Slováci nie sú rozhašterený národ

Dolu na prízemí paláca máte akúsi malú výstavnú sieň. Svoju vášeň k výtvarníkom zrejme nezapriete. Minule ste tam vystavovali pekné oleje a napodiv tematicky prevládali ženy, dokonca veľmi úsporne zahalené. Teraz sa tam blyští ikonologické dielo Ľuba Zelinu. - Mával som vždy rád umenie ako celok, tvorilo súčasť môjho života. Dielo, aj tvorcovia osobne.
Počet zobrazení: 1290

Rudolf Schuster, prezident Slovenskej republiky

Košický rodák Dr.h.c. Dr. Ing. Rudolf Schuster (narodil sa 4. januára 1934), stavebný inžinier a vedecký ašpirant ekológie na Vysokej škole technickej v Košiciach, pracoval najprv v Bratislave v Poľnohospodárskom projektovom ústave SAV a vo VSŽ v Košiciach, kým sa stal vo svojom rodisku dva razy podpredsedom Mestského národného výboru (1974-1983) a napokon jeho primátorom (1983-1986). Z postu predsedu Východoslovenského KNV viedla jeho cesta do kresla predsedu Slovenskej národnej rady (30. november 1989 až 30. jún 1990), veľvyslanca ČSFR v Kanade (1990-1992) a cez ministerstvo zahraničných vecí (1993-1994) po „veľkej okružnej“ späť do Košíc, kde dva razy za sebou vyhral voľby primátora (v rokoch 1994 a 1998). Bol spoluzakladateľom a predsedom SOP a ako jej poslanec pôsobil v Národnej rade SR do 29. mája 1999, keď ho v prvých priamych voľbách zvolili občania za prezidenta republiky. Ako literárny autor sa predstavil viacerými rozhlasovými hrami, literárno-dramatickými pásmami i scenármi dokumentárnych filmov, ktorých bol neraz aj kameramanom a režisérom (Kanada, Japonsko, Vietnam, Izrael a Brazília), ale najmä knihami rozličných žánrov - od cestopisov, detektívok, literatúry faktu až po biografie a autobiografie (Prípad Puntičkár, Nežiaduci dôkaz, Čierny notes, V znamení zvona, So skalpelom a bez neho, Bol som pri tom, Strieborný mercedes, Ján Bocatius, Muž s dvoma srdcami, Necestami Brazílie, Cesty vedú k Indiánom, Salva Brazileira, Ultimátum, Návrat do veľkej politiky). Je členom Spolku slovenských spisovateľov a čestným členom Slovenskej komory stavebných inžinierov. Je ženatý, otec dvoch detí. Dolu na prízemí paláca máte akúsi malú výstavnú sieň. Svoju vášeň k výtvarníkom zrejme nezapriete. Minule ste tam vystavovali pekné oleje a napodiv tematicky prevládali ženy, dokonca veľmi úsporne zahalené. Teraz sa tam blyští ikonologické dielo Ľuba Zelinu. - Mával som vždy rád umenie ako celok, tvorilo súčasť môjho života. Dielo, aj tvorcovia osobne. Výtvarné umenie vás osobitne priťahuje, ak ma pamäť neklame. Chystáte ďalšie literárne diela aj z tejto oblasti? - Chystám viaceré, ale nerád predbieham udalosti, kým sa nezavŕšia. Ani autori by nemali hovoriť viac o sejbe než o úrode. Patríte medzi tých, čo majú rozrobené viaceré knižky, alebo sa sústreďujete na jednu? - Človek máva viaceré nálady a prežíva striedavo všelijaké udalosti, tak prichádzajú v rôznom poradí aj rozličné témy. Je to na ich osoh či na úkor? - Je to jednoducho tak. Píšem pre radosť, pre potechu z tvorby, bez programátorstva a protokolu. Pravdu povediac, robím si ho sám. Ak to nie je tajomstvo, koľko máte kníh v priečinku? - Hotovú ani jednu. Rozpísané tri. Z tých výtvarných by mala vyjsť vari prvá tá o Ernestovi Zmetákovi. Už z nej vyšli aj ukážky. - Zmeták je už naozaj hotový. Poznáme sa predsa oddávna. Ja mám maliarov rád, Ernesta osobitne. Čitateľa zaujíma umelcova tvorba, aj osobný život. A v tom je háčik, či tá kniha vôbec dakedy vyjde. Skoro vo všetkých svojich knižkách píšete otvorene o osobnom živote, dokonca aj o vlastnom. Zavše až veľmi... - Tak to je práve v tom. Môj priateľ Zmeták už oslavoval vyše trištvrtestoročnicu a ja som si jeho prerozprávanie života nahrával na magnetofónovú pásku. Je tam zachytené