi. Čo na to treba? - Hľadieť viac dopredu ako dozadu. Uprednostniť pred malichernými straníckymi záujmami potreby krajiny, národa, spoločnosti. Preto som bol, aj som za vyjasnené priateľské vzťahy medzi Českou republikou a Rakúskom. A, samozrejme, aj Slovenskom. Súhlasíte s názorom, že premiér Miloš Zeman, donedávna i predseda Českej sociálnodemokratickej strany, prilial olej do ohňa tým, ktorí si priateľské vzťahy medzi Čechmi a Rakúšanmi až tak veľmi neželajú, alebo chcú dokonca vydierať Českú republiku za vstupenku do Európy? - Nesúhlasím. Dokonca to dôrazne odmietam. Český národ, ako aj slovenský sú dávno v Európe historicky, kultúrne, morálne, aj svojimi stáročnými stykmi. Európska únia má záujem, aby nebola o ich prínos ochudobnená. Premiéra Zemana neposudzujem podľa jeho slovníka a známych bonmotov, no podľa skutkov. Je to politik všeobecne vysoko cenený tak v socialistickom hnutí – veď priviedol ČSSD k víťazstvu – , ako aj vo vládnych kruhoch Európy. Práve preto, že sa vyjadruje svojsky, často až nadmieru úprimne vypovie, čo si myslia aj iní, hoci to balia do diplomatického celofánu. Hovoríte to ako jeho kolega a priateľ alebo ako objektívny predseda susedského parlamentu? - Ako jeden i druhý. Mimochodom, predseda Zeman končí vo vláde o pár mesiacov. Ruku na srdce, či bude premiérom Špidla alebo Klaus, budem sa rovnako pridržiavať svojich princípov. Aj tak nechápem, koľko sa toho doma zosypalo na Zemanovu hlavu, keď vyslovil svoje názory. Tobôž, ak mu ich ešte i skreslili. Inde si to tlač, dokonca aj bulvárna, takmer nepovšimla. Prirodzene predpokladáte, že budúca rakúska vláda bude opäť socialistická... - ... a demokratická. Bude jednofarebná? - To je priveľmi zbožné želanie. Realita naznačuje, že bude musieť byť koaličná. A na jej čele bude stáť Alfred Gusenbauer? - Kto iný? Podľa výskumov verejnej mienky sa terajší líder SPÖ drží ďaleko od čela tabuľky popularity politikov. - Voľby sú voľby a výskumy sú výskumy. Keby ste vyberali, koho z terajších by ste pribrali do partie? - Ja rozhodne vyberať nebudem. Ale súčasnú pani ministerku zahraničia by som ešte bral a možno aj financministra, hoci zásluhu na vyrovnanom rozpočte má ešte predchádzajúca vláda so socialistami. Jürg Heider je vám proti srsti? - Moje postoje sú známe. Ale nepatrím medzi tých, čo podceňujú politika iba preto, že má protichodné názory. To, že pripustím, v čom má protivník pravdu – ak ju má – ešte neznačí, že s ním idem do partie. Považujem za chybu aj sociálnych demokratov, že Heidera dlho podceňovali a svoje pozície často preceňovali. Aké dávate šance svojim politickým kolegom v susedných krajinách? - Pokiaľ ide o českú stranu, všetko nasvedčuje tomu, že sociálna demokracia ostane pri vesle. Výskumy, mimochodom, dávajú politikov ČSSD do čela. Slovensko ma trocha znepokojuje, hoci pripúšťam, že nepoznám mnohé detaily, najmä roztrieštenosť jeho pokrokových síl. Ľavicoví ministri, aj poslanci mi vo viacerých prípadoch imponovali, hoci ich pozícia v mozaikovitej, nadmieru pestrej koalícii je neľahká. Máte čosi ako recept? - Recepty z kníh politickej kuchyne bývajú zavádzajúce. Každý si svoju polievočku má uvariť, nielen prihrievať, sám. Ale predsa? - Potrebovali by ste viac zjednocujúcich osobností. Chýba vám taký Alexander Dubček. Zastávate mienku, že Dubčekova tretia cesta k socializmu bola správnym vykročením a mohla viesť do cieľa? - Bol som a ostal som celoživotným obdivovateľom Bruna Kreiskeho... Veď ste o ňom napísali aj pekné knižky, komentovali