Sme na plávajúcej kryhe

Frekventovaný pojem transformujúce sa krajiny nie je celkom presný. Aj štáty EÚ uskutočňujú popri lineárnom vývoji zásadnú transformáciu, hoci nie takú radikálnu ako východná časť svetadielu
Počet zobrazení: 1537

Frekventovaný pojem transformujúce sa krajiny nie je celkom presný. Aj štáty EÚ uskutočňujú popri lineárnom vývoji zásadnú transformáciu, hoci nie takú radikálnu ako východná časť svetadielu. Európska únia, na ktorej dvere klopú bývalí členovia sovietskeho bloku a ich následníci, v čase pádu Berlínskeho múra sa nedá stotožniť s EÚ vo chvíli započatého nového rozšírenia. Situácia čakateľov pripomína výpravu polárnika. S veľkou námahou sa usiluje dosiahnuť magický severný 90 stupeň, ale zabúda, že nekráča po statickom povrchu, no po plávajúcej kryhe. Vytúžený kus zmrznutej morskej hladiny, ku ktorej sa chce dostať, sa o niekoľko dní premiestni na iný stupeň zemepisnej šírky aj dĺžky. Samozrejmý krok vpred neznamená vždy priblíženie, ale často vzdialenie sa od cieľa. Ožívajú etnofóbne postoje Aj keby sme túto dynamiku v mysli zanedbali, je zrejmé, že každým prijatím nového člena sa nemení iba jeho postavenie. Dochádza ku kvalitatívnej zmene i „starousadlíkov“ a samotnej EÚ ako systému. Začnú sa meniť vzťahy medzi členskými štátmi, a tým aj ich identita. Táto zmena bude o to väčšia, o čo výraznejšie sa líšia budúci „novousadlíci“ – nielen ekonomickou úrovňou a politickými tradíciami, ale i hodnotovou orientáciou. V tomto smere treba chápať rastúce obavy obyvateľstva štátov EÚ, ktoré majú svoju objektívnu podstatu. Sympatie ich občanov k aktu rozšírenia klesajú pod tretinu. Znepokojivé je však, že tieto obavy oživujú etnofóbne postoje. Formulovanie identity Európy je o to zložitejšie, že zlyháva jej sebapoznávanie. Nejde tu iba o analýzu reálneho stavu vo viacerých kandidátskych štátoch. Na Slovensku, v Bulharsku a Rumunsku sa považujú za hlavných garantov naplnenia integračných podmienok subjekty a predstavitelia, ktorí dosahujú uspokojivé výsledky veľmi krátko alebo sa pohybovali vždy na okraji popularity. O spornej sebaidentifikácii Európy svedčí reakcia na nástup rakúskej strany Slobodní do ústrednej vlády. Európska identita sa zjednodušene redukuje na súbor právno-ekonomických kritérií. V mnohých sférach Starý kontinent, zamotaný do technokratických sietí, stráca vlastný duch, invenciu, fantáziu a žriedlo nových prevratných myšlienok. Uniformné, neraz veľmi nudné zjednocovanie spôsobuje, že jednotlivé komponenty systému, a to nie iba z nacionalistických postojov (napr. Júnové hnutie a Ľudové hnutie proti EÚ v Dánsku, oba zastúpené v Európskom parlamente), majú opačné, dezintegračné tendencie. Podľa nich práve byrokratické a technokraticky chápané integrovanie oživuje predvojnový európsky nacionalizmus. Geopolitická rovnováha padla Identitu rozširujúcej sa Európy nemožno vymedziť bez charakteristiky okolitého sveta. Veď sama predstavuje jeden z jeho subsystémov. Na väčšine svetadielov však prebiehajú rýchle a drastické zmeny. S pojmom svetová identita treba zaobchádzať opatrne. S pádom Berlínskeho múra padla aj geopolitická rovnováha, ktorú nenahradila nová, efektívnejšia a demokratickejšia. Dynamická rovnováha tvorí základ fungovania prírodných, technických i spoločenských systémov. Tam, kde je značne narušená, dochádza k nežiaducim radikálnym reakciám, k prírodným katastrofám (blesky, zemetrasenia, vulkanické erupcie) a k spoločenským výbuchom. OSN, kultivovaný a relatívne demokratický tlmič politických napätí, stráca vplyv na kľúčové konfliktné udalosti. Prichádza až po ich eskalácii (Východný Timor) alebo po pokuse riešiť ich inou násilnou cestou (Balkán). Porušovanie medzinárodného práva sa stáva normou a cnosťou. Westernovské právo zobrať spravodlivosť do vlastných rúk patrí medzi privilégiá najmocnejších. Konsenzus nahradili zákonom sily. Technologicko-vojenské riešenie, hospodárske záujmy a vytváranie umelého súhlasu technikami spracovávania verejnej mienky sa nadraďujú nad schopnosť poznávať, komunikovať a analyzovať, podobne ako sa lojalita nadraďuje nad demokratické princípy (napr. dodržiavania ľudských práv). Zákon sily, v lepšom prípade pragmatické a existenčné dôvody, a nie humánne princípy, diktujú tempo a podobu integrácie. Svet, budovaný na dvoch póloch, sa rozpadol. Zostala po ňom však zotrvačná potreba konfrontácie s protivníkom. Neraz sa hľadá aspoň virtuálny nepriateľ, ktorý dočasne nahrádza bývalý oponentský pól. Pri súčasnej sile a účinnosti elektronických médií sa dosahuje značný propagandistický efekt. Život v najvyspelejšej časti sveta sa stáva čoraz nákladnejší. A to nie iba pre kult konzumu. Bezpečnosť jednotlivých oblastí sa udržuje s čoraz väčším počtom cudzích armád. Udalosti v novovzniknutých štátoch rozpadajúcej sa, tzv. veľkej Juhoslávie ukázali, že Európa nevie tento problém sama riešiť. Vinou jej nesvojprávnosti sa regionálne konflikty stali globálnymi. Dá sa potom vôbec hovoriť v súvislosti so starým svetadielom o relatívne samostatnom geopolitickom systéme a o jeho identite v politickom zmysle slova? Výmena názorov iba v uliciach Celostnosť sveta narúša zlyhanie komunikácie medzi elitami hlavných geopolitických hráčov a radikálnymi moslimskými smermi, čo dokumentuje tragický 11. september 2001. Strach o stratu vlastnej identity pretrváva na oboch stranách. Svedčia o tom aj reakcie časti slovenských predstaviteľov na nedávnu návštevu dalajlámu alebo počas diskusie okolo zavedenia nepovinnej výuky jógy na školách. V našich podmienkach je nedocenený a neraz podceňovaný švajčiarsky mysliteľ, poradca druhého vatikánskeho koncilu Hans Küng, ktorý vo svojich prácach hľadá podobné i rozdielne charakteristiky kresťanských a východných náboženstiev. Podobne ako mnohí nemecky hovoriaci katolícki teológovia nevidí v ich približovaní nič zlé, iba studnicu poznania, duchovného obohacovania, lepšieho chápania nielen vzdialeného sveta, no aj seba samých. Vychádza z predpokladu, že každý človek, spoločnosť či systém, keď sa uzavrie sám do seba a prestane bez predsudkov komunikovať s okolím, začína degradovať. Küng už pred štvrťstoročím zdôrazňoval potrebu rozšírenia myšlienok ekumenizmu i za hranice kresťanstva. Ešte menej sú známe práce pravoslávneho mysliteľa, politológa, ekofilozofa, etnografa, spisovateľa, maliara a angažovaného svetoobčana Nikolaja Konstantinoviča Rericha (1874-1947), ktorý predbehol vývoj skoro o storočie. Cítil sa rovnako doma v Rusku, Mongolsku, Nepále, Číne, Indii a v New Yorku. Po celom svete vznikali spoločnosti jeho mena a okrem duchovnej sily nemusel poskytnúť ani len rubeľ alebo dolár. Vo vzájomnej kultúrnej komunikácii videl kľúč k novej kooperujúcej kvalite sveta. Výmenu skúseností vzdialených kultúr nechápal ako ich stratu identít, ale ako zisk nových kvalít. Moderná bezpečnosť sa často chápe ako obrana vlastných hodnôt, no nie ako dialóg s inými hodnotami. Jej konkrétne podoby nemožno redukovať na systém technologických, ekonomických a vojenských opatrení, zabezpečujúcich istotu elitným štátom, ktorým sa podarilo uniknúť na breh z rieky zla. Stabilná bezpečnosť Stabilná bezpečnosť sa dá budovať ako celosvetový systém, opierajúci sa o princíp rovnoprávnosti. Identitu sveta menia procesy, ktoré sa zjednodušene označujú ako globalizácia. Jej apologéti ju fatálne označujú za nevyhnutný vývojový trend, pred ktorým sa nedá ujsť. Spoločenský aj hospodársky vývoj je zložitým prejavom činnosti aktívnych a pasívnych ľudí. Tá prvá časť ho môže meniť i zvrátiť. Podobu globalizácie komplikuje zlyhanie