všetko, ako to vypovedal a prežíval. Teda surovina. Všetkého veľa škodí, aj popisnosti, aj autenticity. - Presne tak. On, čím je starší, teda skúsenejší, tým častejšie čosi mení, prepisuje, škrtá, vyhadzuje... Ernest Zmeták o sebe tvrdí, že sa nikdy v ničom nezmenil. Vraj, citujem, „som presne taký hlúpy, ako som bol v devätnástich“. - Jednako je to veľký umelec, jeden z najväčších, akých som spoznal. Aj priateľ. Po celý život mi Ernestove obrazy vravia Dobrý deň! A on sám, nie, vonkoncom nie je hlúpy. Hádam náladový a pokiaľ ide o text knižky o ňom, tak sa vrtí a stále čosi mení. Kedysi menil modelky, teraz mení názory. Myslím na seba. - Skôr na tie ženy. Raz ich tam chce mať, inokedy nie. Poraďte mu: Picasso sa stal slávnym obrazmi, ale svetoznámym ženami. Tak nech ich nevyhadzuje, no radšej zopár pripíše. - To viete, Slováci ohovoria ešte aj to, čo urobili dobre. Ale bude to pekná knižka. Čože on už za to môže, že bol mladý? - Bude v nej všetko od A po Zet. Životný príbeh. Celý. Nebude iba popisná a vysvetľujúca, ako pre školákov. O maliarovi, o jeho osudoch i o dobe, v ktorej žil a tvoril. Aj dáka tá politika? - Aj tá, že ľudia si majú porozumieť, aj národy, ak žijú pospolu. Tak v tom je i tá politika. Dokonca príkladne ukazuje, že Slováci, ak ich nik nehucká, nie sú rozhašterený národ, preto aj tu, v strede Európy žili, prežili i prežijú. Príklady? - Ernest mal dvojjazyčnú výchovu. V škole slovenskú, na ulici maďarskú. Národnostná nenávisť bol vtedy celkom neznámy pojem. Prekrstili mená, len keď sa ťažko vyslovovali, napríklad bol Slovák Thór, tak ho jednoducho premenoval na: Tchor. A bolo po problémoch. Dokedy mu to vydržalo? Do detstva, do mladosti? - Do viedenského verdiktu. Daktorí to nazvali „oslobodenie“, pre Zmetáka a ostatných to bolo „obsadenie“. Dovtedy spolu súperili v športe a kultúre spolky maďarské, české, slovenské, židovské. A čo ostatné vaše knižky, tie rozpísané? Píšete denne? Politika, biografia? - Aj, aj. Tri odrazu. Tri odrazu? Nie je to veľa? Hoci, keď hrával šachový majster sveta Aljochin simultánku, tak nastúpil odrazu proti 33 hráčom... - A všetko to vyhral? Kedysi v Žiline so všetkými. - Aj keď sa mi to zdá smiešne, ja sa o to pokúsim tiež. Aspoň s tými tromi súpermi. Sú to? - Okrem spomínanej výtvarnej biografie dve ďalšie knižky, obe o Brazílii. Vrátil som sa k svojmu pôvodnému rukopisu, ktorý mi kedysi nechceli uverejniť. Síce potom predsa vyšiel, ale oklieštený a ako spoluautor figuroval Ján Štiavnický. Volalo sa to Necestami Brazílie. Terajšia kniha má meno V tieni pralesa. Pribudnú do nej aj nové zážitky? - Pôvodný rukopis chcem zachovať taký, aký bol. Bez frizúr a úprav. Bezprostredný, prežitý, lebo je to vlastne verné otcovo rozprávanie. V čom sa prejavili tie vynútené zmeny? Boli zásadné? - Text poprerábali do dialógov, umelých a siláckych, až to odchádzalo od podstaty. Mne to prekážalo a čitateľovi zrejme tiež. A chystáte i ďalšiu knižku? Dajaká kriminálka, vražda? - Ani vo sne. Detektívky sa odohrávajú v Prezidentskom paláci. Takže o tých budem písať až potom, keď tu nebudem. Ahá, aj s tu prítomným? Už si viem predstaviť, že medzi prípadnými podozrivými – dúfam, že nie medzi zavraždenými – budú moji kolegovia, publicisti Ján Füle a Jozef Leikert. Fakt, to by podvihlo náklad knihy i záujem čitateľov. - Argumenty trhu zavážia! Takže možno sa tam aj oni objavia, no predpokladám, že skôr v pozitívnejších rolách. Ako stopári, pátrači, či svedkovia udalostí? - Povedzme. Ale čitateľ si ešte musí počkať... Tá ďalšia kniha o Brazílii je z mojej poslednej cesty. Vlaňajšej. Je to čosi ako sága rodiny Schusterovcov – v Brazílii? - Dá sa povedať, že je to pohľad troch generácií. Prvý bol otcov, druhý