ste jeho postoje a prejavy. - To hej. Ale najmä som si vysoko vážil príťažlivosť jeho osobnosti. Patril do vtedajšieho slávneho trojhviezdia Willy Brandt – Olaf Palme – Bruno Kreisky. To, ako sa dokázal zhovárať s jednoduchými ľuďmi o ich zdanlivo nepatrných problémoch a vyvodiť z nich konkrétne politické závery. Ako sa vedel rovnako priamočiaro zhovárať s najvyššími predstaviteľmi štátov, aj rozličných hnutí, ako ho nerozhádzala rozhorčenosť. Ako nenaletel na nijaký populizmus, ako pohŕdal zneužívaním citátov, ale ako si zapamätal každé zrnko pravdy a dal sa poučiť múdrymi! Viete, politik má povinnosť nielen hovoriť, poučovať a nedajbože ohovárať – no predovšetkým pozorne počúvať. Beriete si z Bruna Kreiskeho príklad? - Beriem si príklad zo všetkého pokrokového a pozitívneho, čo priniesli a prinášajú osobnosti, hnutia, názory a najmä činy dávnejšej i súčasnej histórie. Dubčekove vzťahy s Kreiskym možno považovať za viac ako priateľské. Ich ideály boli takmer totožné. - Až na to, že Kreisky bol väčší realista. Sníval tak ako Dubček, no skôr než on dospel k poznaniu, že skutočný socializmus bez skutočnej demokracie je nemysliteľný. Diskusia, odmietanie slepej disciplíny a diktátu, pozorne načúvať, odpovedať s patričnou úctou na otázky ľudí zdola. Slovom to všetko sa dá pomenovať ako postoj socialistu a demokrata. Alebo, po dubčekovsky - socializmus s ľudskou tvárou. V čom bol Kreisky realistickejší? - Držal Dubčekovi veľmi palce. Počúval ho s rozžiarenou tvárou, vyjadroval sa o ňom a Pražskej jari s nesmiernymi sympatiami, kade chodil. Iba keď Dubčekov idealizmus prekračoval medze vtedajšieho rozdeleného sveta, smutne si povzdychol: „Pozri sa na mapu. Škoda, že to takto nejde.“ Vtedy to nešlo. Vari pre nepochopenie ,,vlastných“, ako ich Dubček nazýval a ako sa to prejavilo v osudovej augustovej noci. Možno preto, že si to vtedy neželal ani ten druhý breh rozdeleného sveta. A teraz by „to“ šlo? - Moje presvedčenie, ako vyplýva aj z mojich kníh a poučení Kreiskeho, je viera, že Európa, aj svet v budúcnosti budú demokratické a socialistické. Nič, čo treba stále reformovať, premenúvať, etiketovať. Ani staré hrdzavé trhové hospodárstvo, ani diktatúra proletariátu. Kapitalizmus s ľudskou tvárou je rovnaký paradox ako komunizmus s ľudskou tvárou. Skutočná ľudská tvár je tvár človeka obrátená k človeku. Teraz sú pri moci v mnohých krajinách sociálni demokrati. Daktorí sa prezentujú ako stredo-ľaví, iní ako reformovaní postkomunistickí... - Dosť, dosť. Už som povedal, že etikety neznášam. Keďže rád chodím po horách a driapem sa na štíty, viem, že sú len dve možnosti: dosiahnem vrchol, alebo zletím dolu. Preto ak som sociálny demokrat a podľa toho sa občiansky a morálne správam, je tým povedané všetko. Kto z terajších lídrov je vám najbližší? Máte predstavu, kto by tak mohol byť vzorom vašej krajine alebo dokonca i nám? - Každá krajina, každý národ si v slobodných voľbách vyberá predstaviteľov. Prepáčte, to slovo „líder“ mi zapácha výrazom „führer“, a to by som nerád. Ak sa neosvedčia, vymenia ich voliči. Umenie odísť v pravý čas by mali ovládať aj politici. Je vám bližší Tony Blair alebo Lionel Jospin? Či ten tretí, Gerhard Schröder? - Predovšetkým sú mi najbližší susedia: poľský prezident aj premiér. A veľmi držím palce, aby sa v Maďarsku sociálna demokracia opäť ujala slova. Slová terajšieho premiéra Viktora Orbana vám nevoňajú? - Ako by mi mohli? Odmietam každé oživenie nacionalizmu a z neho vyplývajúce púšťanie zlých duchov z fľaše.

