Reklama
Reklama

Heraldika v područí politiky

Súčasná bieloruská spoločnosť je hlboko rozdelená. Po desiatich rokoch od vyhlásenia nezávislosti sotva možno uviesť čo len jeden faktor, okrem spoločného miesta bydliska, ktorý by spájal občanov Bieloruska. Líšia sa od seba jazykom i obsahom historickej pamäti i sebaidentifikáciou
Počet zobrazení: 1027

Súčasná bieloruská spoločnosť je hlboko rozdelená. Po desiatich rokoch od vyhlásenia nezávislosti sotva možno uviesť čo len jeden faktor, okrem spoločného miesta bydliska, ktorý by spájal občanov Bieloruska. Líšia sa od seba jazykom i obsahom historickej pamäti i sebaidentifikáciou. Pritom je vedľajšie, že jedni i druhí sa nazývajú Bielorusmi. Tento pojem má pre nich celkom rozličný obsah. Líšia sa od seba vzťahom k iným národom i názormi na perspektívu ďalšieho vývoja svojej krajiny. Spomínané ,,dve Bieloruská“ už majú aj dva samostatné systémy štátnej symboliky. Jedna strana za svoj znak považuje rytiersky erb - tzv. Pahoňu a bielo-červeno-bielu zástavu, druhá sa zasa hlási k tradičnému sovietskemu pseudoheraldickému znaku bez štítu a k červeno-zelenej zástave s ornamentom. Filozofi tvrdia, že štruktúra akéhokoľvek symbolu je určená na to, aby pomocou každého individuálneho javu sprostredkoval celostný obraz sveta. V súlade s uvedenou formuláciou je v súčasnom Bielorusku pozitívny alebo negatívny vzťah k jednej či druhej symbolike testom príslušnosti jednotlivca k občanom demokratického a európskeho Bieloruska alebo k poddaným autoritatívneho a sovietskeho Bieloruska. Pôvod tradičného erbu Vznik znaku Pahone spadá do 70. - 90. rokov 13. storočia, keď sa ako symbol najvyššej moci začalo v Litovskom veľkokniežatstve chápať vyobrazenie jazdca dvíhajúceho nad hlavou meč. Tento štát sa od polovice 13. storočia do konca 18. storočia rozprestieral na území dnešného Bieloruska a Litvy. Predkovia dnešných Bielorusov vždy tvorili väčšinu jeho obyvateľstva. Aj jazykom jeho oficiálnych dokumentov bola do konca 17. storočia starobieloruština, ktorú nahradila príbuzná poľština. To malo aj vplyv na voľbu symboliky tohto štátu. Jazdecká postava rytiera bola vo vtedajšej európskej heraldike rozšíreným motívom, ale iba v Litve sa ocitla v štátnom znaku, ktorý kodifikoval Statut (zbierka zákonov) z roku 1566. Stalo sa tak pod vplyvom miestnej slovanskej tradície uctievania pohanského boha Jarila, zobrazovaného na bielom koni a v bielom plášti, ako aj ikonografie najobľúbenejších svätých u Bielorusov - svätého Dmitrija, Georgija, Borisa a Gleba, vyobrazovaných v podobe ozbrojených jazdcov. Okrem štátneho znaku bola Pahoňa súčasťou znakov väčšiny územnosprávnych jednotiek veľkokniežatstva a jeho štátnej zástavy. Ako všeobecne uznávaný a akceptovaný symbol Bieloruska ju prijímali aj v Rusku. Podľa slov známeho heraldika Anatoľa Citoua ,,zobrazenie starej Pahone na erboch bieloruských gubernií, újazdov, miest a na vojenských znakoch (počas začleňovania Bieloruska do Ruska - pozn. autor) bolo javom, ktorý potvrdzoval, že susedné národy akceptovali totožnosť geograficko-etnického pojmu Bielorusko a heraldickej Pahone“. Predstavitelia národného hnutia, ktoré sa začalo naplno rozvíjať začiatkom 20. storočia, prirodzene považovali Pahoňu za národný symbol Bielorusov. Vtedy bol jej biely rytier súčasťou červenej národnej zástavy. Na prelome rokov 1916/1917 sa však objavila aj nová zástava. Navrhol ju architekt a politik Kľaudzijuš Duž-Dušeuski. Bieloruský národný výbor prijal v Minsku 25. marca 1917 uznesenie, v ktorom Pahoňu ako dedičstvo Litovského veľkokniežatstva deklaroval za štátny znak. Za štátnu zástavu schválil bielo-červeno-bielu zástavu s troma horizontálnymi pruhmi rovnakej šírky. Fakticky tak padlo rozhodnutie o štátnej symbolike prvého bieloruského štátu v 20. storočí - Bieloruskej ľudovej republiky (BNR). Boľševické symboly Boľševici neskôr vytvorili ,,prvý štát robotníkov a roľníkov na bieloruskom území“. V roku 1922 ho zjednotili spolu s ďalšími podobnými štátmi do Zväzu sovietskych socialistických republík. Jedinou zástavou, povolenou na jej území, bola červená zástava komunistov. Prvý znak sovietskeho Bieloruska bol kópiou štátneho znaku Ruskej federácie s odlišným nápisom. Počas tzv. Novej ekonomickej politiky prešiel určitou redakciou a na 8. zjazde sovietov Bieloruskej sovietskej socialistickej republiky (BSSR) 11. apríla 1927 ho schválili za štátny znak, ktorý v Bielorusku platil do konca roku 1991. Miestny kolorit na erbe mali pôvodne dotvárať stužky obopínajúce veniec s farbami bieloruskej národnej zástavy, t. j. bielo-červeno-biele. V konečnej podobe stužky opäť nadobudli farbu, akú mali v origináli, t. j. červenú. Ešte kratšie dejiny má červeno-zelená vlajka, ktorá v súčasnosti vlaje nad prezidentským palácom v Minsku. Začiatkom 50. rokov Moskva nariadila administratívam sovietskych republík pridať na červené zástavy nejaké drobnosti symbolizujúce ich ,,národné špecifiká“. Prezídium Najvyššieho sovietu BSSR dekrétom z 25. decembra 1951 bez akéhokoľvek vysvetlenia doplnilo červenú zástavu o zelený pruh v spodnej časti a ornament pozdĺž žrde. Pahoňa i bielo-červeno-biela zástava, ktoré predstavovali oficiálne symboly BNR a jej exilovej vlády, na území BSSR zakázali. Počas celých 70 rokov existencie komunistického režimu však zostali symbolmi všetkých priaznivcov nezávislosti Bieloruska doma i v emigrácii. V 40. a 50. rokoch sa k nim hlásili účastníci protisovietskeho partizánskeho hnutia a ilegálnych hnutí. V 60. a 70. rokoch sa o ich legálne obrodenie usilovali disidentskí intelektuáli. V 80. rokoch sa Pahoňa a bielo-červeno-biela zástava stali v Bielorusku všeobecne uznávanými symbolmi nezávislosti. Ich prezentáciu na verejnosti moc, ako aj jej protivníci jednoznačne vnímali ako prejav národného odporu. Boj o znak a zástavu počas perestrojky Na začiatku procesu demokratizácie v Sovietskom zväze nadobudlo používanie predsovietskej symboliky masový charakter a začali zaznievať i požiadavky na jej legalizáciu. V roku 1990 mestský soviet v Minsku povolil používať bielo-červeno-bielu zástavu v hlavnom meste ako národnú zástavu Bielorusov, teda nie ako štátnu vlajku. O rok neskôr, 19. septembra 1991 sa Pahoňa a bielo-červeno-biela zástava stali štátnymi symbolmi Bieloruskej republiky. Počas rozpadu sovietskeho impéria po neúspešnom augustovom pokuse o štátny prevrat v ZSSR boli predstavitelia vtedajšej vládnucej elity v Minsku pripravení urobiť čokoľvek, aby si udržali moc. Po zákaze komunistickej strany sa nazdávali, že verejne zotrvávať pri komunistickej symbolike je nezmysel. Iné symboly, okrem používaných opozíciou, nik nepoznal a na vymýšľanie nových nebol čas. Opozícia pritom prostredníctvom svojej parlamentnej frakcie aktívne vystupovala s návrhmi na dekomunizáciu a desovietizáciu krajiny. Pragmatici z radov nomenklatúry považovali požiadavku na zmenu štátnej symboliky za najmenej nebezpečnú. Napriek tomu v očiach značnej časti občanov nového štátu, ktorá neoplývala veľkou znalosťou dejín, zostávala nová štátna symbolika rovnako ako v minulosti symbolikou opozície, ktorá dokázala využiť výhodnú situáciu a ,,nanútiť“ ju celej krajine. Na školách sovietskeho Bieloruska sa totiž tzv. predsovietske dejiny nevyučovali vôbec alebo iba v minimálnom rozsahu. Navyše bývalí predstavitelia BSSR, ktorí zostali pri moci, namiesto realizácie nevyhnutných reforiem radšej vysvetľovali občanom, že ekonomické ťažkosti sú zákonitou daňou za štátnu samostatnosť, ktorej sa domáhala tzv. nacionalistická opozícia. Verejnosť si tak spojila slová kríza, zhoršenie životných podmienok s pojmami nezávislosť, Pahoňa, bielo-červeno-biela zástava a opozícia. Týkalo sa to najmä staršej generácie, pre ktorú bol ZSSR krajinou ich mladosti a neočakávané zmeny jej priniesli iba biedu a hladovanie v starobe. Vtedy tvorila takmer tretinu dospelého obyvateľstva krajiny. Súhra týchto faktorov bola hlavnou príčinou presvedčivého víťazstva majora KGB vo výslužbe Alexandra Lukašenka, stúpenca obnovenia ZSSR v prvých a zatiaľ aj posledných slobodných prezidentských voľbách v roku 1994. Jeden z jeho sľubov znel: ,,Obnovím našu rodnú bieloruskú (t. j. nie opozičnú - pozn. aut.) zástavu a symboliku. Ľud rozhodne sám v referende! Nech si sám vyberie z viacerých možností. Nie tú, ktorú mu chceme nanútiť, ale tú, ktorá mu dvíha náladu.“ Po Lukašenkovom referende Celonárodné referendum 14. mája 1995 znamenalo vyvrcholenie cieľavedomého zvratu spoločensko-politických a ekonomických vzťahov do stavu v období pred vyhlásením nezávislosti. Obnovenie erbu a zástavy sovietskeho Bieloruska znamenalo z hľadiska iniciátorov týchto procesov nevyhnutný ,,posledný ťah štetcom“ na obraze návratu krajiny do sovietskej minulosti. Pred hlasovaním sa rozpútala zúrivá kampaň v štátnych médiách proti Pahoni a bielo-červeno-bielej zástave, bez ohľadu na to, že v tom čase boli štátnymi symbolmi. Čitateľom a televíznym divákom propaganda sugerovala, že symbolom ťažkej prítomnosti sú znaky nezávislého Bieloruska a ,,prekliati nacionalisti a demokrati“, kým symbolmi „lepšej budúcnosti“ sú znaky BSSR. Zvolený postup mal úspech. Bieloruská spoločnosť sa rozštiepila takmer na dve polovice. Návrat k sovietskej symbolike podporilo 40,7 percenta oprávnených voličov, zvyšok hlasovalo proti alebo referendum ignorovalo. Lukašenkov návrh síce získal podporu väčšiny účastníkov, ale podľa zákona o podobných otázkach rozhoduje výlučne väčšina hlasov všetkých občanov zapísaných do voličských zoznamov. Nehľadiac na to, prezidentova administratíva ihneď ohlásila svoje víťazstvo, čo opozícia, prirodzene, nemohla akceptovať. Ešte pred formálnym zverejnením výsledkov referenda zo strechy prezidentského paláca strhli a verejne roztrhali bielo-červeno-bielu zástavu. Takýmto barbarským aktom sa začalo obdobie schizofrenickej existencie zatiaľ ešte nezávislej Bieloruskej republiky so staronovými štátnymi symbolmi sovietskej provincie BSSR. Bielorusko do nového tisícročia vstúpilo v situácii, keď v ňom paralelne existujú dva systémy štátnych symbolov, ku ktorým sa hlásia dve proti sebe stojace polovice obyvateľov krajiny. Na jednej strane platí prezidentovo nariadenie o štátnom znaku a štátnej zástave Bieloruskej republiky, opierajúce sa o štátny štatút neosovietskych symbolov. Predsovietsku symboliku využíva značná časť politických strán, počnúc pravicovým konzervatívnym Bieloruským ľudovým frontom a končiac sociálnymi demokratmi. Hlásia sa k nej aj početné občianske združenia, rozširujú sa na mnohotisícových demonštráciách priaznivcov demokratických reforiem, objavujú sa aj ako mestské graffiti. V skutočnosti sa stali symbolom jednoty všetkých, čo si želajú Bielorusko ako nezávislý, demokratický, právny a európsky štát. ,,Ochrancovia poriadku“ prenasledujú ľudí, ktorí ich používajú. Ministerstvo kultúry napríklad zastavilo činnosť vydavateľstva za vydanie knihy o Pahoni, lebo jej obsah je údajne ,,v rozpore s výsledkami referenda o štátnej symbolike a negatívne tak vplýva na vzájomné porozumenie, jednotu a stabilitu spoločnosti“. Represie však iba zvyšujú atraktivitu týchto symbolov v očiach obyvateľstva. Týka sa to aj ľudí, ktorí sa nehlásia k bieloruskému národnému hnutiu, ale nie sú spokojní s reštauráciou neosovietskeho spoločenského zriadenia v Bielorusku.

Z ruštiny preložil Juraj Marušiak

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama