Pomocou k svojpomoci
Nestabilita politického prostredia. To je veta, ktorá vystihuje slovenskú politiku už vyše desať rokov. Bola príčinou oneskorenia integrácie Slovenska do EÚ a do NATO, dôvodom, pre ktorý meškáme s ekonomickými a sociálnymi reformami. V konečnom dôsledku práve nestabilita vyvoláva aj frustrácie obyvateľstva z politikov a politiky ako takej. To je ten pravý dôvod javu, ktorému v poslednom čase hovoríme „blbá nálada“. Príčinou nestability je aj neexistencia stabilných štandardných politických strán a prúdov. Nedialóg ľavice a pravice. Neporovnávanie ľavicových a pravicových pohľadov na svet a na riešenie problémov. Nevolenie medzi možnými dobrými riešeniami, ale len neustála voľba medzi dobrými a zlými riešeniami. Spoločné hodnoty Vzhľadom na nekryštalizáciu politickej scény v SR, operuje na pravej strane minimálne päť relevantných strán a takisto na ľavej. Národne orientované sú dve – SNS a PSNS. Úspech majú dve neštandardné strany, a to HZDS-ĽS a Smer. Každá stana, ktorá dosiahne viac ako 10 percent, sa delí (napr. SDK, SNS, SDĽ), HZDS-ĽS je výnimkou len dovtedy, kým bude na jej čele Vladimír Mečiar. Je najvyšší čas, aby sa klasické strany dali dokopy a naštartovali proces integrácie na základe spoločných hodnôt, a nie osobných záujmov. Ľavica mala v tomto smere väčšiu šancu ako pravica. A to minimálne z troch dôvodov: Ľavicové strany (SDĽ a SDSS) sú zakotvené v európskych a medzinárodných štruktúrach, sú členmi SES a SI. Približne 60 percent voličov na Slovensku sú voliči viac-menej ľavicových riešení problémov a doteraz všetky úspešné strany mali a majú ľavicovú rétoriku (HZDS, ZRS, SOP, Smer). V súvislosti so zhoršujúcou sa sociálno-ekonomickou situáciou občanov a s tým, že súčasná vláda v tejto otázke nebola úspešná, priestoru pre ľavicovú politiku bude dosť. Predpoklady boli. Ako sa zúročili? Prinajmenšom dva roky sa slovenským politickým éterom šíri pojem „integrácia ľavice“. Dva roky ho však iba počuť. Prečo je to tak? Prečo sa ľudia s rovnakou ideou, s rovnakými názormi na úlohu štátu a na práva občana nevedia stretnúť, dohodnúť a dať tak občanovi šancu vybrať si? Nie medzi HZDS-ĽS a SDKÚ, nie medzi Vladimírom Mečiarom či Robertom Ficom, no medzi alternatívou spôsobu života, medzi pravicovými a ľavicovými riešeniami. Len spolunažívanie pravice a ľavice a ich striedanie pri moci demokratickou súťažou, ktoré sú preverované voľbami raz za štyri roky, zabezpečia stabilitu politického systému a zdravý rozvoj Slovenska. Nevyhnutná stabilita a harmonizácia Nevyhnutnou podmienkou tejto súťaže je stabilita a kryštalizácia politickej scény a jej harmonizácia s európskou politickou scénou. Tá vyzerá približne takto: je tu jedna silná pravicová strana, jedna silná ľavicová strana, jedna menšia liberálna strana, prípadne strana, ktorá zastupuje záujmy zelených. Bude šťastím Slovenska, ak dokážeme podobnú štruktúru vytvoriť u nás. Mal by to byť náš príspevok do Európy. No ešte predtým by všetkým silám, ktoré sa k integrácii ľavice hlásia, malo byť jasné, čo pod pojmom moderná ľavica či sociálna demokracia vlastne rozumieme. Aká je úloha ľavice v postkomunistickej krajine, ktorej mnohí obyvatelia sa v dôsledku zlej finančnej situácie sami v sebe bijú s pocitmi akejsi nostalgie za starými časmi. Jedine pohľad dopredu je riešením. Žiadne obzeranie sa za minulosťou nepomôže. Tá totiž neprináša návody na riešenie dnešných problémov. V minulosti neexistovali dôvody a podstata dnešných neduhov. Úloha ľavice v „komunistickej krajine“ je neporovnateľná s jej úlohou v krajine s „trhovým mechanizmom“. Ak transformácia spoločnosti prekvapila ľavicové sily a prichytila ich nepripravené, z čoho pramení dnešná kríza ľavicových síl nielen na Slovensku, tak