Sú vaše postoje principiálne alebo sú poznačené subjektívne, osobnými skúsenosťami? - Oboje. Je to predsa ľudské. Moje princípy sú známe. A skúsenosti veľmi bolestivé prežila moja manželka. Jej rodičia si zachránili životy útekom z Nemecka. Ona sa už narodila v exile, vo Švédsku. Medzitým z jej vlasti spravil nacionálny šovinizmus a fanatizmus duchovné a neskôr i fyzické rumovisko. Veľké tragédie a zničenia celých kultúr sa obyčajne začínajú velebením vlasti na úkor iných, šírením nenávisti a pohŕdaním inými, áno, aj bubnovaním, vlajočkami a nesplniteľnými sľubmi.

Môže poslúžiť ako príklad kriesenia starých duchov sudetonemecká otázka? - Príkladov religiózneho a nacionálneho fanatizmu je celá reťaz. Od Indie, Afganistanu, Palestíny až po Balkán. Presne to formuloval koncom marca na bukureštianskom summite premiér Zeman. Posun odchodu Nemcov po prehratej vojne, ktorú sami vyvolali, či už to bol ich útek alebo odsun spojený s prehmatmi, sa dotýka mnohých krajín. Od východného Pruska, vari až dolu po Slovinsko. Osud každého človeka je odlišný. A po takom časovom odstupe je vylúčené rozhodnúť v prípadoch, kde obete boli súčasne vinníkmi.

Benešove dekréty – majú, či nemajú dnes životnosť? Sú len historickou spomienkou, zámienkou vydierania, vymáhania odškodného alebo vyhasnutou hŕstkou popola? - Váš premiér Mikuláš Dzurinda zastáva mienku, ak som dobre porozumel, že Benešove dekréty patria minulosti, že ich iskry dohoreli. Z právnického hľadiska má úplnú pravdu. Ako právnik by som nedokázal žiadny právny skutočný nárok, vymáhanie takýchto nárokov je iba vydieraním.

A čo teda ostáva? - Otázky pre historikov, skúmanie z hľadiska etického a morálneho. Ale opäť nie ako celku, opäť nie v rámci revízie či odvolania zákonov, ktoré boli platne vyhlásené a platne pôsobili.

Čo vy osobne spochybňujete? - Samotný názov: Benešove dekréty. Ide predsa o výsledok druhej svetovej vojny, o sled udalostí, počínajúcich okupáciou Rakúska, Mníchovským diktátom, víťazným ťažením Wehrmachtu a končiacich zdrvujúcou porážkou nacistického Nemecka. Beneš bol síce vplyvný politik, no o nových hraniciach rozhodli veľmoci. Revidovať časť zákonov a ústavy našich susedov neznamená zrušiť podpis vtedajšieho prezidenta pod nimi, ale revidovať Jaltu, Teherán a Postupim. Alebo pre istotu revidovať dejiny vôbec.

Môžu parlamenty, vrátane vášho, prispieť k vytvoreniu dýchateľnejšieho ovzdušia vo svete? Vy sám osobne ste už tohto roku boli na Blízkom východe, prednášali ste v Ríme a Aténach. - Parlamenty môžu prispieť všade, kde je na to dobrá vôľa.

Kde je pôda najhorľavejšia? Kde je mier najďalej? - Žiaľ, na Blízkom východe. Bol som tam viac ráz a zistil som, že kopec nenávisti v ľuďoch stále narastá. Čiže niet receptu v žiadnych dohodách, ale v ľuďoch.

Čo ubudlo? Čo pribudlo? - Pribudlo násilia, teroru. Ubudlo porozumenia. Jadrom problému ostáva rozumné vyrovnanie účtov medzi Izraelom a Palestínčanmi, ale nie zbraňami a bombami. Keď porovnávam svoje dojmy z polovice 90. rokov po dohode v Oslo, ktorá načrtla šancu zhody, keď Icchak Rabin, Šimon Peres a Jásir Arafat dostali dokonca Nobelovu cenu mieru, s terajšími obrazmi postriekanými krvou nevinných, je mi úzko pri srdci.

