Podľa príkladu Barthesa za príklad Barthes

Sú ľudia, ktorých neodolateľne priťahuje dobrodružstvo. Dobrodružstvo ako antinuda, ako účasť na živom dianí s otvoreným koncom. Úrovne, na ktorých sa možno oddávať dobrodružstvám, sú rôzne. Nemusia byť nevyhnutne „víťazoslávneho, heroického a svalnatého typu“.
Počet zobrazení: 802

Sú ľudia, ktorých neodolateľne priťahuje dobrodružstvo. Dobrodružstvo ako antinuda, ako účasť na živom dianí s otvoreným koncom. Úrovne, na ktorých sa možno oddávať dobrodružstvám, sú rôzne. Nemusia byť nevyhnutne „víťazoslávneho, heroického a svalnatého typu“. Dobrodružstvo, o ktoré tu ide, by mohlo byť príťažlivé pre všetkých, čo sa s potešením pohybujú v živle pojmov. Terén, do ktorého ich láka jeho strojca, je však neveľmi bezpečným územím. Jeho hranice nie sú celkom jasné, hoci aspoň približne ich možno vymedziť ako pomedzie lingvistiky, semiotiky a filozofie. Asi iba nemnohí ho poznajú tak dôverne, aby sa v ňom boli schopní orientovať úplne samostatne. Im, ale i všetkým ostatným, ktorým nechýbajú dispozície pre tento typ výprav a nenechajú sa odradiť námahou, s akou bývajú spojené, sa ponúka výnimočná príležitosť. Miroslav Marcelli, autor knihy Príklad Barthes, ich totiž nebude vodiť trasami pre turistov. Zárukou toho nie je iba neprehliadnuteľná a imponujúca ľahkosť a suverenita, s akou sa pohybuje vo svete pojmov. Nie je ňou len dôverná znalosť terénu a nástrah, ktoré v ňom hrozia. Tým, čo mu umožňuje vydať sa po cudzích stopách, predsa však vlastnými cestami, je jeho schopnosť vyčítať zo stôp nielen to, kam smerujú, ale aj to, vďaka čomu ten, kto ich po sebe zanechal, nikde neuviazol, a neustále kráčal ďalej, k hranici, „čo aj preňho samého ostala definitívnou iba preto, lebo sa ustavične vzďaľovala“. Ten Barthes Stopy, o ktoré tu ide, sú stopami Rolanda Barthesa. Toho Barthesa, ktorý sa popri iných francúzskych intelektuáloch v prvom povojnovom desaťročí usiluje „svoju ľavicovú politickú orientáciu a prijatie niektorých prvkov marxistického výkladu sociálnych javov predĺžiť o reflexiu literatúry“, čoho výsledkom je prvá väčšia práca Nultý stupeň písania (1953). Toho Barthesa, ktorý „od polovice šesťdesiatych rokov často vystupuje ako jeden zo štvorice najvýraznejších predstaviteľov francúzskeho štrukturalizmu“ (Základy semiológie 1965, Systém Módy 1967, Ríša znakov 1970), no už jeho práca S/Z z roku 1970 je „najkrajnejším príkladom tak štrukturalizmu ako aj postštrukturalizmu“. Toho Barthesa, ktorý sa v poslednej etape svojho vývinu vyhlasuje za hedonistu, a tým „vyjadruje povahu svojho nového postoja k textu“ (Potešenie z textu 1973, Roland Barthes o Rolandovi Barthesovi 1975). Barthesa, ktorý má práve tak veľa „oponentov a vonkajších posudzovateľov“, ako aj epigónov a obdivovateľov. M. Marcelli nestojí ani na jednej z týchto pozícií. Tuší, že niekedy je prejavom vernosti práve zrada. Tuší, že pokračovať v línii reči človeka, ktorý túto svoju líniu potvrdzoval nielen opakovaniami, ale aj odchýlkami, je možné iba tak, že sa z jeho línie odkloníme. A nie iba tuší. On vie ako. „Ako“ Na začiatku sú „tri dosť zvláštne prvky“, ktoré sa v Barthesovom diele objavujú od prvých až do posledných prác: „jedným je Baudelairova výpoveď o pravde gesta, druhým obraz masky, ktorá ukazuje na seba samu a tretím loď Argo“. Je tu teda niečo, čo naznačuje, že napriek všetkej rôznorodosti toho, čím sa Barthes zaoberal, napriek všetkej rozmanitosti fáz, ktorými pri svojom vývine prechádzal, sa v jeho myslení vyskytujú isté invariantné prvky. M. Marcelli identifikuje to, čo stojí v ich pozadí, a dostáva tak do rúk neobyčajne silný nástroj. Tým nástrojom je takzvaná amplifikácia. V prvej časti svojej práce tento pojem vymedzuje a ukazuje jeho tvarovateľnosť a takmer univerzálne možnosti. Toto vymedzovanie, opakované prekresľovanie kontúr sa deje v nepretržitom kontakte s Barthesovým myslením a myslením tých, ktorých cesty sa s Barthesovou vo viacerých bodoch jeho vývinu pretínali. Amplifikácia sa nám takpovediac pred očami mení z pojmu, ktorý používala už antická rétorika, na pojem súčasnej rétoriky. Vzápätí však prekračuje tesné hranice jazykovej univerzality a stáva sa rozšírenou amplifikáciou, umožňujúcou amplifikovať akékoľvek dianie, „napríklad lásku, alebo potešenie, alebo rozkoš“. Stačí, aby bola splnená jediná podmienka, aby malo „amplifikované i amplifikujúce rovnakú povahu“. Po tomto rozšírení však opäť nastáva zúženie. Vidíme, že väčšina amplifikácií sa deje v horizontálnej rovine, kde amplifikujúce je len predĺžením, rozvinutím amplifikovaného. Výnimočne sa však vyskytujú i amplifikácie, ktoré prinášajú „inflexiu a otvorenie vertikály“, ktoré síce zachytávajú imanentný pohyb predchádzajúcej sekvencie, dajú mu však novú intenzitu a smer. Amplifikácia sa tak stáva ireverzibilnou a jej pojem umožňuje reflektovať vznik niečoho nového, umožňuje reflektovať sám proces stávania. A to s ohľadom na rozšírenú amplifikáciu nie iba v jazykovej rovine. V takejto podobe sa potom amplifikácia môže stať nástrojom na „prekonávanie dualizmov a dichotómií v prospech jediného a jednotiaceho univerza“. A práve túto jej podobu možno chápať ako odpoveď na otázku „ako“. „Ako a čo“ Druhá časť knihy „ukazuje tento pojem pri práci, ktorej produktom sú Dejiny, Systémy a Text“. M. Marcelli teda po tom, čo identifikoval v Barthesovom diele jadro jeho postupov, pomenoval ho a ukázal jeho možnosti, pristupuje k tomu, aby nám predviedol, s akými výsledkami ho Barthes používal v jednotlivých etapách svojho vývinu. Zoznamuje nás s prácami, ktoré boli produktom amplifikácie, keď Barthes hovoril v mene Dejín. Predstavuje diela, ktoré vznikli, keď ju používal ako semiológ. A nakoniec ukazuje, akou nepostrádateľnou pre neho bola tam, kde sa mu svet stal textom a text sieťou. A spôsob, akým pri tom postupuje je amplifikácia. DobrodruŽstvo sa nekončí Amplifikácia sa tak stáva kľúčom k celému Marcelliho textu, ktorý na prvýkrát možno čítať s rovnakým zaujatím a netrpezlivosťou ako detektívku. Na rozdiel od detektívky sa však po jeho prvom prečítaní ihneď vynára túžba podstúpiť celé dobrodružstvo znovu. Možno po konkrétnej stope s pomocou registrov či citovanej literatúry. Možno s vnímavosťou voči virtuozite, s akou sa dajú používať pojmy a pre potešenie z nej. Predovšetkým však podliehajúc výzve, ktorou je sama amplifikácia. V tomto zmysle je Marcelliho text inšpiráciou i príležitosťou overiť a rozvíjať jej i svoje možnosti a schopnosti. Veď ako sa zdá, dobrodružstvo sa nekončí. Príklad Marcelli. (Miroslav Marcelli: Príklad Barthes. Kalligram, Bratislava 2001)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984