z mojej cesty po jeho stopách pred desiatimi rokmi. A vlani som bol so synom, dcérou a manželkou po svojej vtedajšej brazílskej trase. Vaše putovanie vyvolalo rozličné ohlasy. Niektorí to považovali za prepych, iní za zaujímavosť... - Robili si z toho psinu. Ale raz vari budú na to hrdí, že existovala na Slovensku rodina, čo išla po trikrát navštíviť indiánsky svet v brazílskej džungli, ktorý ešte nie je civilizovaný. Kedy to otecko prvý raz popísal a nakrútil? - V dvadsiatom siedmom. S trojčlennou výpravou. Ja som bol v roku 1991 tiež v trojčlennej. Ako sa volá ten kmeň? - Sú to paretizskí Indiáni. Stretli ste ako slovenský náčelník aj tamojšieho náčelníka? - Boli tam, sú tam tí istí, z toho istého kmeňa. Musia sa venovať ťažkému úsiliu o prežitie a tamojší náčelník nemá čas sa namiesto práce venovať stálemu preskupovaniu súkmeňovcov. Koalíciu po slovenskom vzore ste im neradili spraviť? - Božechráň! Kdekoľvek som vo svete, usilujem sa hovoriť iba pekné veci o svojej krajine. A oni, Indiáni, hoci žijú v džungli, sú ľudia uvážliví a múdri. Hovoriť im o našich džungliach by bolo škoda reči. Ako vás privítali? Ako hlavu štátu? - Kdežeby. Tam tituly neplatia, dokonca im nedôverujú. Tam uspeje len ten, koho spoznajú ako priateľa, kto si získa ich dôveru. Prišli ste teda neohlásení? Bez protokolu? - Prepadli sme ich o deviatej večer. Opakovala sa história ako kedysi s príchodom môjho otca. To keby chcel niekto nakrútiť, bol by to možno zaujímavý film. Večer za tmy? Indiáni ešte nespia? Nemajú televízory, ani diskotéky... - Sedávajú v moloche, pri ohni. A z vášho prepadu boli zdesení, či skôr nadšení? - Majú zlé skúsenosti s bledými tvárami. Prijímajú ich s nedôverou a podozrievavo. Vy ste boli výnimkou? - Boli. Ale nie pre vizitky a tituly. Viezol nás na gazíku šofér, ktorý bol súčasne tlmočník, brat podnikateľa Hlucháňa a ten už zďaleka vykrikoval, aby sa nebáli, že prichodia priatelia. A oni len tak uverili? - Uverili. Lebo ho poznali. On totiž medzi nimi už dlho predtým žil. Ba poznal sa i s náčelníkom. S čím ste vyrukovali? S akým prvým slovom? - Maneki. To bol pradávno ich veľký náčelník, ktorého spomínal i môj otec. Len čo padlo jeho meno, rozhovorili sa o jeho synovi a o ďalších potomkoch. A udivovalo ich, čo všetko tí cudzinci z ďalekej neznámej krajiny, ktorí sa k nim predrali pralesom, o nich vedia a zaujímajú sa o ich osudy. Akou rečou ste sa dohovárali? - Po portugalsky. A cez tlmočníka. Pohostili vás po indiánsky? - To je práve kameň úrazu! Pohostili – až priveľmi. Predovšetkým dôverou a skutočným priateľstvom. Ale s tým hodovacím pohostením to bola hrôza. Bol som práve po žltačke a z otcových rozprávaní sa pamätám, ako si títo dobrí ľudia vzácnych hostí uctia svojskými lahôdkami, ktorých vrcholom je opekaná srnka. Fíha! To musia byť hody na závidenie. Akýže kameň úrazu? - Keby nebolo keby. Oni totiž tú srnku aj s kožou opekajú na drevenom rošte, na ohni. Viete dobre, že drevo môže len dymiť, že to nemôže byť priamo nad ohňom. Čiže oni vlastne potom to zadymené mäso aj s tou kožu jedia. Ako dlho ste boli medzi Indiánmi? - Dva dni. A so žiaľom v srdci som odchádzal, možno predčasne, nechcel som ich uraziť. No, keď som sa dozvedel, že nás pozvali na slávnostný obed so srnkou, tak som skrátil pobyt. Aký je rozdiel medzi ich podmienkami života kedysi a teraz? - K misionárovi pribudol učiteľ, pribudli lekárničky s liekmi. Ubudlo dôvery, čistej pramenistej vody a, pochopiteľne, aj zveri, ktorá domorodcom prinášala obživu. Preto sa sťažujú na farmárov, ktorí za nimi prišli vymeniť si pôdu. Predtým žili dolu pri vode, pri riekach, kde bolo dobre. A teraz sa ocitli v takej polopúšti. Na ich prapôde sú plantáže a golfové ihriská.

V Brazílii ste navštívili aj veľkomestá, stretli ste sa s ich hlavou štátu? - Aj s premiérom, ministrami, umelcami a najmä porozprával som sa s mnohými prostými ľuďmi.

A vedia oni vôbec, kde je na mape ten fliačik Slovensko a malá bodka Bratislava? - V zahraničí, najmä na druhom konci sveta, to ešte nevnímajú. Ale vedeli o Československu. Vyjadrovali sa o ňom s obrovskými sympatiami. Vedeli veľa aj o jeho histórii, o československej energetike, že ju máme vynikajúcu. Pamätajú sa, že sme im stavali elektrárne a zasa ich veľmi chcú.

Zalobovali ste trošku? - Využil som nové kontakty a dávnu tradíciu. A črtajú sa viaceré konkrétne, osožné projekty.

Napríklad? - Pre Tlmače tam bude pár dobrých džobov, i v spolupráci s Českou republikou. Považovali Československo za športovú veľmoc, mnohí spomínajú slávne čílske futbalové finále, kde Brazília s nami prehrávala už jedna nula. Pri troche iniciatívy by tam mohli mať naši športovci otvorené brány štadiónov. Stačilo by zaklopať čím skôr na správne dvere.

Maracana! Rio! - Bol som aj tam.

Zahulákať si, zafanúšikovať? - Aj zahrať si, zadriblovať, taký malý tréning osoží na raňajky. Ale bol som i ako divák na ligovom zápase.

A kto hral? Flamengo? - Ten nie, ten ďalší domáci klub... Tuším Botafogo. Ale mám ten zápas nakrútený, dokonca dva góly sa mi podarilo nafilmovať.

Brazílsky prezident vás nenafilmoval? - Nie, škoda. Ale sedel som pri zápase v čestnej lóži, plnej prepychu a osobností....

Samé výhody! - Presne naopak. Boli sme tam nadžganí ako sardinky a moju veľkú kameru som tam nemohol vpratať, tak som to všetko snímal úchytkom menšou kamerou.

Čestná lóža v Riu, to je paráda! Aj vás si uctili, ako to v týchto temperamentných krajinách býva? Posadia vás do lóže s ustricami, šampanským, aj s frajerkou. Stačí stlačiť gombík a posunie sa to milé hniezdočko o poschodie dolu, do šera... - Mňa poctili len tými prípitkami. Frajerky som mal dve z dovozu: manželku a dcéru Ingrid.

Materiálu máte pokope veľa. Z prepychových lóží, ihrísk, džunglí, pralesov, primátorovania aj z terajšieho pôsobenia. Dúfajme, že sa to objaví vo vašich chystaných knihách. A nepatríte medzi umelcov, ktorí raz tam ženy chcú mať a raz zasa nie. - Verím, že aj v doterajších mojich knihách čitatelia postrehli, hoci sa mení doba i mnohé postavy v nej, že svoje postoje nepotrebujem retušovať. Ani prikrášľovať, či čosi zatajovať. To by som už nebol ja. Ani by to nebolo kultúrne.

Čo považujete za známku kultúrnosti? - Pamäť. Človeka ako jednotlivca, aj národa, či ľudstva.

Prežili ste a nie iba ako divák mnohé premeny kulís, aj hercov tejto doby. Bolo o vás známe, že ste plnili úlohy realisticky a pragmaticky. - To áno. Ale pragmatizmus bez pamäti je ako zúfalý skutok bez zmyslu. Povinnosťou účastníkov a predovšetkým historikov, literátov, politikov i novinárov je nestrácať pamäť. A pripomínať iným, na čo chceli pozabudnúť, alebo na čo sa im z rozličných dôvodov nechce myslieť, pretože si neželajú vedieť či nechcú, aby ďalší vedeli, ako to naozaj bolo.

Máte priateľov? Máte ich aj po rozličných posunoch vo funkciách a premenách? - Možno ubudlo tých, čo sa len priateľsky tvárili, ale pribudlo tých, čo ma poznali pracovne a zblízka.

Pribudlo kritikov. Vo vašich Košiciach vyvesili dokonca verejnú „udavateľňu“. Ale vám aj prevolávali na slávu Vivat Schuster! Vaším známym sloganom je: „Keď ideš schodmi hore, dobre sa pozeraj, kde sa schádza schodmi dole.“ Ako sa odplácate svojim prajníkom – a tým druhým? - Keď som bol primátorom, vážil som si, aj ocenil tých, čo mi pomáhali a chceli pre Košice dobre. Teraz, keď mi dala dôveru v priamych voľbách väčšina občanov, veľmi rád by som sa im odvďačil. Moja pamäť káže byť vďačný všetkým, ktorí prispejú dobru tejto krajiny, jej dobrému menu. Cením si svoju pamäť natoľko, aby som z nej nikdy neurobil nástroj pomsty voči protivníkom, či závistlivcom.

A čo vaše popisy rokovačiek s Jánom Budajom o prisľúbenom kresle predsedu SNR? A čo bolo v Kanade, keď ste, zatiaľ čo 250 vašich hostí pri rozlúčke veselo popíjalo, nevpustili dnu smädného novinára Arnošta Wagnera? - Tak moment. Príbeh s Budajom bol veľmi jednoduchý: vyhovel som jeho požiadavkám, pokiaľ sa kryli s názormi kompetentných inštitúcií, či hnutí. Nemohol som však odmietnuť mienku a hlasovanie poslancov, ba ani jeho vlastných kolegov. A pána Wagnera som neodmietal ani po svojom príchode do Ottawy, keď zorganizoval proti mne pouličnú demonštráciu. Mám dokonca ďakovný list jeho manželky, že som osobne prijal a pohostil ním naverbovanú demonštrujúcu študentku Karolínu. Aj on bol často, hoci ma nechválil, hosťom recepcií, z ktorých odchádzal medzi poslednými. Nuž, ale každý pohár pretečie: pri rozlúčke s Kanadou som pozval priateľov a priaznivcov. Myslím si, že aj vy si podľa toho pozývate k sebe domov hostí.

Rozhadzujete peniaze... - Ak máte na mysli toľko spomínané osvetlenie môjho prezidentského sídla, tak to sa už vysvetlilo a ľuďom sa páči.

To viem. Osvetlenie a výzdobu vám pochválil i niekdajší richtársky kolega z Viedne Helmut Zilk, ktorý vám blahej pamäti aj dobre poradil, ako dokonca ušetriť na kanalizácii v Košiciach. - Profesor Zilk porovnával túto ilumináciu s osvetlením viedenskej radnice. „Máš to tu lepšie o to, že je palác vysvietený aj z pozadia smerom do záhrad, nie iba z priečelia,“ spomínal. A čo teda za rozhadzovanie?

Vo vašich pamätiach som sa s hrôzou dočítal práve o Jánovi Budajovi: dva razy váz pozval na drahú večeru, raz dokonca do Rybárskeho cechu, dva razy od vás dačo chcel a dva razy ste vy museli za pohostenie platiť. - Mám taký zlozvyk, že si nenechávam platiť. Aspoň vidíte, že moje vzťahy s Jánom Budajom neboli až také dramatické.

S takou povahou a zlozvykmi by ste sotva mohli byť prezidentom Škótov. - Mne postačí tento kútik.

Ktorí prezidenti sú vám povahovo a ľudsky blízki? - Predovšetkým prezidenti susedných krajín - Aleksander Kwasniewski, Tomas Klestil a Václav Havel.

