To si nezaslúžia ani voliči pravice

Prečo je slovenská pravica na dne? Čo jej chýba? Prečo je taká rozbitá a bezradná? Tieto otázky si kladie nejeden pravicový analytik a hľadá riešenie. Ľavici táto situácia vyhovuje, ale predsa len tu nie je čosi v poriadku. Prvý dôvod súčasnej situácie v pravici je jasný – morálna opotrebovanosť. Kauzy ako pranie špinavých peňazí či tunelovanie Braniska sú iba čerešničkou na torte. Pravica toho má na rováši oveľa viac. Pravda, v západných demokraciách by pravdepodobne také megakauzy viedli k zániku strany. Stačí si spomenúť na kresťanských demokratov v Taliansku, ktorých korupčné praktiky viedli v 90. rokoch k rozpadu celého straníckeho systému v krajine. Morálka na vedľajšej koľaji Na Slovensku také odpudivé praktiky viedli iba k patetickému odstúpeniu lídra SDKÚ z kandidátky a k strate zopár percent voličov. Ako by to mohlo byť inak? Pravicové médiá túto tému určite živiť nebudú. Ich nepriateľom číslo jeden je Robert Fico. Nepopulárneho Mikuláša Dzurindu síce pomohli odstrániť, o kauze prania špinavých peňazí však už toho veľa nenapíšu. A pravicoví voliči? Radšej nechcú nič počuť. Jadro tzv. modrých sa podobá skôr športovým „ultras“ fanúšikom ako racionálnym aktérom. Fandia SDKÚ tak ako futbaloví chuligáni svojmu srdcovému klubu. Sú ochotní odpustiť čokoľvek. To však nič nemení na tom, že slovenská opozícia má dnes na hlave toľko masla, že by jej závidel nejeden mliekar. Pravica je skrátka morálne opotrebovaná a väčšinu ľudí na Slovensku nepresvedčí o opaku ani nový líder, ktorého už roky v SDKÚ nevedia nájsť. Keby sa Al Capone snažil robiť zo seba morálnu autoritu, bolo by to asi rovnako absurdné, ako keby sa o niečo podobné pokúšala súčasná slovenská pravica. Zázraky sa nedejú ani v politike. Politická opotrebovanosť Slovenská pravica sa opotrebovala aj politicky. Jej doterajší predstavitelia sú „vyhorení“, voličom už nemajú čo ponúknuť. Skompromitovaný Mikuláš Dzurinda, nudný Ján Figeľ, úlisný Pál Csáky – to nie sú príťažliví lídri, ale politické vykopávky. Vďaka ich neschopnosti sa na svet predierajú noví samozvaní politici, ktorí trpia mesiášskym komplexom a myslia si, že len oni dokážu viesť pravicu k novým úspechom. Odrazu je na pravej strane politického spektra šesť, sedem strán a spája ich jediné – úplná bezradnosť. Krásnym príkladom je Richard Sulík, ktorého „virtuálna“ strana Sloboda a Solidarita chrlí internetové posolstvá ako na bežiacom páse, hodnotovo však neponúka nič, len okázalú demagógiu. Sulík navyše nedisponuje ničím, čo by z neho robilo politického lídra. Nemá prejav, nemá charizmu, nemá ľudský rozmer. Má iba internet a zopár dobre platených aktivistov, ktorí zahlcujú webové stránky jeho populistickými návrhmi. Ovládnutím internetových diskusií síce možno vytvoriť zdanie, že SaS má širokú podporu verejnosti, ale zatiaľ čo v diskusiách na webe si človek môže vytvoriť 70 anonymných „nickov“, vo voľbách má iba jeden hlas. A volebných hlasov Sulík dosť nemá. Najlepšie to vie on sám. SaS je typická päťpercentná strana, ktorá bojuje iba o to, aby prekročila prah do parlamentu. Istota, či vabank? Najväčší strach majú sulíkovci z toho, že si pravicový volič v deň volieb povie, že staví radšej na istotu a dá hlas SDKÚ. Sulíkovi by iste vyhovovalo, keby vlieval peniaze do prieskumov verejnej mienky, len aby vytvoril zdanie, že sa do Národnej rady SR stopercentne dostane. Aby si neodplašil svojich voličov. Najnovšie prieskumy iný zmysel ani nedávajú. Ale možno mu to vyjde a do parlamentu s odretými ušami prejde. Lenže o štyri roky z neho odíde rovnako neslávne ako Pavol Rusko a jeho ANO. Strany a la SaS nemajú budúcnosť a demonštrujú iba bezradnosť celej slovenskej pravice. Vzájomná nenávisť medzi pravičiarmi sa pritom môže skončiť aj tak, že Sulík zoberie Dzurindovi necelých päť percent a sám sa do parlamentu nedostane. Alebo môže vzniknúť situácia, že neprejde ani jedna z maďarských strán. Ale ako sa hovorí: kto chce kam, pomôžme mu tam... Naďalej bez hodnôt Najsmutnejšie na súčasnej opozícii je jej hodnotová opotrebovanosť. Pravica nemá alternatívu ani víziu. Svoj radikálny neoliberálny program, s ktorým tu experimentovala štyri roky a ktorý vo svete nemá obdoby, skončil – ako inak? – sociálnou devastáciou Slovenska. Vrátiť sa k nemu by bola politická samovražda. Lenže ani odklon od asociálnej politiky nie je taký jednoduchý. Pretože sotvakto na Slovensku uverí, že sa napríklad Ivan Mikloš z večera do rána premenil na ľudomila a utkvelo túži po presadzovaní sociálnych reforiem. Nehovoriac o tom, že sa SDKÚ na kandidátku chystá vtiahnuť Ľudovíta Kaníka, ktorý v pozícii ministra práce a sociálnych vecí v Dzurindovej vláde tri roky cynicky ožobračoval dôchodcov a ďalšie sociálne znevýhodnené skupiny občanov. S takouto volebnou stratégiou sa pád SDKÚ možno nezastaví pri desiatich, ale ani pri piatich percentách. A Iveta Radičová, ktorá zo seba nedokáže zmyť biľag nezákonného odobratia dôchodkov invalidom? Pamätám si ju z jednej vedeckej konferencie spred niekoľkých rokov. To ešte vládol M. Dzurinda a ona v politike oficiálne nepôsobila. Vtedy sa jedna nemenovaná, pravicovo orientovaná profesorka zamýšľala, či to vláda so svojou neoliberálnou radikálnosťou nepreháňa. Na to sa postavila I. Radičová a oponovala, že by to bola zrada pravice a sociálny rozmer môže byť len a len v hospodárskom raste (klasické neoliberálne klišé). Nie, I. Radičová nie je sociálnejšia politička ako I. Mikloš či M. Dzurinda. Je len lepšia manipulátorka. Skratkovité myslenie pretrváva K politickému úspechu je potrebná morálna kredibilita, politická charizma a jasne zrozumiteľný program a hodnoty. Pravica dnes z toho nemá nič. Pár skalných „modrých“ jej hlas však určite dá. Povedia si staré známe banálne: „Veď ten Miki nás dostal do Európskej únie.“ Takisto, ako si ešte dnes posledné „babky demokratky“ hovoria „Vďaka nášmu Vladovi máme samostatné Slovensko!“ Také skratkovité postoje bezradným pravicovým stranám určite niekoľko percent hlasov naženú. To však nezmení nič na skutočnosti, že vo voľbách zlyhajú. My, ľudkovia dobrej vôle, však podliehame súcitu. Preto je nám ľúto pravicových voličov na Slovensku. V mnohom sa s nimi nezhodneme, v mnohom sa tvrdo rozchádzame, ale toto? Takúto pravicu si naozaj nezaslúžia ani oni. Autor je politológ