Podmienky pre prijatie nových členov

Štáty EÚ od počiatku spoločnej integrácie rešpektujú univerzálne princípy, ktoré zakladá Všeobecná deklarácia ľudských práv a oba Medzinárodné pakty OSN. Ich aktivity sa opierajú o hlavné medzinárodné a regionálne nástroje ochrany ľudských práv vrátane Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách a Európskej sociálnej charty. Spoločné aktivity členských štátov EÚ v oblasti ľudských práv sa pôvodne viazali na ich členstvo v OSN, OBSE a Rade Európy, preto zmluvy o založení troch európskych spoločenstiev (ES) neobsahovali explicitné ustanovenia s touto problematikou. No už Zmluva o Európskom hospodárskom spoločenstve (1957) zakotvovala zákaz akejkoľvek formy diskriminácie a ochranu sociálnych i hospodárskych práv pracovníkov v súvislosti so slobodou obchodu s tovarom a službami a slobodou pohybu. Napriek základným hodnotám, ku ktorým sa EÚ otvorene hlási, po dlhé desaťročia stagnoval vývoj koncepčnej spoločnej politiky pre túto oblasť. Jednotná politika od 80. rokov Úsilie zohľadniť sociálnu dimenziu jednotného trhu demonštruje Charta základných sociálnych práv Európskeho spoločenstva prijatá v decembri 1989. Obsahuje minimálne štandardy sociálnych práv občanov štátov ES, ale nemá záväzný charakter. Prvý významný krok smerom k vytvoreniu jednotnej politiky EÚ v tejto oblasti sa podnikol koncom 80. rokov, keď sa členské štáty prihlásili k zásadám ochrany ľudských práv a slobôd v preambule Jednotného európskeho aktu (1986). Jeho cieľom bolo vybudovanie jednotného vnútorného trhu umožňujúceho úplne voľný pohyb nielen tovaru, služieb, kapitálu, ale aj pracovných síl do konca roku 1992. Jednotný trh formálne dosiahlo ES 1. januára 1993. Popri výhodách, ktoré z toho plynuli pre všetkých občanov členských štátov, vstúpilo do platnosti i právo na časovo neobmedzený pohyb a prácu v inej členskej krajine s výnimkou študentov a dôchodcov, ktorí sa musia preukázať dostatočným množstvom finančných prostriedkov, aby nezaťažili sociálne služby hostiteľského štátu. Základom ďalšej európskej spolupráce bola Deklarácia ľudských práv prijatá v roku 1991 v Luxemburgu. Následne Európska rada schválila Rezolúciu o ľudských právach, demokracii a rozvoji. Oba dokumenty ujasnili pevnú komplementárnu väzbu medzi rešpektovaním ľudských práv a demokratickým zriadením a takisto relatívnosť zásady neintervencie - vyjadrenie obáv z porušovania ľudských práv v inom štáte sa nedá považovať za zasahovanie do vnútorných záležitostí štátu. V podobných aktivitách nezaostával ani Európsky parlament. V roku 1991 prijal rezolúciu, na základe ktorej každoročne prerokúva správy o stave ľudských práv v EÚ. Od začiatku 90. rokov ES viac-menej systematicky zahŕňalo do bilaterálnych dohôd a dohôd o spolupráci s tretími krajinami klauzuly o ľudských právach. Nasledovali ďalšie dokumenty Významný krok smerom k integrácii ľudskoprávnych a demokratických princípov do politík EÚ predstavuje Zmluva o Európskej únii podpísaná v holandskom Maastrichte roku 1992, ktorá považuje za jeden z cieľov spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky rozvoj a upevnenie „demokracie, vlády práva, ako aj rešpektovania ľudských práv a slobôd“. Jedným z nových prvkov bolo zavedenie občianstva únie, ktoré nenahrádza, ale dopĺňa štátnu príslušnosť. V článku 49 sa konštatovalo, že noví členovia môžu pristúpiť iba vtedy, ak rešpektujú princípy, na ktorých je zmluva založená. Počas stretnutia v Kodani v roku 1993 Európska rada sformulovala politické kritériá na vstup kandidátskych krajín do únie – stabilita inštitúcií, záruky demokracie a právneho štátu, rešpektovanie ľudských práv a ochrana menšín. Amsterdamská zmluva je výsledkom plánovanej revízie Maastrichtskej zmluvy počas Medzivládnej konferencie EÚ v rokoch 1996 a 1997. O. i. vkladá nový článok 6 do znenia textu Zmluvy o EÚ, ktorý potvrdzuje, že „Európska únia je založená na zásadách slobody, demokracie, rešpektovania ľudských práv a základných slobôd, ako aj na právnych princípoch a tradíciách členských štátov EÚ“. Všetky doterajšie návrhy na vytvorenie mechanizmu ochrany ľudských práv v rámci EÚ smerovali k tomu, aby sa do jej právneho systému začlenil katalóg základných ľudských práv a slobôd. V decembri 1998 prijala únia Viedenskú deklaráciu, v ktorej sa uvádza, že politika EÚ v tejto oblasti musí nielen pokračovať, ale v prípade potreby sa musí posilniť a zlepšiť. Počas summitu v Kolíne v júni 1999 Európska komisia rozhodla o vytvorení spoločného grémia, ktorého úlohou bolo vypracovať Európsku chartu základných práv. Tú odobrili 7. decembra 2000 na vrcholnom stretnutí v Nice. Právna nezáväznosť charty EÚ musí mať svoj vlastný kódex ľudských práv odrážajúci špecifické vlastnosti nadnárodných organizácií a zabezpečujúci vyššiu úroveň ochrany jednotlivcov, ktorá je dosiahnuteľná v podmienkach fungovania jednotného vnútorného trhu a je výsledkom zavedenia inštitútu európskeho občianstva. Samotná úprava ľudských práv sa zatiaľ nestretla s jednoznačnou podporou, pretože stále pretrvávajú pochybnosti pokiaľ ide o konflikty dvoch súdnych telies a o rozdielny výklad niektorých pojmov v oblasti ľudských práv zo strany Európskeho súdneho dvora a Európskeho súdu pre ľudské práva. Prínos charty spočíva najmä v tom, že po prvýkrát katalogizuje už skôr deklarované práva a rozvíja nové, príznačné pre nadnárodné zoskupenia a realizovateľné v rámci EÚ. I keď jej prijatie má veľký význam, vzhľadom na jej právnu nezáväznosť predstavuje iba prvý krok na ceste k vytvoreniu naozaj účinného systému ochrany ľudských práv. Na adresu charty zazneli i hlasy spochybňujúce potrebu jej prijatia. Dokument sa vôbec nezaoberá reguláciou práv národnostných menšín a viacerí experti sa otvorene vyjadrili o niektorých jej ustanoveniach ako o nesplniteľných nielen pre kandidátske krajiny, ale i pre krajiny dnešnej pätnástky. Aj samotný politický problém prijatia charty nastoľuje problémy, predovšetkým ako vyriešiť otázku konkurencie s Radou Európy a do akej miery bude právne záväzná. Príspevky odzneli na vedeckej konferencii Európa medzi identitou a integritou, ktorú usporiadala Katedra politológie FF Prešovskej univerzity v Prešove s účasťou týždenníka SLOVO ako mediálnym partnerom