Presmerovanie ľudského talentu

V ekonómii sa inteligencia a schopnosti spájajú s akumuláciou kapitálu: čím viac človek zarobí, tým je šikovnejší. Tento predsudok sa udomácnil v mysliach istých ľudí, ktorí biedu pripisujú neschopnosti chudobných podnikať či prispôsobiť sa podmienkam. Tým chcú ospravedlniť sociálnu nerovnosť.
Počet zobrazení: 2882

V ekonómii sa inteligencia a schopnosti spájajú s akumuláciou kapitálu: čím viac človek zarobí, tým je šikovnejší. Tento predsudok sa udomácnil v mysliach istých ľudí, ktorí biedu pripisujú neschopnosti chudobných podnikať či prispôsobiť sa podmienkam. Tým chcú ospravedlniť sociálnu nerovnosť. Peniaze ako meradlo intelektu či nadania sú však strašne nedokonalé. Pritom za určitých podmienok - a to aj v demokratických štátoch - platí obrátene: napríklad úspech v súčasnom šoubiznise závisí viac od účinnosti manipulovania verejnou mienkou ako od umeleckého talentu. Rozdiel medzi Alexandrom Rezešom a Tomášom Baťom V známom článku The Allocation of the Talent (Vymedzenie talentu, 1991) Kevin Murphy, Andrei Shleffer a Robert Vishny píšu, že najnadanejší americkí študenti uprednostňujú odbory, napríklad právo či manažment, umožňujúce tzv. vyhľadávanie rent (získavanie majetku namiesto jeho vytvárania) pred odbormi, ktoré podporujú produkciu (prevažne technické odbory), čím vysvetľovali spomalenie ekonomického rastu. Pravda títo autori vychádzajú z predpokladu, že talentovaní ľudia sa vždy prispôsobia vonkajším podmienkam tak, aby zarobili čo najviac, čiže množstvo zisku určuje veľkosť talentu. Táto chybná interpretácia je typická pre ekonomickú teóriu, ktorá mechanicky spája peniaze s intelektom. Hoci toto spojenie má sčasti svoje opodstatnenie na Západe, na Východe platí často naopak. Podľa neho by totiž Viktor Kožený či Alexander Rezeš mali byť rovnako geniálni ako Tomáš Baťa alebo Thomas A. Edison, čo je absurdné. Otázkou zostáva, čo by asi Baťa a Edison robili, keby nemohli uplatniť svoje vlohy. David Romer v knihe Advanced Macroeconomics (1996) sumarizuje činnosti so zanedbateľným až záporným spoločenským významom, do ktorých ľudia v nevhodných životných podmienkach presmerujú svoj potenciál. Okrem iných menuje finančné špekulácie, politické a náboženské vodcovstvo, kriminálne činnosti či filozofické úvahy. Posledne menovaná aktivita sa líši od predchádzajúcich, pretože ako jediná nesúvisí so spoločenským alebo materiálnym úspechom. Navyše tento typ náhradnej aktivity je prístupný pre každého, bez ohľadu na majetok a postavenie. To sa nedá povedať o ostatných aktivitách vyžadujúcich známosti, základný kapitál a podobne. Sofistikované náhrady Vyhľadávanie rent nie je dostatočne zaujímavé, zložité, a teda ani príťažlivé pre tvorivých jedincov. Preto akokoľvek bohatí špekulanti alebo kriminálnici sú možno arogantní a chamtiví, no nemusia byť ani trochu nadaní. Skutočné náhradné činnosti sa dajú rozdeliť na sofistikované: písanie filozofických úvah, hranie šachu atď. a na patologické: duševné poruchy zahŕňajúce neurózu, psychopatiu či psychózu. Každý môže pritom „investovať“ svoj potenciál medzi viaceré (sofistikované, ako aj patologické) náhradné oblasti. Mechanizmus presmerovania talentu do sofistikovaných náhrad je vlastne nevedomý obranný mechanizmus osobnosti, ktorý bráni prepuknutiu duševných porúch ako patalogickej náhrady, ktorá je dostupná vždy. Podľa skúsenosti psychoanalytičky Karen Horneyovej (1885-1952) je duševné utrpenie úmerné množstvu premárnených schopností, čiže prostredie, ktoré neumožňuje uplatnenie talentu, logicky vedie k sofistikovaným náhradám alebo, v horšom prípade, k patológii či kombinácii oboch typov náhrad. Rola sofistikovanej náhrady sa dá empiricky preukázať štatistickou analýzou šachových rebríčkov za posledných 50 rokov, kde figurujú najmä hráči z technicky zaostalejšieho východného bloku. Naproti tomu, pokiaľ ide o technické vynálezy, Západ ďaleko predstihol socialistické štáty, na čo poukazuje Janos Kornai v knihe The Socialist System (1995). No presmerovanie ľudského potenciálu sa týka všetkých ľudí bez ohľadu na schopnosti. Rozdiel spočíva iba vo výbere náhradnej oblasti. V podstate každý, ak nemôže zbohatnúť normálnymi činnosťami, hľadá náhrady v rámci svojich mentálnych možností. Rozhodovacím kľúčom pre tú-ktorú aktivitu je subjektívne vnímaný zisk. Zatiaľ čo uvedomelejší inklinujú k aktivitám typu šach (kde je reálny zisk síce zanedbateľný, no nie záporný), iní sa viac zapájajú do lotérií alebo pyramídových hier (kde je reálny zisk záporný) v očakávaní vysokého zisku. Zapájanie sa do lotérií a pyramídových hier sa dá chápať aj ako patologická náhrada pripomínajúca mánickú fázu mánio-depresívnej psychózy. Aj medzi jednotlivými náhradnými aktivitami nájdeme rozdiely. Filozofické úvahy, na rozdiel od šachu, závisia od ideológie, pričom totalitné štáty ich vylučujú. Niektoré fundamentalistické systémy (napríklad Taliban v Afganistane) dokonca zakazujú i šach. To znamená, že sofistikované náhradné činnosti predsa len vyžadujú určitú spoločensko-ekonomickú úroveň, inak sú nedostupné. V takomto prípade sa akékoľvek ľudské nadanie stane obeťou psychopatie, mánie, depresie, paranoje či samovraždy. Patologické náhrady Psychiater Emil Kraepelin (1856-1926) definoval schizofréniu ako predčasnú demenciu, pretože sa domnieval, že schizofrenici hlúpnu. Neskôr sa však ukázalo, že postihnutí nemusia trpieť demenciou, len ich myslenie sa vymyká bežnej logike. Treba podčiarknuť, že mentálne zdravie je síce do istej miery predurčené biologicky, no veľmi zlé podmienky vyvolajú patológiu aj u odolných ľudí. Z vonkajšieho pohľadu sa tu stierajú rozdiely medzi múdrymi a hlúpymi, pretože sa v oboch prípadoch zo správania vytráca racionalita. Prevládajúcou črtou myslenia je fanatické vyhľadávanie podnetov potvrdzujúcich blud a popieranie plus skresľovanie faktov vyvracajúcich blud. Povedané inak, aby človek zdôvodnil svoj blud, vymýšľa originálne argumenty, alebo vidí zložitosť tam, kde nie je. Okrem toho, u istých ľudí zohráva rolu idealizácia, keď prenesú svoje ideály (ktoré by za istých podmienok mohli fungovať) na ostatných. Pritom poprú, že ostatní tieto ideály nemajú alebo ich len predstierajú. To vysvetľuje, prečo inak veľmi inteligentní ľudia prepadli ideológiám, ktoré ich iba zneužili. Napríklad objaviteľ futurizmu Vladimir Majakovskij (1893-1930) propagujúci komunizmus (napokon spáchal samovraždu), alebo prominentný konštruktér Konstantin Ciolkovski (1887-1935) považujúci Josipa V. Stalina za morálnu autoritu. Hoci v tomto prípade to asi bolo pre Ciolkovského výhodné. Možno namietať, že sa náhradné činnosti dajú obísť vysťahovaním do vyspelej krajiny. No v skutočnosti emigrovať môžu len hotoví odborníci. Pritom aj potenciálne veľmi schopní ľudia bez žiaducich titulov a zručností nemajú veľkú šancu. Otvorenosť kritérií Predsudok, že talent sa vždy presadí, ignoruje závislosť úspechu od prostredia. Hoci demokracia ideologicky neobmedzuje talent, ani ona nezaručuje, že sa dobrá myšlienka presadí. Osobitne, ak prekročí konvencie. Vo funkčnom trhovom hospodárstve, by sa mali také nápady presadiť prirodzene svojou efektívnosťou. Ale to vyžaduje značnú trpezlivosť, kým nápady začnú byť účinné. Čiže, akokoľvek skvelú ideu musí pochopiť okrem vynálezcu aj ktosi druhý, kto ju finančne podporí ešte predtým, ako bude účinná. To kladie vysoké nároky na intelekt ľudí riadiacich spoločnosť a vyžaduje otvorenosť kritérií pre posudzovanie nápadu. Ten by sa nemal hodnotiť iba z jeho momentálneho úžitku (trhovej ceny), ale aj z úžitku s ohľadom na budúcnosť. Funkčný trh teda vyžaduje čo najviac nezávislých kritérií umožňujúcich rozpoznať hodnotu aj nápadom účinným až v budúcnosti. Uplatnenie ľudského kapitálu v spoločensky a ekonomicky významných činnostiach vyžaduje otvorenosť kritérií pre posudzovanie schopností, ktoré sú určujúce pre prijatie na školu, do práce alebo pre víťazstvo v konkurze. Pravdaže, ak vylúčime korupciu a rodinkárstvo. Kritériá posudzovania schopností môžu byť ohraničené jednak ideologicky alebo neschopnosťou identifikovať schopnosti, čo môže byť však aj zámer. Dôležité pritom je nielen to, čo človek momentálne vie, no i to, čo je schopný vedieť, ak bude mať na to podmienky. Zaužívaný systém posudzovania talentu sa dá metaforicky prirovnať k radaru, kým otvorený systém sa skôr podobá českému patentu Tamara. Zatiaľ čo radar vysiela signál (= kritérium) a vyhodnocuje jeho odraz (= známka), aby zistil prítomnosť objektu (= schopnosti), Tamara nevysiela, no zachytáva signály vysielané objektom. Výsledok je potom taký, že radar neidentifikuje objekty pohlcujúce vysielaný signál, zatiaľ čo Tamara ich vďaka svojej otvorenosti odhalí. Otvorenosť kritérií posudzovania sa dá teoreticky docieliť antidiskriminačným zákonom umožňujúci ľuďom s vysokým potenciálom, ktorí nespĺňajú konvenčné kritériá - pre neprajné vonkajšie podmienky - rozvinúť trhovo žiadané schopnosti primerané ich potenciálu. Alebo inštitucionalizovaním sofistikovaných náhrad, ktoré by sa mohli stať napríklad novými predmetmi rozvíjajúcimi myslenie, ako je matematika či filozofia.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984