Reklama
Reklama

Reportáž z iného sveta

Pochopil som, čo by ste chceli počuť. Mám porozprávať, čo sa tu nedávno prihodilo. Zle ste potrafili. Nie som ja veru rozprávač. Zabilo tu chlapa, tak je, to však patrí k robote
Počet zobrazení: 753

Pochopil som, čo by ste chceli počuť. Mám porozprávať, čo sa tu nedávno prihodilo. Zle ste potrafili. Nie som ja veru rozprávač. Zabilo tu chlapa, tak je, to však patrí k robote. Mňa za tých päťdesiatosem rokov, čo robím v hore, dva razy privalilo, a tu som. Raz som vyše pol roka ležal v takom válove, ani pohnúť... Bol som polesným až do dôchodku, ba aj tri roky navrch. Robím, chutí mi jesť, aj vypiť, keď jesto, či tralalákam sa po hore, a hádajte, koľko mi je? Sedemdesiatdva. A čo? V lete si privyrobím furmankou, a takto v zime každý deň, ak sa len čerti neženia, vláčim sa so svojou mrcinou na Stupky, Gápeľ a Volovec. To treba sena vyniesť, to pokrutiny. Neverili by ste, čo tá zver cez zimu požerie. V revíre je štrnásť krmeľcov a dva senníky, dakedy ich ani do týždňa neobídem. Veď je to aj stáda po týchto úbočiach! Len vysokej máme stošesťdesiat kusov. Vravím vám, zle ste potrafili. Mali ste prísť v piatok do krčmy. Poschádzajú sa tam lesníci a píliči, príde aj horár z Táľov, aj nadlesný zavše. Druhý, tretí kalíštek, ako sa na koniec týždňa patrí. Jazyk sa im rozviaže, to by ste mali počúvať. Mladí jágri iba ústa otvárajú. Lenže aj iné rozprávky prináša čas. Povedzme o zlodejoch dreva. Nemám na mysli Rómov, čo vytínajú mladé kusy meter nad zemou, aby sa nemuseli zohnúť. No aj tí tu občas šarapatia. Našťastie nie sú takí bezočiví ako pri Letanovskom mlyne. V porovnaní so skutočnými zlodejmi sú to iba vši. V júli roku 2000 tu prichytila lesná stráž dvoch mužov z Detvy. Za bieleho dňa naložili na tatrovku bezmála desať kubíkov guľatiny, z toho poldruha plnometra buka. Polícia najprv vyčíslila škodu na 9500 korún. Teda to už bol trestný čin, na okrese sa z toho stalo 7500, buk sa dakde vyparil – a to je len priestupok. Bože môj, čo to máme za zákon, ak voľakto ukradne z hory plnú tatrovku dreva a úradník to kvalifikuje rovnako, ako keby ho niekto kopol do zadku! Pred zimou som bol v kúpeľoch, býval som s jedným z Krupiny. Tam len za pol roka prichytili zlodejov pri siedmich veľkých krádežiach, jedného už piaty raz. Ani raz ho nezavreli! A poslednú krádež mal za tridsaťpäťtisíc! To je všetko nič. Na Jarabej skale neďaleko Sniny, v chránenom území Polonín takto rok vyrúbali zlodeji dreva za tri a pol milióna. Poviem vám pravdu, lesníci sa ich aj boja, tí chlapi sú ozbrojení. Na jednej skládke dreva sme i tu našli samopal, nie z Povstania, kdeže! Nový, vypucovaný. Voľakto z tých kmínov ho tam zabudol. Počkajte chvíľu. Prihodím na oheň a hodím sena Tátošovi. Tátoš sa volá, nesmejte sa. Každá mrcina bola voľakedy tátošom, len mladým to nejde do hlavy. Tak, na zdravie! Aby už bol koniec tejto zimy. Od mladosti si nepamätám, že by sa bolo toľko snehu navalilo. Už je marec a iba výry mi to pripomínajú. Nevedia žiť bez milovania, prvé chystajú potomstvo – a s akým krikom! Kým vysedia mladé, aj sneh zmizne. Možno bude i máj. To patrí k hore. Čím dlhšia zima, tým tvrdšie drevo. A čím tvrdšie drevo, tým dá viac tepla. Povedzte, nie je to dobre vyhútané? Snehu sa tento rok naváľalo, ale zima nebola tvrdá. Ja si inakšie pamätám. A kdeže vtedy lanovky, traktory a štilky! Ruky kľaveli od sekery, píly krehli od mrazu – a robilo sa het. Pláca bola, dalo sa po troche žiť. Vy by ste ale chceli o tejto veci, viem. Stínali pod Babou na strmine. Ja som im s koníkom pomáhal približovať, z dlhej chvíle. Keď tu zrazu vraví Hlôžka: ,,Chlapi, počujete, ako brešú srnce?“ ,,Daj, reku, pokoj, čo ťa po nich!“ A on nič, iba odsekával konáre. Chvíľami sa narovnal, hlavu vykrútil... Čosi začul, lebo mu uši nastali ako vlčiakovi. Zamľaskal, a čuduj sa svete, ozval sa mľaskot kancov. On ich zvetril! A hneď sa dal s nimi do reči. Počúva ich, ešte raz mľaskne, minútu krochká ako nažraná sviňa, sám so sebou sa háda, koľko ich je. Čudák. Kadejaké korene zbieral, pucoval ich, opaľoval, doma mal hotové múzeum. Večer pri ohni vše dačo strúhal, raz ďatľa, raz srnku, či babu s batohom. Ani jeden zvuk mu v lese neunikol, každé vtáča poznal po hlase, starých srncov s vidlatým parožím aj po mene, veď im sám tie mená vymýšľal. O medveďoch vedel, kde ktorý spí, v lete ich zrátal, že ich je aj s mladými v revíri deväť. V robote bol vrtký ako sýkorka, doma tiež. Mal tridsať rokov a v chalupe mu pišťalo pätoro detí. ,,Chlapi,“ vraví po chvíli, ,,pozrite sa na tie hrče. Vyzerajú ako dve sovy. Nerúbte tam, ja si ich vyseknem...“ Vtedy sa to stalo. Nad nami sa zakosílil zoťatý dub, muselo ho zvrtnúť, vietor, či čo. Len – len že sme odskočili. Hlôžka nemal kedy. Vysekával hrče, čo sa ponášali na sovy. Kým sme stáli nad nebohým, zjavil sa polesný. Sníme širák, skloní hlavu, pokuká po nás a vraví: ,,Nepíľte. Dolu je plno dreva, nemáme kde zvážať. Na stanici nenakladajú. Do leta nebude robota. Iba ak by dajaký polom.“ Chlapom vietor češe vlasy. Tie hrče, sú naozaj ako sovy. Nenakladajú. Päť detí má. Kto to pôjde oznámiť jeho žene? Do leta roboty nebude. ,,Mali by sme ho zviesť, nech tu nezmrzne. Lekár ho musí pozrieť,“ hovorím. Robota nebude. To nemôže byť pravda, čo sú to za časy, keď ľudia drevo nechcú?! Dvadsať posledných rokov sme rúbali, hlava – nehlava, ani sme nestačili vysádzať škôlky a starať sa o mladinu. A teraz – nepíľte, na štreke nenakladajú! Dva dni boli ešte chlapi v hore. Možno sa báli stretnúť s Hlôžkovou. Možno sa báli len vlastných žien, čo im povedia, keď roboty niet! Konečne ktosi vraví: ,,Nebuďme ako teľce. Podaromnici robíme, nič nám nezaplatia.“ Potom chodili od lesnej správy cez odbory až po krajský úrad. Nič nepomohlo. ,,Aspoň nemrznete v hore,“ povedal jeden z tých pánov, ,,a vyše pol platu vám ide. Čo majú povedať ľudia v horehronských fabrikách, tam prepúšťajú už od predminulej jesene. Alebo na Kysuciach, tam je bez roboty osemtisíc chlapov!“ Ja sa do toho nerozumiem. Či už máme všetkého toľko, že robiť netreba? Naveky sa zabúda na ženy. Chlap je na svete, aby sa mordoval. Žiaľ aj zlosť si zaleje páleným a pustí sa hľadať robotu do okolia, i do Česka. Ale čo žena s deckami, čo tá? Môj otec tiež tak. Zdúchol do Belgicka, stade do Ameriky, mama s nami zostala. Orala, zemiaky sadila, o dvor sa starala, kosila, hrabala, prala, raždie zbierala, huby a maliny nosila na trh do Brezna, aj do Bystrice. Keď sme boli väčší, šla na dolniaky žať. Dvoch nás vládala i do školy dať. Zodrala sa. Zomrela, ešte päťdesiat nemala. Aj vtedy, aj teraz si to ženy odskáču. Nezaujíma ich štátny rozpočet, ani psie kusy poslancov. Jedinému, čomu rozumejú každou bunkou: nieto výplaty. Pozrite sa okolo. Samá hora. Tritisícpäťsto hektárov lesa. Dvanásť chlapov by tu mohlo narúbať do roka i päťdesiattisíc kubíkov. Na trhu je opracovaný kubík za päťtisíc korún. Keby mali mať z toho percento, každé štyri roky by zarobili milión, o pár rokov sú milionári. Oni sú však iba drevorubači. Vidíte tie úvrate? Na týchto strminách sa zle robí. Na nich sa nadrú ešte i koníky. Nás dvoch tu teraz mrví aj vedľa ohňa, a chlapi, kým tu boli, bez rukavíc, bez kožuchov, iba vo svetríku, so šálom a baranicou. Tak sa tu hrali s drevom, čo v zime mrzne na kosť. Už im nemrzne. Sedia doma alebo v krčme a dúfajú, že dreva raz bude treba. Dubového na dosky, celulózu, preglejku a fornír. Aj na poriská a špiritus. Smrekového na lešenie a na výdrevu. Bukového na pražce a parkety... A my ako hlupáci predávame drevo ako drevo. V lete ste mali prísť. Už aj chlapi možno budú tu. Zašli by sme na hríby. Ukázal by som vám škôlky, čo som ešte ja zakladal. Jednu vo výške tisícšesťsto metrov nad morom. Chodia sem i vedci, lebo neveria. Večer by sme išli na postriežku. V lete ste mali prísť. Drevo vtedy menej hreje, ale viac vonia. Veď hádam aj preto sa stanú z chlapcov drevorubači. Tátoš, hijó!

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama