Utajená genocída

Po šiestich mesiacoch práce schválili poslanci parlamentu prvú ústavu Východného Timoru. O niekoľko dní (14. apríla) sa tu uskutočnia prvé prezidentské voľby a 20. mája by mali predstavitelia OSN spravujúci v súčasnosti územie Východného Timoru odovzdať správu miestnym úradom.
Počet zobrazení: 1222

Po šiestich mesiacoch práce schválili poslanci parlamentu prvú ústavu Východného Timoru. O niekoľko dní (14. apríla) sa tu uskutočnia prvé prezidentské voľby a 20. mája by mali predstavitelia OSN spravujúci v súčasnosti územie Východného Timoru odovzdať správu miestnym úradom. Ťažko skúšaná krajina tak formálne získa nezávislosť. Západná polovica ostrova Timor pripadla Indonézii po tom, čo roku 1949 získala nezávislosť od Holandska. Východ ostrova vtedy zostal pod portugalskou koloniálnou správou. V priamej súvislosti s demokratizačným procesom v materskej krajine vznikli na ostrove tri politické strany. FRETILIN, pod vedením Josého Ramosa Hortu, presadzoval úplnú a okamžitú samostatnosť a podporovala ho v tom väčšina obyvateľstva. Za postupné odčlenenie sa a dočasnú spoluprácu s Lisabonom sa zasadzoval UDT a treťou, najslabšou skupinou, bol proindonézsky APODETI. Strašenie komunistami Medzi stranami prepukli čoskoro konflikty. UDT, obávajúci sa puču FRETILIN-u, ho v polovici roku 1975 preventívne uskutočnil sám. Začala sa občianska vojna. Ešte stále prítomná portugalská správa do nej nezasiahla a stiahla sa na neďaleký ostrov. Po krátkych bojoch sa FRETILIN-u podarilo získať rozhodujúcu prevahu a José Ramos Horta nakrátko vyhlásil Demokratickú republiku Východný Timor. Hoci Suharto v lete 1975 vyhlásil, že nebude zasahovať do procesu dekolonizácie Východného Timoru, po pohraničných potýčkach vyprovokovaných „dobrovoľníkmi“ organizovanými z Jakarty, zaútočila na mladú republiku indonézska armáda. Odpor sa jej podarilo poraziť až o štyri roky, no v džungliach sa udržali gerilové skupiny bojujúce za samostatnosť. Vojna a následná okupácia si dodnes vyžiadali podľa odhadov asi dvestotisíc obetí, čo predstavuje celú tretinu pôvodného počtu obyvateľov. Suharto sa na inváziu dobre pripravil. Pozíciu „spojenca Západu“ si získal čistkami po jeho prevrate proti prezidentovi Sukarnovi v roku 1965. Za obeť padlo približne pol milióna ľudí označených za komunistov. V skutočnosti bol „komunistom“ každý, kto nesúhlasil s režimom. Odmenou za tento „rozhodný postup“ bolo i 1,5 miliardy dolárov pomoci z USA a prezbrojenie indonézskej armády. FRETILIN nemal nijaké spojenie s bývalým sovietskym blokom a nedostával ani pomoc z Číny, no jakartskej vláde sa podarilo presvedčiť spojencov, že existuje potenciálna hrozba rozšírenia komunizmu do južného Pacifiku. Občianska vojna a žiadosť o zásah, ktorú pod hrozbou smrti podpísali niektorí predstavitelia porazených východotimorských skupín, hľadajúcich útočisko v Indonézii, sa stali vhodnou zámienkou i ospravedlnením. Americká pomoc Jakarte Keď sa čerstvý spojenec USA rozhodol obsadiť krajinu označenú za „Kubu juhovýchodnej Ázie“, Washington neprotestoval. Indonézia sa navyše stávala dôležitým obchodným partnerom a hlboké vody severne od Timoru boli strategickou cestou pre americké jadrové ponorky. Slová štátneho tajomníka Henryho Kissingera, že „USA chápu pozíciu Indonézie v otázke Východného Timoru“, znamenali v preklade zelenú pre útok. Keď sa potom niektoré krajiny usilovali v Bezpečnostnej rade OSN presadiť konkrétne kroky proti útočníkovi, Washington túto snahu účinne blokoval. Počas invázie 90 percent zbraní pochádzalo z USA. Koncom roku 1977 však indonézska armáda úplne kontrolovala iba pobrežnú líniu a hlavné mesto Dili a straty narastali. USA vtedy pomoc vystupňovali. Dodávky lietadiel, ba podľa niektorých správ i priama účasť amerických letcov nakoniec pomohli vojenský odpor takmer zlomiť. Až do 90. rokov sa situácia nezmenila. Indonézia ostávala dôležitým hospodárskym partnerom a strategickým spojencom zásobovaným zbraňami. Pod tlakom zbrojárskej loby podporili útoky Jakarty aj ďalšie krajiny. Keď v prielive medzi Východným Timorom a severoaustrálskym pobrežím objavili ropu a zemný plyn a Indonézia bola ochotná prerokovať podmienky dohody o spoločnom využívaní zdrojov tak, aby sa zisky pre Austráliu zvýšili, uznala vláda v Canberre, ako jediná na svete, de iure obsadenie Východného Timoru. Aby nevzniklo nebezpečenstvo verejného tlaku v „demokratických krajinách“ podporujúcich Indonéziu, bolo tiež potrebné zabrániť prieniku informácií. Keď indonézska armáda zastrelila šiestich novinárov pohybujúcich sa v čase invázie v oblasti, západné vlády neprotestovali. Namiesto toho predstierali, že uverili verzii Jakarty, podľa ktorej sa žurnalisti stali obeťou potýčiek medzi tamojšími frakciami. Pohyb sa nedal zastaviť V čase, keď novozjednotený svet bojoval za „slobodu Kuvajtu“, indonézska armáda vystupňovala úsilie eliminovať všetok odpor. Pohreb jednej z obetí v novembri 1991 sa zmenil na pokojnú demonštráciu v Santa Cruz, pričom odpoveďou bola nevyprovokovaná streľba, po ktorej ostalo 160 mŕtvych tiel. V dave sa však náhodou nachádzali zahraniční novinári. Zverejnená reportáž i zábery prebudili verejnú mienku. Pod jej tlakom musel Washington revidovať svoju politiku. V roku 1993 prijala Komisia pre ľudské práva OSN rezolúciu odsudzujúcu Indonéziu. Prvý raz ju podporili i Spojené štáty. V záplave informácií sa však na udalosť veľmi rýchlo zabudlo a pomoc i dodávky zbraní sa opäť obnovili. Ale pohyb sa nedal úplne zastaviť a informačnú blokádu sa už nepodarilo nikdy celkom obnoviť. K popularite boja za samostatnosť prispela i Nobelova cena mieru, ktorú udelili v roku 1996 dvom čelným predstaviteľom hnutia - biskupovi Belovi a Josému Ramosovi Hortovi. Definitívnu zmenu priniesla finančná kríza v juhovýchodnej Ázii, ktorá mimoriadne ťažko zasiahla indonézske hospodárstvo. Po vlne protestov musel Suharto odstúpiť a dočasný prezident Habíbí prisľúbil Východnému Timoru „široko koncipovanú autonómiu“. Navyše sa pod záštitou OSN malo konať referendum, či tento návrh obyvatelia prijmú, alebo sa vyslovia za úplnú samostatnosť. Referendum potvrdzujúce veľkou väčšinou túžbu po samostatnosti však vyústilo do chaosu - projakartské skupiny začali s vraždením, vypaľovaním domov a ničením infraštruktúry. V mnohých prípadoch sa k nim pridala i indonézska polícia a armáda. Východný Timor sa odrazu dostal do centra záujmu médií. Habíbí ustúpil medzinárodnému tlaku a do oblasti vyslali jednotky OSN, ktorým sa násilnosti podarilo ukončiť. Krajina vykročila po takmer štvrťstoročí čakania na cestu budovania samostatnosti. Veľa významov morálky Východotimorská genocída odhalila niekoľko charakteristických čŕt svetového systému. Obsadenie Východného Timoru Indonéziou a iracká okupácia Kuvajtu sa v čomsi podobajú. V oboch prípadoch si útočník robil na územie „historický nárok“ a svoj akt sa usiloval legitimizovať tým, že ide o samostatne ekonomicky neživotaschopné politické jednotky. Výrazne odlišná bola reakcia OSN. Až do roku 1998 sa angažovala v otázke Východného Timoru len každoročnými rezolúciami. Ukázalo sa, že OSN má iba toľko sily, koľko jej poskytnú členské krajiny (predovšetkým tie s najväčším mocenským potenciálom). V prípadoch, keď ide o záujmy veľmocí, stane sa nefunkčnou. Spojené národy sú vybudované na princípoch vestfálskeho systému, v ktorom sú si štáty navzájom rovné. Vestfálsky systém je však postavený i na princípe „národného záujmu“, ako maxime zahraničnej politiky krajín. A tak stojí demokratickosť (aj keď nie bez obmedzení, ako dokazuje pozícia stálych členov Bezpečnostnej rady) tejto globálnej organizácie v rozpore s hierarchickým usporiadaním vzťahov medzi štátmi. Rozhodujúce ostávajú záujmy veľmocí definované vládnucou elitou, čo platí i pre formálne demokratické režimy. V takomto usporiadaní nie sú ľudské práva a demokracia často cieľom, ale len nástrojom politiky. Tak isto ako ním bolo budovanie komunizmu. Keď napríklad v roku 1978 cestoval po Ázii, šíriac ideu ľudských práv, viceprezident USA Walter Mondale, bol podľa vlastných slov taký unesený pokrokom Jakarty v oblasti ich dodržiavania, že osobne odporučil dodávku bombardérov A-4. Tento príspevok k demokracii a ľudským právam obyvatelia Východného Timoru určite ocenili. Vojenská pomoc Suhartovmu režimu pokračovala i za Clintonovej administratívy hlásajúcej „morálnu zahraničnú politiku“. Morálka môže mať veľa významov. USA ospravedlňovali takúto politiku tvrdením, že konštruktívna spolupráca môže nedemokratický režim priviesť na „správnu cestu“. Vojenská kooperácia potom mala šíriť „hodnoty Spojených štátov“ a zabrániť porušovaniu ľudských práv. Spolupráca je nepochybne cestou k demokratizácii. No len vtedy, ak je úsilie o podporu demokracie jej skutočným dôvodom. Východný Timor ukázal, akú dôležitú úlohu zohráva sloboda informácií. Ich centralizácia, účinná kontrola a rovnako tak komercionalizácia napomohli udržať genocídu v tajnosti. Humanitárnou katastrofou nie je každé ľudské utrpenie, ale len to, o ktorom sa verejnosť dozvie. Cenzúra obmedzuje človeka rovnako ako zákony „voľného trhu“.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984