Oživené tance

Na sklonku leta sa na Slovensku pravidelne konáva niekoľko zaujímavých akcií, v ktorých názve sa spomína folklór. Spojením tohto slovka so slovom festival sa i tým nezasväteným automaticky vyjavia mnohé viac či menej preslávené, rovnako viac i menej divácky úspešné festivaly ako Východná, Jánošíkove dni v Terchovej, Koliesko, Hontianska paráda Hrušov, Myjavské slávnosti a mnohé iné. Všetky folklórne festivaly sa však doteraz akoby zázrakom, náhodou, cielene alebo automaticky vyhýbali Bratislave a našli svoju domovskú scénu vo viac-menej rázovitom prostredí slovenského vidieka. Možno v tom nájsť aj kus logiky a v erudovanej diskusii i niekoľko pádnych dôvodov, prečo tomu tak bolo. Použitie minulého času má však svoje opodstatnenie. Od tohtoročnej jari sa totiž na svoj vlastný festival môžu tešiť aj Bratislavčania. V predposledný aprílový víkend (19. - 21. apríla) má svoju premiéru Festival bratislavských folklórnych súborov príznačne nazvaný Oživené tance. Za svoj cieľ si totiž o. i. kladie predviesť najmä „tance doteraz nikde neuvádzané, už neexistujúce vo svojom prirodzenom prostredí“. Na spoločnej scéne Istropolisu, DK Zrkadlový háj a DK Ružinov ich priblíži sedem bratislavských súborov - Bezanka, Ekonóm, Gymnik, Ifjú Szivek, Lipa, Possonium, Technik, umelecký súbor Lúčnica a tanečné štúdio Assos - a dvaja hostia - folklórny súbor Železiar a Hornád z Košíc. Pokus o netradičný folklór Ak vo všeobecnosti platí „za všetkým hľadaj ženu“, za bratislavským festivalom treba hľadať chlapa. Konkrétne mladého študenta choreografie Pavla Pitoňáka, ktorý v už spomínaných siedmich bratislavských súboroch pripravil realizáciu programu, ktorý je i hlavnou časťou festivalu, Oživené tance. „Myšlienka vo mne skrsla asi pred poldruha rokom. Poslednú väčšiu vec, ktorú som robil, bola moja bakalárska prácu, čo bolo viac-menej tanečné divadlo, preto som sa rozhodol, že spravím nejaký čistý ortodoxný folklór. A aby som neostal iba pri takomto folklóre, ktorý bol už mnohými choreografmi a súbormi spracovaný, rozhodol som sa uviesť tance zo šarišského a spišského regiónu naštudované podľa filmovej dokumentácie Slovenskej akadémie vied. Tento materiál nie je v SAV celkom dostupný, mne sa to však aj napriek tomu podarilo. Ide o tance, ktoré netancoval žiadny súbor ani skupina,“ hovorí na objasnenie mladý choreograf a tanečník. Prečo však oživené tance? „Pretože tance, ktoré predvedieme, budú svojím spôsobom naozaj oživené. Už sú totiž zabudnuté a my sa ich pokúsime takýmto spôsobom doslova oživiť,“ znie odpoveď. Finálna podoba podujatia V Bratislave pôsobí Pavol Pitoňák piaty rok, mal teda dostatok času a priestoru pozrieť si prácu jednotlivých súborov. Na základe ich kvality a fundovanosti, osobných kontaktov s vedúcimi a s tanečníkmi sa rozhodol, ktoré súbory prizve k spolupráci. „Nechcem nikoho uraziť a povedať, že som si vybral tie najlepšie súbory, ale je to tak. Išiel som po kvalite a ako poznám slovenskú mentalitu, svoju úlohu tu zohráva aj otázka prestíže. Nechcel som to však stavať do roviny nejakej súťaživosti, viac-menej mi ide o spojenie týchto súborov a že spoločne dokážeme omnoho viac, ukážeme, že existuje forma a spôsob, ako dať spoločnými silami niečo dobré dohromady,“ dodáva s hrdosťou v úsmeve Pavol. Nešlo však o jednoduchú prácu, postaviť (povedané choreografickým žargónom) v každom súbore päť- až desaťminútový blok jednotlivých tanečných čísel, dalo zabrať. Nacvičovať sa začalo vlani v októbri, postupne začalo koordinovanie a doslova nabaľovanie na seba jednotlivých súborov, až sa Oživené tance dostali do dnešnej finálnej podoby. Chodil som po pýtaní... Zorganizovať akékoľvek podujatie nie je vôbec jednoduché. Nadšenie a odhodlanie nestačí. Potrebné sú peniaze. Ako ich však získať, ak vrecko, v tomto prípade študenta, zíva prázdnotou? „O pomoc žiadam každý deň. Napríklad dnes som mal v istej firme na prejavenie svojich potrieb tridsať sekúnd. Čo sa dá za tridsať sekúnd? Na folklór dnes ľudia dávajú peniaze veľmi ťažko. Spočiatku som do toho išiel ako každý mladý človek, s vervou. Veril som, že na program, kde vystúpi 250 účinkujúcich, celý festival bude mať 500 až 600 účinkujúcich, nebude problém pozháňať peniaze. Ale opak je pravdou. Doteraz sa mi podarili neskutočné veci, pokiaľ ide o propagáciu a podporu, ale čo sa týka peňazí, do dnešného dňa som nezohnal ani korunu. Zo štátnych príspevkových fondov som dostal len zamietavé odpovede. V tomto smere mladí zelenú nemajú.“ Pritom treba zaplatiť len prenájom scén, inak to všetci – súbory aj usporiadatelia – robia bez nároku na honorár. Pavol Pitoňák má však za sebou ľudí z fachu, ktorí radi pomôžu a čo-to vedia. Takisto mu pomáha agentúra Kultobin z Košíc. Čo dokážeme my a čo oni Festival je rozdelený do troch dní. Keďže v projekte Oživené tance ide o folklór z oblasti Zemplína, Šariša a Spiša, pozvali usporiadatelia aj viacerých hostí, aby vraj „neboli len monopolní bratislavskí“, ako FS Železiar a Hornád z Košíc. Vzhľadom na to, že sú z tejto lokality a spracovávajú jej folklór, ponúkli im účasť ako akúsi paralelu, čo „dokážeme my Bratislaváci a súbory, ktoré žijú v tomto prostredí“. V prvý deň sa preto so svojím reprezentačným programom Vichodňarom na dzeku, druhim pre pocechu predstaví na scéne DK Zrkadlový háj FS Železiar. Spoluúčinkovať bude detský folklórny súbor Vienok. Sobota bude v Istropolise patriť Škole tanca a hlavnému programu festivalu Oživené tance. Záverečnú nedeľu vyplní program detských folklórnych súborov z Bratislavy Jarné hry a tance v DK Ružinov a ako defilé budú mať diváci možnosť vidieť predstavenie Hriech? v réžii a choreografii Pavla Pitoňáka. Ten na upresnenie dodáva: „Hriech? – to je moja bakalárska práca, ktorú som robil vlani a mala celkom slušnú odozvu. V decembri som s ňou bol na choreografickej súťaži profesionálnych divadiel v Plzni, kde som získal cenu za najlepšie autorské dielo. Preto som si povedal, že by ho bola škoda nevyužiť, dosť som sa na ňom napracoval. Tancovali ho tanečníci Lúčnice, jeden sľukár, profesionálni tanečníci z Novej scény, študenti z VŠMU a z mnohých iných súborov. Takýto kolektív však bolo problematické dať dokopy, išlo o ďalej nerealizovateľné dielo. A tak som našiel súbor Železiar, ktorý bol schopný toto dielo prijať. Nejde totiž len o tancovanie folklóru, no o tanečné divadlo, kde treba zosobniť istý príbeh. Hovorí sa, že človek nevstúpi dvakrát do tej istej rieky a ja som, žiaľ, stúpil do tejto vody. Ale musím povedať, že to bolo v poriadku. Myslím si, že až teraz to predstavenie dostalo to, čo som tomu chcel dať.“ Najväčšia ľudová zábava v Bratislave Organizátori festivalu správne pochopili, že dobrý folklórny festival nespočíva len v monumentálnom javiskovom programe, ale že rovnako dôležité sú aj sprievodné akcie, či skôr akcie konané pred a po hlavnom programe. Jednou z nich je aj sobotňajšia Škola tanca, pripravená v spolupráci s pedagógmi a študentmi VŠMU. Okrem toho, že je prvou príležitosťou na štúdium slovenských ľudových tancov pod vedením najpovolanejších odborníkov, je aj vari jedinou možnosťou ako udomácniť tancovanie týchto tancov mimo javiska, mimo vopred pripravených choreografií. Ďalšou možnosťou na stretnutie s tradičnou tanečnou kultúrou budú aj ľudové zábavy, ktoré sa uskutočnia v prvé dva večery festivalu. Piatková, po vystúpení FS Železiar, bude výnimočná už sama osebe. Doteraz sa totiž na nijakej zábave neobjavil tanečný poriadok. „Pripravíme zábavu s tanečným poriadkom ako kedysi. Budú v ňom zaradené tance typologicky, povedzme, zo Šariša a tanečný poriadok vypíšeme ešte pred samotnou akciou, aby sa tanečné súbory vedeli pripraviť. Ide aj o akýsi pokus, zistiť, ako na tom vlastne tieto súbory sú. Pretože súbory a ich tanečníci sú zvyknutí tancovať iba choreografie a nevedia už jednotlivé motívy a samotný tanec voľne používať,“ dodáva Pavol Pitoňák. Sobotná noc v Istropolise vyvrcholí taktiež na zábave pri ľudových hudbách piatich účinkujúcich súborov. Ako bolo avizované, „pôjde o najväčšiu ľudovú zábavu v Bratislave“. Stačí sa ísť len presvedčiť. Ako pretaviť folklór do prirodzenej formy a podoby Pokusov, ako „lámať“ folklór, bolo už na Slovensku veľmi veľa. „Ako na tom vlastne je náš folklór dnes?“ nedá mi nespýtať sa. „To je veľmi ťažká otázka. Slovenský folklór je v akejsi recesii a musia sa hľadať cestičky ako z nej von. V každom prípade nebudem ani prvý, ani posledný, kto bude experimentovať, pokúšať sa o to. Budem hľadať cesty ako pretaviť folklór, povedal by som, do prirodzenej formy a podoby. Také cestičky sa určite nájdu. A o päťdesiat rokov si zase nejakí mladí povedia, že toho bolo dosť a ideme niečo štylizovať. Tento kolobeh bude zrejme stále fungovať. Dôležité je to, aby sa tradičný materiál zachoval. A o to mi ide, poznať to pôvodné preto, aby som to mohol pretaviť do niečoho zaujímavejšieho, čo môže čosi povedať dnešnému mladému človeku. To znamená poukázať nielen na súčasnosť, na neosobnosť diskoték, kde každý tancuje sám pre seba, ale aj na krásny ľudový tanec v spojitosti s prirodzenou zábavou.“