Do akej miery sa to dotýka zjednocujúcej sa Európy? - Veľmi. Čoraz väčšmi. Ako Ernest Hemingway napísal: všade, kde komukoľvek vyzváňa umieračik, nepýtaj sa komu zvoní, lebo aj tebe zvoní. Citovo zľadovatená Európa by mohla sotva prežiť, keby jej srdce tĺklo oddelene od ostatného sveta. Preto hovorím: žiaľ, Blízky východ sa nám vzďaľuje. Napriek úsiliu parlamentov a spolupráci pätnástich štátov a ešte dvanástich partnerských krajín Stredomoria.

V čom sú politické a bezpečnostné možnosti tohto spoločného úsilia? - Ak konečným cieľom je stabilita a následný rozvoj celého regiónu, tak stojíme pred mnohými úlohami. Skúsim vyrátať podstatné: boj proti terorizmu a jeho koreňom, proti organizovanej kriminalite, najmä kupčeniu s drogami a zbraňami, kompletná kontrola zbrojenia, predovšetkým zbraní hromadného ničenia, problémy ekológie a populačnej explózie, bariéra nárastu chudoby. A, prirodzene, dodržiavanie ľudských práv a dôstojnosti človeka, čo je prológom rozvoja každej demokracie.

V Rakúsku aj v ďalších vyspelých krajinách prebiehajú diskusie o práve na azyl... - Rakúsko bolo vždy prívetivou krajinou voči hosťom, vždy podalo pomocnú ruku tým, čo to potrebovali, ľuďom prenasledovaným pre svoje presvedčenie a politické názory. Sme jedine proti zneužívaniu našej pohostinnosti, proti bezhraničnému ekonomickému prílevu prisťahovalcov, ale rozhodne, úmerne svojej veľkosti zachovávame demokratické a humanistické princípy.

V čom vidíte perspektívy? - V porozumení, v rešpekte pred inými kultúrami, tradíciami a náboženstvami. V odbúravaní nedôvery a predsudkov, v odstraňovaní strachu pred politickým dialógom vnútri krajiny, aj voči svetu. Partnerstvo nie je uniforma, práve naopak - rôznosť názorov a kultúr a ich vôľa žiť pospolu, a nie proti sebe. Neokrádať sa, no vzájomne sa dopĺňať. To nie je utópia, ale samozrejmosť.

Prijali ste ako hosťa Rakúskej republiky vrcholného predstaviteľa Iránu prezidenta Chomejního – teda krajiny, ktorú americký prezident zaradil do „osi zla“. Pritom ste svoju návštevu Severnej Kórey, teda priamo do „hniezda zla“, zrušili. Máte vlastné kritéria? Alebo kalendár? - Áno. S kalendárom je to tak: človek nemôže byť odrazu na viacerých miestach a tak prichádzajú posuny. Do Severnej Kórey pôjdem, ibaže neskôr. A kritériá mám presne tie isté ako moja krajina. Rakúsko je neutrálny štát, nevyrábame si nepriateľov, ani nechceme zarábať na sporoch iných. Vážime si korektné kultúrne a ekonomické vzťahy s každým, kto si váži nás a uznáva naše tradičné hodnoty. Ani „osi“ či „ríše zla“, ani zasahovanie do vnútorných záležitostí iných krajín, ideme po svojej, vlastnej osi.

Ale hajtmanovi Heiderovi u vás vyčítali, že si zašiel do Bagdadu, tiež po svojej osi. Vám tú Severnú Kóreu nebudú vyhadzovať na oči? - Pokiaľ ide o mňa, necestujem ľubovoľne, ani len tak na výlety. Moje cesty prediskutuje príslušný parlamentný výbor. No pripúšťam, že svet by sa nezrútil, keby som si odskočil pozrieť Andy, alebo sa na ne vydriapal. No bez Augustina Pinocheta.

