Reklama
Reklama

Keď hlina ožije...

Bolo to približne pred polstoročím na výstave v Prahe. Všetko sa tam predalo. Ignáca Bizmayera to šokovalo, aj hnevalo, nechcel všetko rozpredať. Keď sa ľudia rozišli, pri východe stála stará pani. Čakala, aby mohla mladému umelcovi stisnúť ruku.
Počet zobrazení: 1037

Bolo to približne pred polstoročím na výstave v Prahe. Všetko sa tam predalo. Ignáca Bizmayera to šokovalo, aj hnevalo, nechcel všetko rozpredať. Keď sa ľudia rozišli, pri východe stála stará pani. Čakala, aby mohla mladému umelcovi stisnúť ruku. ,,Je to úžasně krásné,“ povedala dojatá. Bola to dcéra Alfonsa Muchu. O rok mal v Prahe ďalšiu výstavu, rovnako úspešnú. S oveľa väčším ohlasom, lebo už išiel chýr. Dá sa povedať, že Bizmayera nám objavili Česi. Ako inak, nik nie je prorokom vo svojej vlasti. Tridsaťtri - tridsaťpäťročný slovenský umelec sa razom stal pojmom a mladého muža začala ťažiť velikánska zodpovednosť. Uvedomil si, že ak sa doterajší keramik modranskej majoliky chce uberať vlastnou cestou, venovať sa svojej tvorbe, musí opustiť zamestnanie. Od roku 1957 začal pracovať vo vlastnom ateliéri v Modre - Harmónii. V tomto ušľachtilom prostredí, v ktorom cítiť vôňu malokarpatských lesov rovnako ako dych starých majstrov keramiky. Tu žije a tvorí - treba povedať: oboje sviežo. Dvor plný črepov Jedno z významných džbankárskych stredísk na Slovensku bola voľakedy dedinka Košolná pri Trnave. Tu sa 20. apríla 1922 Ignác narodil. Rodný dom ležal na mieste niekdajšieho habánskeho dvora - tak sa nazývali uzavreté skupiny chalúp prisťahovalcov zo Švajčiarska a južného Nemecka. Ešte dnes nájdete v okolí plno keramických črepov, a pritom nik nezráta, koľko stoviek z nich pozbieral v detstve Nácko Bizmayer! Začalo sa to, keď mal desať rokov. Do Košolnej prišiel pán Lansfeld z Modry, vyučený keramikár, predovšetkým však neúnavný zberateľ hrnčiarskeho umenia. V suchovskej farskej matrike, kam patrila aj Košolná, najprv zistil, kto v okolí robil habánsku keramiku. Povyzvedal sa od starých ľudí, na ktorých miestach to bolo. Tak narazil aj na bizmayerovský dom. Ignácovho dedka požiadal, či by mohol v okolí kutať, robiť vykopávky, zbierať črepy, lebo chce napísať knižku o habánoch. Súhlas, pravdaže, dostal. A keramikár a zberateľ Lansfeld dostal v Náckovi pomocníka. Žriedlo pre dejiny Keramici za obdobie vyše tristoročnej výroby v Košolnej veci, ktoré sa im nevydarili, jednoducho vyhadzovali von. Nebolo ťažko nájsť črepnisko pri bizmayerovskom dome. Aj podľa nálezov v ňom odborník dokázal zistiť rok výroby, mnohé výrobky majstri datovali. Ľahko teda bolo priložiť kamienok do mozaiky spoznávania habánskej histórie na našom území. Na humne sa však našli nielen vyhodené črepy, ale i skvosty! Tu objavili zbúranisko pôvodného habánskeho domu. V roku 1663, keď Turci vpadli do týchto končín západného Slovenska, vypálili aj dvor v Košolnej. V zemi sa zachovali nádherné diela starých majstrov, dokonca i unikátne maľované kachle. Lansfeldovo zberateľstvo významne obohatilo expozície múzeí, aj informácie o vývoji džbankárstva u nás. Bol to Lansfeld, čo postrehol chlapcovu vášeň pre keramiku a navrhol rodičom, aby ho dali učiť do Modry. Rodina nebola sprvu nadšená, znamenalo to zradu na tesárskej tradícii. Ani škola najprv nesúhlasila - podmienkou pre uchádzača bolo mať vychodenú aspoň meštianku, teda dnešných deväť tried základnej školy. Náco však vychodil iba osem ľudových, v okolí inej školy nebolo. Lansfeld sa však ukázal byť autoritou, všetko vybavil. A tak v roku 1936 začal mladý Bizmayer študovať na Keramickej škole v Modre. Absolvoval ju roku 1939. Ak rátame odvtedy, čo sa prišiel do školy učiť za maliara fajansy, dvadsať rokov maľoval keramiku. Druhé šťastie V škole si musel osvojiť všetky základné úkony hrnčiarstva - miešanie hliny, točenie, modelovanie. Aj v modranskom podniku bol dlhé roky maliarom, začas i vedúcim dielne. Maľovanie mu však akosi nestačilo, pokúšal sa modelovať. Zdalo sa mu, že práve vtedy vytvára čosi, čo tu nikdy pred ním ešte nebolo. A že dáva hline dušu. Šťastie ho stretlo druhý raz, v osobe kaplána Jozefa Balušíka z Papradna. Milovník slovenského umenia, znalec folklóru a sám insitný výtvarník. Modeloval i maľoval a do Majoliky si nosil svoje dielka vypáliť. Lenže keramické glazúry sú falošné, klamú ako fotografia na negatíve, vypálením sa mení nielen odtieň, ale priamo farba. Mladý majster Bizmayer sa stal inštruktorom pána farára a ten ho raz