komunikácie medzi jej stúpencami a odporcami. Reálna výmena názorov sa odohráva prakticky iba na uliciach a to počas demonštrácií. Ich frekvencia, účasť nespokojencov a násilie majú rastúcu tendenciu. Kritici poukazujú na skutočnosť, že bohatstvo nezhromažďujú tí, čo ho vytvárajú. Neostáva tam, odkiaľ pochádza. Obyčajne putuje na miesta, kde sa sústredila najväčšia moc. Symbolicky to dokumentujú najcennejšie nálezy Mezopotámie, ktoré ležia v múzeách Londýna a Berlína. Postupné odbúravanie kompetencií národných štátov sa nedeje v prospech nižších územných celkov a samostatného občana, ale v prospech nadnárodných hospodársko-záujmových korporácií, ktoré nevznikli a nefungujú na základe demokratického výberu. Tým, že rozhodujúcou mierou zasahujú do kľúčových otázok politického vývoja, stávajú sa rozhodujúcou súčasťou politického systému. Keďže z formálneho hľadiska nevystupujú ako jeho komponenty, neviažu sa na nich ani zákony o informáciách, ich predstavitelia sa na rozdiel od politikov nemusia vzdať časti súkromia a verejne skladať účty z politickej aktivity. Pre radového občana, novinára a spoločenského vedca ostávajú tabu. Nemožno presne popísať a analyzovať ich reálny vplyv. Bez ich exaktného a metodologicky vierohodného výskumu sa dá ťažko reálne vysvetliť fungovanie celého politického systému. Fiktívnu občiansku spoločnosť nahradzujú aktivisti časti tretieho sektora, ktorých rozhodujúce zázemie netvorí väčšinové obyvateľstvo štátu, no štruktúry iných spoločenstiev. Občan sa nemôže spoľahnúť ani na stranícky systém. Situáciu komplikuje proces, v ktorom prevláda historicky štvrtý typ – strana kartelu, ktorý nastúpil po elitných, masových a všeľudových stranách. Volič tak stráca reálnu obranu a možnosť vytvoriť mocenskú rovnováhu. V situácii, keď sa ideologické a programové rozdiely naďalej stierajú, politické subjekty viac uprednostňujú stabilitu pred pôvodnými strategickými záujmami. Miznú tesné väzby medzi stranou, členmi a voličmi. Stranícke elity považujú organizované členstvo za záťaž. Základné organizácie reálne nezasahujú do centrálnej politiky. Nastáva atomizácia a anonymizácia, k čomu prispieva poštové stranícke hlasovanie. Intelektuáli nemenia svet, ale... Pri dominancii kartelových strán občan nemá k dispozícii efektívny výber, pretože sa mu neponúkajú zásadne odlišné varianty. Stráca záujem o voľby a stranícku angažovanosť. Strany sa obmedzujú na súťaživosť medzi sebou, ale iba navonok. Občan nevidí zmysel angažovanosti v ich štruktúrach, odmieta ich podporovať finančne. Stávajú sa odkázané na štátny rozpočet a sponzorovanie lobistami. Redne ich členstvo, mení sa pomer medzi profesionálnymi funkcionármi, aparátom a „čakateľmi“ na funkcie v štátnej správe, na ekonomické zvýhodnenie na jednej strane a radovými členmi, túžiacimi po zmene na strane druhej v neprospech tých druhých. Vedenie strany prestáva pociťovať tlak zdola. Politiku prispôsobuje iba hospodársko-lobistickým skupinám a medzinárodným inštitúciám. Prelomové a naozaj hodnotné politické kompetencie nikdy neostali v danom čase, priestore a spoločenskom mantineli. Každý náznak apologetizmu znamená prvý krok k degenerácii. To, čo existuje a k čomu smerujeme, ešte nemusí byť železnou nevyhnutnosťou. Úlohou intelektuálov nie je meniť svet, ale bez stereotypných okuliarov sa ho pokúsiť vysvetliť. A tí najodvážnejší možno navrhnú systémové zmeny, ktoré načrtnú víziu novej identity sveta i Európy. Inak budeme musieť počkať na dieťa, ktoré vyriekne vetu o tom, že kráľ je nahý. Príspevky odzneli na vedeckej konferencii Európa medzi identitou a integritou, ktorú usporiadala Katedra politológie FF Prešovskej univerzity v Prešove s účasťou týždenníka SLOVO ako mediálnym partnerom

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984