Prečo tak veľmi ďaleko? Malé Karpaty a Zochova chata by vám možno postačili. - Ako susedia sa pomerne málo poznáme. Ak odrátam rokovania s politikmi, musím pripustiť, že mám značné dlžoby voči Slovensku.

A priateľov medzi politikmi u nás máte? - Poznal som a obdivoval predsedu československého parlamentu Alexandra Dubčeka a cením si jeho priateľstvo. Veľmi dobre si rozumieme s prezidentom Rudolfom Schusterom a, pochopiteľne, s celým radom poslancov i členov vlády. A tu oproti si na stoličku o niekoľko dní sadne predseda vášho parlamentu Jozef Migaš.

S tým si tiež tak dobre rozumiete? - Viete, my dvaja vyzeráme navonok celkom odlišne. Kto ma bližšie nepozná, ten si povie: „Ten Fischer je odmeraný ako krajčírska palica.“ Alebo ma trocha úctivejšie označí za „seriózneho“. Predseda Migaš zasa hýri úsmevmi kol-dokola, samý optimizmus - ešte predtým, ako začne hovoriť. Ale v podstate máme podobné a veľmi blízke názory i nátury. Len by som mu želal, aby mu ten jeho optimizmus potvrdili aj výsledky budúcich volieb.

Musí prejsť i sociálna demokracia modernizáciou? - Pochopiteľne. Niet horšieho jedu ako zotrvačnosť a sebauspokojenie.

Marx patrí do starého železa? - Mnohé pomery a vykorisťovateľské vzťahy boli v 18. a 19. storočí natoľko nehumánne a človek bol podľa Marxa natoľko ujarmená a ponížená bytosť, že naozaj bola pôda priam stvorená pre mnohé utópie, ktoré sa ani nezdali až také neuskutočniteľné. Sny o novom človeku, o spravodlivejšom usporiadaní sveta, o ľudských právach „proletariátu, ktorý môže stratiť iba svoje okovy“, neboli frázy do vetra. Ale spraviť z týchto myšlienok v inej dobe a za iných daností dogmu, premeniť ideály na diktatúru, viedlo k známym chybám, omylom, obetiam, aj zločinom.

Karol Marx je teda odpísaný? - Myšlienkami ani ideálmi ani tak nie, no prostriedkami, ktorými sa v mene jeho ,,izmu“ docielil ich opak, teda úplné poníženie človeka, to áno. Ale keď už sme pri Karolovi – tak predsa uznávam to meno – volá sa Karol Popper, vyznávač otvorenej spoločnosti. Som za oddramatizovanie politiky, a nie za vymetanie jednej dogmy dogmou inou. Ak teda žiadna diktatúra plánovaného hospodárstva, tak ani diktatúra trhu. Ľudstvo zbohatlo obrovským vedeckým pokrokom, ale aj obrovskou paletou ničenia. A Popperov kritický racionalizmus dáva na známosť, že jedine konkrétnymi tvorivými činmi a trpezlivou evolúciou ľudstvo dospeje ďalej.

Môže existovať raz svet bez politiky, môže byť nepolitická spoločnosť? - Tak nestojí otázka. Človek je tvor spoločenský, je to „zoon politicon“. Nemá si čo voliť medzi politickou a nepolitickou spoločnosťou, no medzi lepšou alebo horšou politikou. Odjakživa. Alternatíva žiadna politika, žiaľ, nejestvuje.

Aké je vaše osobné politické vyznanie? - Rešpektujem všetky demokratické koncepcie. Ale v hĺbke duše verím, že pre budúcnosť je rozhodujúce posolstvo sociálnej demokracie. To značí vždy doceniť prácu a um silnejších, schopnejších a nadanejších, súčasne ostať blízko aj tým slabším, menej prírodou obdareným, brať ohľad na ich starosti a pomôcť im vyhrať boj o prežitie. Táto vzájomná ohľaduplnosť nie je protirečením dvoch princípov, no dvoch krajností. Jedine v nej je vernosť ideálom skutočnej sociálnej demokracie.

Budete budúcim prezidentom Rakúska? - Prezidenta máme, úradujúceho a obľúbeného. Ešte na dosť dlhý čas. Vaša otázka je predčasná.

S hosťom SLOVA sa zhováral Miro Procházka

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984