pozval do svojho kraja pod Javorník - do Brvnišťa, Papradna, na Kysuce. Nedá sa to inak nazvať, len očarením. Mladý muž dovtedy veľa zo slovenského folklóru nepoznal. Tu sa to začalo, na horniakoch, salašoch, kopaniciach, samotách. Z tohto prostredia modeloval svoje figúrky a tu sa začala aj neuveriteľne rozsiahla práca na keramickom stvárnení krás slovenských krojov, výšiviek a artefaktov. Raz v Kolaroviciach pri Bytči, v lete to bude šesťdesiat rokov, modeloval malé autentické figúrky, medzi nimi aj dedinskú žobráčku. Keď ju dokončil, prizerali sa ľudia z okolia, lebo tí sa podchvíľou chodili prizerať, čo ten mládenec stvára. Jeden z divákov zakričal: ,,Veď je to Apoliena Martonka!“ Podobne to bolo s ,,bosorkami“ zo Starého Hrozenkova na pomedzí, s muzikantmi v Terchovej, s hrabačkami v osadách na Lutištiach... Svedectvo času a národa Nekonečné túlačky po krásach slovenského ľudového umenia sa začali. Nadchýnali ho výšivky v starých truhliciach, ktoré sa podľa neho dajú porovnať len s iným svetovým unikátom - bruselskými čipkami. Očarili ho zvyky, zábavy, svadby a nevesty, muzikanti, roľníci, vinohradníci, hrnčiari, trhovníci, zbojníci, valasi, ročné obdobia... Jeho cyklus veľkých tanierov s portrétmi neviest v jednotlivých regiónoch je sám osebe unikátom. A nie je to iba autentickosť krojov, o čo sa majster usiloval a čo nás dodnes udivuje. Tí ľudia v hline ožili, majú z ničoho nič svoj osud, stvárňujú svoju prácu, obyčaje, náturu i náladu. Iste, Bizmayer mal šťastie, že zachytil ešte folklór v jeho originalite, nie na národopisných slávnostiach. Podstatou jeho umenia je však práve vyjadrenie duše objektu a duchovného bohatstva prostého ľudu. V tom Ignác Bizmayer, posledný slovenský habán, podáva nenapodobiteľný obraz o čase, priestore a národe. Vyhnanci svedomia V časoch reformácie, približne pred päťsto rokmi, vzniklo aj hnutie novokrstencov. Vyznávali, že človek by mal prijať krst ako dospelý, z vlastnej vôle, nie ako nemluvňa - a znova sa dali pokrstiť. To samo ešte nemuselo vyvolať odpor vrchnosti. Dôležitejšie boli ich sociálne pravidlá: úplná rovnosť ľudí. Táto odnož anababtistov začala žiť v komúnach, so spoločnou kasou, kuchyňou, jasľami, škôlkou a deľbou práce v spoločnom ,,dvore“ - skupine domov. Tejto viery a životného štýlu ich nedokázalo zbaviť ani prenasledovanie, ba ani vyhnanstvo. Putovali z Holandska, Švajčiarska a južného Nemecka do Rakúska a na Moravu, keď ich odtiaľ hnali - najmä po Bitke na Bielej hore, uchýlili sa na Slovensku, v oblastiach, kde feudálni páni patrili k protestantom, alebo boli aspoň tolerantní. V Sobotišti, Brodskom, Holíči, Orešanoch, Borskom Svätom Jure, Gbeloch, Kopčanoch, Veľkých Levároch, ďalšia vlna v okolí Trnavy, Trenčína a Dubnice nad Váhom. Boli mierni, pracovití a výnimoční remeselníci. Tkáči, stolári, mlynári, spracovatelia kože, nožiari, výrobcovia parádnych kočov, stavitelia vodovodov, aj hrnčiari. Dali základ niekoľkým školám západoslovenskej keramiky - holíčskej fajansy, ktorá sa vyrábala pre cisársky dvor, stupavskej keramike, z ktorej pochádzal aj národný umelec Ferdiš Kostka, modranskej majolike, pri ktorej vyrastal náš jubilant. Oni sami sa nazývali hutterskí bratia, podľa kazateľa Jakuba Huttera. Žili však pospolu v skupinách domov, ktoré volali Haushaben. Z toho vznikla skomolenina habáni. Rodina, v ktorej Ignác Bizmayer vyrastal, už si na nich nespomínala. Manželstvá sa miešali, tradícia zanikala. Až raz... sa objavil posledný habán. Masívne dielo Keramika je veľmi krehká, Bizmayerovo dielo je však masívne, roztrúsené po celom svete. V galériách, ale najmä v súkromných zbierkach. O jeho košatosti svedčí už len Bizmayerov dom. Je nielen miestom vzácnej zbierky slovenského ľudového umenia, plastík, rezieb, malieb na skle, starožitností, ale aj bohatou galériou vlastnej tvorby. Veľké zbierky sú v národných galériách v Prahe a Bratislave, na Bratislavskom hrade, na ministerstve kultúry, v pražskom Umelecko-priemyselnom múzeu, v Trenčianskom múzeu, v svadobných sieňach, v spoločenských sálach a najmä v historickej bašte modranského mestského opevnenia, od roku 1994 Galérii Ignáca Bizmayera, súčasti Múzea Ľudovíta Štúra v Modre. Ak ju navštívite, neobanujete. Lepšie je raz vidieť ako trikrát počuť. Prehliadka galérie bude pre vás malým sviatkom A mňa ušetríte popisu nádhery Bizmayerovho diela. Aj tak by sa mi to nepodarilo v niekoľkých slovách vyjadriť.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama