Farby, farby, samé farby...

No čaute, nedávno ma pre istotu skosil úpal (začali sa tu neznesiteľné horúčavy), takže som chvíľu videl všetkých 330 miliónov bohov Indie. (Ak sa dobre pamätám, minule som písal, že ich je desať miliónov. No čo vám budem hovoriť, kecal som. Nechcelo sa mi to všetko rátať, tak som ich len tak odoka odhadol a takto sa to skončilo.) Ale nijaké strachy, s tým úpalom to nebolo až také hrozné, veď už som opäť „back on the track“. Tak sa s vami zasa podelím o nejaké tie somariny. Úprimnú sústrasť. Je vám asi jasné, že Veľká noc sa tu extra neoslavovala (áno, áno, sú to barbari). Respektíve, asi sa aj oslavovala, len s mojím, povedzme, vlažným vzťahom k týmto a podobným tradíciám to akosi prešlo pomimo mňa (áno, áno, som barbar). Aj som si myslel, že v pondelok vybehnem do ulíc a začnem šibať a oblievať baby o dušu, ale potom mi zišlo na um, že by to asi nepochopili. Takže nič. Zato sme tu mali v piatok (ten Veľký) iný zaujímavý sviatok - Holi. Neviem, ktorého z tých 330 miliónov bohov oslavoval, ale asi všetkých. V zásade ide o oslavu prichádzajucej jari (čo v Dillí znamená, že teplota vystúpi z 30 na 40 stupňov). A vyzerá to všetko fakt vtipne. Už od rána môžete na ulici stretnúť ľudí, ktorých tváre majú čudné farby. Niežeby im bolo zle od toho štipľavého jedla, čo sa tu ním v kuse napchávajú. Počas Holi totiž platí pravidlo - hoď práškovú farbu na každého, kto sa priblíži. Z okna, balkóna, spoza rohu, od chrbta... a ak ešte pridáš vedro vody, o to lepšie. A tak celý svet hrá červenou, zelenou, žltou a čo ja viem ešte akou farbou. Okolo jedenástej pred obedom už sú všetci na ulici a vyzerajú ako opití delegáti celosvetového zjazdu Siuxov. O to viac, že v horúčave dňa sa treba aj niečím osviežiť. A tým niečím je nápoj pripravovaný len v tento jeden deň v roku - bhang. Neviem jeho presné zloženie, ale základom sú listy a kvety jednej z odrôd marihuany, potom mlieko, nejaké tie oriešky a tak. Už je vám asi jasné, prečo všetci vyzerajú riadne pojašení. Musím priznať, ak je pripravený poriadne, bhang ma celkom dobrú chuť. A nemusí ani „řetízkovat“, aby poriadne udrel do hlavy. Okolo obeda sa už dokola potulujú ľudia na nepoznanie pofarbení, čo stratili pojem o čase i priestore, niekde sedia na kameňoch živé sochy Višnu či Šivu (to ako zbhangovaní mládenci či dievčence) a ostatní sa okolo nich modlia, no jednoducho blázinec. Z neznámeho dôvodu má kopa ľudí chuť šplhať sa na stromy a stožiare, väčšina má dotrhané šaty... čo budem ďalej opisovať. Treba prísť a skúsiť. Len s bhangom pozor. Tá bolesť hlavy na druhý deň je zabíjajúca. Okolo druhej sú už ulice mŕtve. Kde tu sa pod stromami povaľujú pofarbení Indiani (či Indovia?), no, niekedy i cudzinci, ktorí ani s vypätím všetkých síl nenašli cestu domov. Až k večeru začínajú ľudia opäť vyliezať a hľadať niečo na rastúcu bolesť hlavy. Nuž, takúto srandu sme tu mali. Čo je zaujímavé, a to sa mi na Holi fakt páčilo, je to hádam jediný deň, keď neexistujú nijaké rozdiely, kasty a náboženstvá. Zučastňuje sa každý. A celkom demokraticky každý môže farbiť a byť farbený. Nech žije rovnosť vo farbe a bhangu!!!