Karty sú rozdané, každý má, čo chcel

Nuž, stalo sa. Ľavica nielenže nebola schopná za štyri roky vytvoriť dôveryhodný integračný projekt, ale do volieb pôjde rozbitá. V povahe obyvateľov Slovenska je lamentovať a upadať do letargie. Nedá sa však nevidieť, že súčasný predvolebný stav ľavice má aj svoje výhody. Predstavme si, že by z SDĽ, SDA, SDSS a SOP vznikla Spoločná voľba II. K čomu by to viedlo? Najprv by sa celé týždne diskutovalo o obsahu vzájomných dohôd, potom zase o pomeroch na kandidačnej listine, kvótach pre tých či oných. Vznikli by nové orgány a podorgány, koordinačné komisie, programy a podprogramy. Potom by vypukol boj o post lídra a výsledkom vzájomného vydierania by bol kompromis, ktorý by neuspokojil nikoho. Totiž nikto vyprofilovaný – Pavel Koncoš, ani Peter Weiss – by nebol prijateľný pre ostatných. Potom by nasledovali boje o to, kto bude volebný manažér a čo bude na billboardoch. Len si spomeňme na kompromisnú ,,lídrovskú“ štvoricu jedného populárneho Weissa a troch málo sebakritických pánov Jaroslava Volfa, Jozefa Pokorného a Jozefa Kleina z roku 1994. Výsledkom týchto ťahaníc by bol celkom zákonite volebný prepadák. A nasledovalo by ďalšie kolo obviňovaní, kto za to môže (v roku 1994 za všetko mohol Weiss). No koho táto predstava môže lákať? Voličov ťažko. Teraz sa Jaroslav Volf s Pavlom Hamžíkom nebudú môcť vyhovárať na Pavla Koncoša s Petrom Magvašim a tí zase na Milana Ftáčnika s Petrom Weissom. Každý bude mať voľnú cestu a vlastnú zodpovednosť. V SDĽ ustanú spory o tom, čo strane škodí viac a ľavicový volič si bude môcť vybrať, ktorá ponuka mu je najbližšia. SDSS, SOP, SDĽ i SDA majú za sebou vlastné cesty, vyprofilovaných vodcov, štýl politiky a prezentované rozličné priority. Ponuka, ktorá uspeje, získa mandát po voľbách konať a posunúť ľavicu ďalej. Riziko, že sa ľavica vinou svojho rozbitia vôbec nedostane do Národnej rady SR, je tiež na stole. Napriek tomu by neznamenalo nijakú tragédiu. Desiatky ľudí, ktorí boli naučení, že ich živí štát – poslanci, ministri, vysokí štátni úradníci – by sa museli začať živiť niečím iným a uvoľnili by priestor novej politickej generácii. Ľavica by sa sformovala mimo parlamentu. Veď spoločenská objednávka bude stále prítomná. Možnosť, že sa ľavicou stane Smer, je mizivá. Robert Fico dnes stavia sám sebe a svojmu okoliu latku očakávaní tak vysoko, že Dzurindove ,,dvojnásobné platy“ sú popri tom nevinné bonmoty. Ľavicoví politici nech sa teraz sústredia na programy, na predvolebné ponuky. Nech nehovoria o svojich sporoch, ale o tom, čo podľa nich potrebuje Slovensko. V septembri 2002 sa dozvieme, kto z nich mal o sebe iba ilúzie a kto dostal od ľudí dôveru. A môžeme znova diskutovať – aj o integrácii ľavice.