Spiritus movens skalického gymnázia
Napriek skutočnosti, že Vladimír Clementis pobýval na stredoškolských štúdiách v Skalici osem rokov, o tejto časti jeho života sa zachovalo len veľmi málo údajov. Aj viacerí jeho priatelia, či spoloční známi, pochádzajúci zo Záhoria (Pavel Bunčák, Ladislav Novomeský a i.) sa čudovali, aký skoro až nevraživý vzťah mal k mestečku svojej študentskej mladosti. Ani Iľju Erenburga sem nikdy nepriviedol, hoci sa tomuto známemu priateľovi Slovenska usiloval predstaviť z jeho krás maximum, prím však hral Tisovec. Nebolo by to nič čudné, keby celých osem rokov zažil Clementis iba ťaživú atmosféru maďarského gymnázia. Lenže v Skalici, otcovom rodisku, býval v rokoch 1913 až 1921. V jeho mladších študentských rokoch prebiehala prvá svetová vojna, nepriaznivo ovplyvňujúca i chod gymnázia - mala vplyv na vlakové spojenia, budova školy často poskytovala útočisko pre vojnových utečencov, podobne často ju využívali aj ako nemocnicu, čo spôsobovalo výrazné výpadky vo vyučovaní. Druhá vec je, ako tieto študentské časy prežíval on sám. Najznámejším autentickým, no i tak mimoriadne skúpym prameňom informácií o „skalických rokoch“ je Nedokončená kronika, ktorú napísal v londýnskom exile. Maďarské obdobie stredoškolských štúdií Vladimír v Skalici býval u tety Kristíny (Tinky) Smieskolovej, rodenej Clementisovej na vtedy asi najrušnejšej ulici - Potočnej, po celej dĺžke osadenej dvoma radmi líp a gaštanov. Nebolo odtiaľ do gymnázia ďaleko, vlastne všetko mal na dosah – budovu blahovského Katolíckeho kruhu na námestí, projektovanú Dušanom Jurkovičom, vedľa nej stavebne tiež pozoruhodné kasíno, kalváriu s cintorínmi a rotundou - miesto študentských stretnutí s dievčaťom či cigaretou. To sa však Vladimíra týkalo len málokedy. Budova školy bola technicky na tie časy moderná, no rozhodne nie duchom, čo bolo preňho to najťažšie, čo ho v Skalici čakalo. Mal síce oporu v staršom bratovi Miroslavovi a v tetách, u ktorých obaja bývali, no to nestačilo, aby sa mu práve škola ako taká neprotivila. Na svojich triednych profesorov J. Kertésza a F. Buzása si spomínal s dešpektom až nenávisťou. Nezistili sme, či sa dostal do priameho kontaktu s Aurelom Reschom, prísnym, presným, poriadkumilovným a pedantne pobožným direktorom školy, ktorý na nedeľnú žiacku omšu nútil aj protestantov. Ale ústav vedený takýmto človekom naozaj nemohol svojou atmosférou nadchnúť mladého Tisovčana. Bol to však práve riaditeľ, ktorý v apríli 1918 žiadal od ministerstva povolenie odoprieť štúdium deviatim študentom, lebo ,,boli zďaleka nasiaknutí panslavizmom“. Medzi nimi bol i Clementis. Takže Resch mal určite údaje nielen o jeho štúdiu. Sám Vladimír ešte letmo spomenul účasť v akomsi tajnom spolku, ale nikde nevysvetlil podrobnosti a zámery tohto počínania. Z „maďarského obdobia“ Clementisa v Skalici toho vieme naozaj veľmi málo. Za zmienku stojí ešte dlhodobo trvajúce rozhorčenie nad spolužiakom, budúcim národohospodárom Imrichom Karvašom, ktorý sa dal strhnúť maďarskými výchovnými vplyvmi a spolužiakom vysvetľoval pôvod svojho priezviska od maďarských koreňov, keďže karvas v maďarčine znamená štít. Na maturitnom table z roku 1921 sú fotografie obidvoch v protiľahlých horných rohoch, akoby i táto drobnosť symbolizovala čosi z ich budúcich osudov. Karvaš sa v knihe pamätí o Clementisovi nezmieňuje, lenže ide o spomienky len z čias SNP a konca druhej svetovej vojny. Atmosféru ústavu v maďarskom duchu vtedy museli znášať s bratmi Clementisovcami napríklad aj budúci maliar Július Koreszka, už vtedy bohémsky sa ladiace opory operného i operetného sveta Janko Blaho a František Krištof Veselý, budúci vedci Branislav Varsík a Daniel Rapant, ako i budúca lekárska autorita Konštantín Čársky. Blaho, spolužiak Miroslava Clementisa, v knihe spomienok Zo skalického rínku uvádza, že s priateľmi hudobníkmi chodili cvičiť k ich ďalšej tete – Šulcovej, u ktorej mali k dispozícii klavír. Clementisovské tety mali krajčírsky salón a boli poprednými členkami vtedy chýrneho výšivkárskeho družstva. Ako to už býva, skutočnou oporou a priateľom v študentských časoch sa nestal nik z vymenovaných, ale postavy na Slovensku takmer neznáme. V samostatnom Československu Vznik samostatnej Československej republiky výrazne poznačil aj život na skalickom gymnáziu. Maďarskí profesori odišli, vystriedali ich pedagógovia z Čiech. V profesorskom zbore boli po prevrate len dvaja Slováci. S tým súvisí i fakt, že do Skalice prešli zo susednej Moravy študovať viacerí študenti, medzi nimi aj Alžběta (Běta) Turečková-Čambalová, jedna z prvých študentiek gymnázia. V roku 1981 vydala spomienkovú knižku Na shledanou, Kawakami..., ktorá obsahuje aj niekoľkostránkovú kapitolu, nazvanú Jan Doležal a Vladimír Clementis. V nej sa možno dočítať prekvapujúce údaje o „zrelých“ gymnaziálnych rokoch Clementisa. Tie mohol začať i v prítomnosti účinkovania tzv. Dočasnej vlády v Skalici. Tvorili ju o.i. Pavol Blaho, Anton Štefánek, Štefan Janšák – osoby clementisovskej rodine veľmi známe. (V jednom z prvých listov zo Skalice sa Clementis rodičom zmieňuje o Janšákovi.) Lenže Vladimír tieto rušné časy v Skalici zrejme nezažil, pretože riadne vyučovanie sa pre chrípkovú epidémiu začalo až 16. decembra 1918, keď už tam Dočasná vláda nepôsobila. V nových časoch sa mu určite lepšie študovalo, o čom svedčili aj výsledky zvečnené na jeho vysvedčeniach. Paradoxom je to, že po maďarských vysvedčeniach dostával od sexty vysvedčenia v češtine, s rozličným vyznačením a klasifikovaním jedného z hlavných predmetov – materinského jazyka: v sexte je v kolónke „v jazyku českém“ prečiarknuté slovo „českém“ a perom je dopísané „slovenském“, v septime túto kolónku predelili perom na polovicu a nad českým jazykom vpísali „v jazyku slovenskom“. Clementis dostal vtedy dve jednotky z češtiny i slovenčiny. V oktáve však už iba v rubrike „v jazyku českém“ dopísali striktne „a slov.“. Aj tieto detaily odrážajú rozkolísanosť názorov školskej vrchnosti na vyučovanie slovenčiny. Podľa uvedených skutočností by sa mohlo zdať, že „maďarského ducha“ vystriedal „duch český“. Nebolo to však celkom tak, hoci škola s vtedajším názvom Masarykovo I. česko-slovenské reálne gymnázium v Uhorskej Skalici všeličo napovedala. Spolu s autorkou vyššie spomenutej knihy prišiel do Skalice z neďalekej moravskej Strážnice Jan Doležal a stal sa Vladimírovým spolužiakom a najbližším priateľom. Bol to veľmi nadaný študent, s veľkým rozhľadom a prirodzenou autoritou. Pre bledé vlasy ho prezývali Šeďa. Ovplyvnil Clementisa svojimi názormi na politiku a históriu, ale najmä obsiahlymi vedomosťami z filozofie a možno mu pripísať rozhodujúci vplyv na komunistickú orientáciu budúceho politika. Zoznámil ho aj s Marxovými spismi. Dokázali presadiť, aby z Prahy začal dochádzať do gymnaziálnej čitárne denník Rudé právo. Doležal sa po maturite rozhodol pre štúdium filozofie, študoval ako Clementis na Karlovej univerzite, neskôr sa stal odborníkom a profesorom psychotechniky na UK v Prahe. V role zbojníka Ilčíka Spolu s Bětou vytvorili priateľskú trojicu, ktorú nazval vtedajší riaditeľ školy Treybal ako „spiritus movens“ skalického gymnázia. Stalo sa tak po usporiadaní študentskej besiedky k prvému výročiu vzniku ČSR. Zahrali bez opony len na stupienku v triede jednoaktovku od A. P. Čechova, pridali recitáciu slovenských a českých básní. Podujatie i v skromných pomeroch malo veľký úspech. Potom sa trojica priateľov rozhodla pokračovať v nácviku divadla. Clementis napísal Jiřímu Mahenovi do Brna, v ktorom ho požiadal o povolenie preložiť jeho hru Jánošík do slovenčiny a hrať ju na gymnáziu. Dramatik odpovedal promptne a kladne, nenárokoval si honorár. Clementis získal z radov spolužiakov celý štáb prepisovateľov hry pre divadelné účely. V dlhých zimných podvečeroch diktoval v triede na prízemí s oknami na námestie svoj preklad ostatným gymnazistom. Po vyriešení tejto technickej otázky začali s nácvikom, hru chceli predviesť nielen študentskej verejnosti až na jar. Vladimír si vybral rolu Ilčíka. Bol v tomto smere sebakritický, pre menšiu postavu sa nehodil do hlavnej úlohy. Obsadenie ďalších rolí bolo tiež zaujímavé. Aničku hrala Běta, farára brat Zuzky Zgurišky Braňo Šimonovič z Myjavy, Samka už vtedy vysokoškolák Janko Blaho, Jánošíka sa zhostil profesor gymnázia Miloslav Sylla. Doležala v úlohe režiséra vystriedal na jar češtinár Zmatlík. Premiéra sa vydarila, hoci Turečková-Čambalová neuvádza presný dátum. Ale keďže Clementis presadil, aby bol po sobotňajšom predvedení hry hneď v nedeľu aj majáles, bolo to v máji 1920. Vladimír zaujal v úlohe Ilčíka najmä monológom, ktorý sa začínal slovami: „Čachtická pani dievčencom nechty z rúk sťahovala a v ich krvi sa kúpala...“ Z ďalších zaujímavých mimoštudijných aktivít Clementisa uvádza Běta jeho pojednanie o Martinovi Rázusovi s ukážkou vybraných básní pre členov študentského samovzdelávacieho krúžku. Tiež spomína, ako sa jej zastal pred spolužiakom židovského pôvodu, ktorému sa nepáčilo recitovanie Bezručovej básne Papírový Mojšl na jej prednáške pre študentov o sliezskom básnikovi. Clementis ju po ich zoznámení často sprevádzal, mali spoločnú cestu do školy i zo školy, „milo sa jej prihováral“ a jemne sa jej dvoril, hoci v Skalici nijakému dievčaťu nekurizoval. Určite by sa podľa nej nezaujímal o dievča v skalickom sedliackom kroji – ona však svoj kroj z Velkej nad Veličkou nosila... V tejto súvislosti ešte uvádza, že Vladimíra v Skalici považovali pre jeho typické rodinné clementisovské sebavedomie za namysleného. Možno i to je jeden z dôvodov, že mu toto mesto akoby neprirástlo k srdcu. Vyzdvihovala tiež jeho rečové schopnosti – okrem precízneho ovládania češtiny a slovenčiny vrátane obdivuhodného rozhľadu v obidvoch literatúrach uvádza znalosť maďarčiny, francúzštiny, angličtiny a nemčiny. Tiež charakterizovala jeho vzťah k obľúbeným knihám tisovského detstva. Zaujímavo pôsobí údaj, že Clementis zdedil po otcovi cenné originály z ranej tvorby moravského maliara Jóža Uprku, s ktorým sa Clementis starší priatelil. Posledné stretnutia Posledné stretnutie v Skalici sa trojici priateľov podľa Turečkovej-Čambalovej nevydarilo. Vladimír jej vyčítal, že sa jej ľahko študuje, keď príde hocikedy z domu požiadať profesorov o preskúšanie bez predchádzajúceho denného navštevovania školy, hoci to zapríčinila jej dlhotrvajúca choroba. Sama uvádza, že to možno nemyslel vážne, no v ďalšom školskom roku už boli Clementis a Doležal na vysokoškolských štúdiách v Prahe. Tam sa odohralo – na ministerstve zahraničných vecí v Černínskom paláci – ich úplne posledné stretnutie, ktoré však tiež nemalo srdečný priebeh. Clementis už bol v štátnickom strese, pôsobil podľa nej unavene, neprirodzene, až blazeovane, hoci sa usilovali pripomenúť si žartovanie zo študentských čias. Turečková-Čambalová však s pohnutím spomína, že hneď spoznala jeho hlas z londýnskeho rozhlasového vysielania, keď sa pod pseudonymom Peter Hron prihováral nielen Slovákom na Slovensku. Najmä jeho oznámenie vypuknutia SNP sa jej vrylo do pamäti. Z iných príčin sa tak stalo i v decembri 1952, keď v rozhlase oznámili najtragickejšiu zvesť spojenú s jeho menom... Ďalšie súvislosti Clementisa a jeho študentskej alma mater majú inú povahu. Skalické archívy a kroniky dokladujú, že na činnosť Spolku priaznivcov a bývalých žiakov skalického gymnázia v Skalici prispel ako zakladajúci člen úctyhodnou sumou 2000 Kčs (na zozname figurujú aj dvaja spomínaní priatelia). Zúčastnil sa na Lichardových oslavách v roku 1947, keď odhalili pomník tomuto skalickému dejateľovi. Clementis vystúpil s príhovorom, v súvislosti s tým dopredu telefonoval z Prahy, aby s ním naisto v programe osláv počítali. Týmito postojmi dal najavo, že Skalica mu predsa len taká cudzia nebola.