dnes, po vyše desiatich rokoch musia začať postupne, no isto vstávať z popola, ak v ňom nechcú zostať naveky. V časoch bezohľadnej súťaže, kde víťazí právo silnejšieho, bezohľadnejšieho a často, žiaľ, i cynickejšieho, má však ľavica dôvod na existenciu. Lebo dravému a neraz bezbrehému egoizmu vie čeliť len skupinová solidarita. Nie preto, aby sa zabezpečila spravodlivá spoločnosť s rovnosťou pre všetkých, ale preto, aby ľudia z nerovnakých sociálnych vrstiev nemali pocit krivdy. A to sa dá dosiahnuť len spravodlivosťou a humanistickým vedením krajiny. Iba úsilím uľahčovať občanom život čo najviac. Zastať sa ohrozených, no neobmedzovať úspešných. Jedine tak sa dajú vážky solidarity vyvažovať. Jedine, ak pomôžeme tým, čo vedia na pomoc zarobiť, môžeme pomôcť tým, čo to potrebujú. Pomoc k svojpomoci, aj tak sa dá zjednodušene pomenovať nová úloha ľavice v zjednotenej Európe i na postkomunistickom Slovensku. Ale ako sa môžu ľavicové strany k tejto úlohe hlásiť, keď samy sebe nevedia pomôcť? Nastala osobnostná kríza Ak na prahu tisícročia prišli ľavicové subjekty v postkomunistických krajinách ku kľúču ako vysvetliť občanom opodstatnenie ich vlastnej existencie aj v trhovom štáte a zahnali tak ideovú krízu stredoeurópskej ľavice, tak po prekročení tohto prahu vpadli do novej. Je to kríza osobnostná. Na Slovensku akoby ani hrozba neúčasti ľavice v parlamente nemotivovala prekročiť tieň osobných averzií, individuálneho prospechu a straníckeho sektárstva. Lebo toto sú tiež príčiny dezintegrácie našej ľavice. A ja len dúfam, že nebudú dôvodom jej totálnej politickej smrti. Vzhľadom na to, že sa v SOP cítime ako sociálni demokrati a hlásime sa k hodnotám sociálneho trhového mechanizmu, ktorý rešpektuje záujmy občanov a prírody, starostlivosť o jednotlivca, no i zodpovednosť za ohrozené skupiny, je našou povinnosťou prispieť k integrácii ľavice. Ľavicu a ľavicové sily chápeme na Slovensku v širšom slova zmysle. Nechápali sme ju len ako sčítanie preferenčných hlasov integrujúcich sa strán, no ako dohodu medzi ľavicovými stranami, občianskymi združeniami a osobnosťami spoločenského života. Strany majú výhodu v tom, že sú organizované a majú svoje štruktúry a zázemie. Preto musia byť iniciátorom a garantom tejto integrácie. Aby som bol konkrétnejší, strany, ktoré mali šancu štartovať tento proces, boli SDĽ, SOP, SDSS, SZS. Vzhľadom na to, že SDĽ bola preferenčne najsilnejšia, mala šancu vziať iniciatívu do svojich rúk. Vzala - verbálne. A v skutočnosti? Keď SDĽ predsedal Jozef Migaš, len raz začas spomenul úsilie integrovať ľavicu. Koho k nej radil, ako to myslel, sa médiá ani verejnosť nikdy nedozvedeli. Nový predseda Pavel Koncoš nielenže o integrácii ľavice hovoril častejšie, ale aj jasne a niekoľkokrát pomenoval jej subjekty. SOP na prvom mieste. Nebudem tajiť – realizovali sme niekoľko stretnutí na túto tému, no nič zásadné sa prakticky v integrácii nedialo. SOP preto vzala iniciatívu do svojich rúk a v liste predsedovi SDĽ sme poskytli návrh na realizáciu tretej možnosti spolupráce – teda zastúpenie SOP na kandidátke SDĽ. Išlo o návrh, o ktorom sa dalo rokovať, nie o ultimatívne podmienky, ako to nepravdivo naznačoval P. Koncoš v médiách. V liste sme zdôraznili, že túto alternatívu považujeme za „jedno z možných riešení pre zabezpečenie vyššieho zastúpenia ľavice, popri strane Smer, v parlamente“. Na Republikovú radu SDĽ som priniesol aj ďalší návrh. Išlo vlastne o prepracovanejšiu verziu riešenia, aké navrhoval na 7. zjazde SDĽ Peter Weiss – o formu platformy či frakcie. Opäť to neboli podmienky, iba súhrn opatrení, ktoré by po prípadnej integrácii ľavice mohli zabezpečiť jednotu takéhoto subjektu, aby sa vyhol osudu SDK. Po stanovisku SDĽ k prvému variantu sme stratili dôveru v túto stranu a bolo zbytočné predkladať návrh na pevnejšiu a užšiu spoluprácu ako miesta na kandidátke, ktoré odmietla. SOP ponúka pravidlá hry Je to škoda, pretože sme chceli SDĽ ponúknuť skutočnú integráciu ľavice a vypracované pravidlá hry. Nielen pre SOP, ale i pre fungovanie všetkých zjednotených ľavicových subjektov. Považujem však za potrebné zverejniť ich a apelovať na ľavicové strany a politikov, aby ich dôsledne zvážili a mali na pamäti, že zvažujú aj osud ľavice. Dobré dohody robia dobrých priateľov. Kedysi sa hovorilo, že slovo robí muža. Žiaľ, neplatí to pre slovenských politikov. Dokonca podaktorí nielen z hovoreného slova, ale aj z podpísaných zmlúv robili nezáväzný zdrap papiera. Príkladov v iných stranách je viac ako dosť. Preto sme navrhli, aby v dohode o vytvorení frakcie SOP v rámci SDĽ boli zahrnuté nasledujúce body: - Vytvorenie dvoch vstupných riadení strany. Prvý vstup, ktorý by dočasne zachoval identitu každej strany, a druhý, ktorý by bol spoločný. - Vytvoriť prezídium predsedu strany, kde všetci zástupcovia frakcií budú pôsobiť ako hovorcovia svojich frakcií a budú mať právo veta a okruh otázok, ktoré sú pre nich vopred zadefinovanými prioritami. - Dohodnúť sa na okruhoch priorít pre každú stranu, ktoré budú mať na nich právo veta. - Umiestnenie na kandidátke sa musí urobiť tak, že v prípade vylúčenia alebo odchodu nominanta frakcie, napr. SOP, by bola ohrozená existencia poslaneckého klubu. To znamená, že SOP musí mať v prvej päťke jedného a v prvej desiatke dvoch zástupcov. - V prípade potreby má frakcia právo vymenovať náhradníka zo svojich radov. - V prípade účasti na výkone moci, frakcie budú mať rovnomerných zástupcov podľa svojich priorít a výsledkov. - Vytvoriť spoločnú programovú komisiu. - Vytvoriť spoločnú masmediálnu komisiu. - Mať spoločného hovorcu. - Podpísať pakt o tom, že nik nesmie verejne kritizovať vnútrostranícke pomery na verejnosti. - Aby integrácia nebola vecou predstaviteľov strán, ale štruktúr strán na jednej strane a medzi štruktúrami a občanmi na druhej strane, navrhujeme, aby táto dohoda obsahovala časť, ktorá sa bude týkať straníckych štruktúr na úrovni regiónov, miest a obcí. Dve oči pre Slovensko Nielen s hlbokým nepochopením, ale aj s veľkou mierou politickej netaktnosti sme sa stretli na pôde SDĽ. Nie, takýmto štýlom sa nerobí integrácia, no dezintegrácia ľavice. V takejto situácii je namieste volať svojich „ľavicových kolegov“ k zodpovednosti. Nie za seba, nie za vlastnú stranu, ale za povinnosť zabezpečiť ľavici ako takej politickú budúcnosť. A občanovi SR nádej na spravodlivosť v krajine. SOP sa bude o to naďalej usilovať. Chceme pripraviť pre Slovensko ľavicovú alternatívu, ktorá bude pre občanov príťažlivá, perspektívna a zároveň dôveryhodná. Aby taká alternatíva mala úspech, musí byť výsledkom dlhodobého dialógu medzi reprezentantmi integrovanej ľavice a občanmi. Politická elita má úlohu sformulovať požiadavky občanov a systematickým, organizovaným spôsobom ich presadzovať. Áno, chceme dosiahnuť to, aby sme mali na Slovensku silnú, integrovanú ľavicovú stranu. Taká strana môže byť alternatívou pravicovému bloku, ktorý má diametrálne odlišné hodnoty pre fungovanie štátu. Slovensko si zaslúži mať dve oči. Buďme jeho ľavé oko. Jedine stabilitou štandardných politických prúdov zabezpečíme politickú stabilitu v krajine. Iba v politickej stabilite môžeme v pokoji a v plnom nasadení riešiť problémy občana a legislatívne i prakticky pripravovať Slovensko na ekonomicky a spoločensky vyššiu úroveň - na úroveň člena EÚ a NATO. Člena, ktorý sa zaradí medzi krajiny, v ktorých prežil humanizmus a spravodlivosť aj v tvrdých podmienkach kapitalistickej transformácie.