A manželky? - Najmä Dagmar Havlová. Aj s moju manželkou sú kamarátky. Vtedy, keď mi bolo najhoršie, pani Dagmar iniciatívne zasiahla a ponúkla pomoc.

V Čechách vychádzajú o nej všelijaké knihy, aj pamflety. - To nekomentujem. Poviem jedine, že práve ona má veľkú, vari rozhodujúcu zásluhu na tom, že Václav Havel žije. A to, že má muža naozaj rada, vidno na jej tvári, na všetkých jej skutkoch.

Vy si s Havlom tykáte? - Už od jeho návštevy v Košiciach. Teraz sme spriatelené rodiny. Havel, keď ma oslovuje, alebo ma pripomína na tlačovkách, tituluje ma „můj přítel“.

Medzi prezidentmi veľmocí ste uprednostnili Vladimira Putina? - Viem, to sa vraví. Ale je to tak: on uprednostnil mňa. Medzi moje dobrozvyky patrí, že sa nikde netlačím bez pozvania. Pýtali sa ma: Prečo v návštevách najskôr Putin a potom Bush? Jednoducho: z Ruska prišlo pozvanie, šiel som tam a povedal som, že do Ameriky pôjdem, iba ak ma pozvú. Nie sa len tak vtisnúť kdesi na chodbe, kvôli fotografom. Ale pracovne. Pozvanie potom prišlo z Bieleho domu a pocestujem v prvý júnový týždeň.

Prezident má mnohé výhody, no aj nevýhody. Ako hlavu štátu si ho môžu podávať novinári, ba dokonca i humoristi. Mimochodom, vy ste práve v týchto miestnostiach vyznamenávali známeho vysmievača Jula Satinského... - Kritika je dobrá, ak je konkrétna a pravdivá, nie zákerná. Aj v cudzine sa často čudujú, akými pletkami, malichernosťami sa zapodievajú naše médiá. Humor a karikatúru pokladám za veľmi náročné umenie. Ak je to nielen náhradka, kde miesto vtipu prevláda urážka, mieto úsmevu úškľabok. Preto si vážim umenie humoru v tradícii Voskovca a Wericha a u nás dueta L + S.

Aj keď by bol prezident objektom ich psiny? - Ak je to skutočný humor, tak ma to dokonca poteší a pobaví.

A čo slovenský parlament? Tiež ho pokladajú priam za žriedlo humoru. - Verejnosť má právo vedieť, ako sa správajú ňou zvolení zástupcovia ľudu. V Kanade snímajú rokovania a poslanci sa musia usilovať ísť príkladom v správaní, argumentácii a najmä v kultúrnosti prejavu. Pravda, sú aj parlamenty, kde vidno nielen slovné facky, no skutočné ruvačky a také westerny, proti ktorým sú tie malé slovenské frašky limonádou.

Aj vy ste boli ešte donedávna v poslaneckých laviciach, aj ste si zašermovali slovami. Teda urážate i seba. - Hej, ja som tam sedel, ale nevystupoval. Len raz. Keď ma vyprovokoval Ján Cuper, tak som zareagoval. Ale ostávam verný myšlienke, že treba vecnú kritiku brať vážne, i slová opozície, ak je v nich čo len zrnko pravdy a úsilia pomôcť.

A čo ste neznášali a neznášate? - Intrigy, zákulisné manévre a najmä, keď v priamych záberoch ľudia musia počúvať monológy chvastúnstva, osobné urážky, keď ktosi začne tirády o všelijakých čiernych knihách. A mizerné, amatérske herectvo.

Napríklad? - Príde rečník, dokonca minister alebo predseda vlády a na miesto toho, že by sa postavil čelom k parlamentu, obráti sa len na jednu stranu, k tým „nesvojim“ a spustí: „Vy zlodeji, vy škodcovia, vy...“

A keď to naozaj zlodeji sú? - To je vec súdov posúdiť, kto zlodej je a kto nie je.

Malo by sa. Stáva sa, že sa niekedy aj trafia. - Stáva. A keď má prísť konečná bodka, keď niekto skonštatoval hoci vo vládnej koalícii, áno, bola to pravda, že ktorísi zlodeji, či papaláši kradli, tak sa žiadna bodka dlho nekladie. A nakoniec sa povie: „Áno, kradli. Ale, žiaľ, kradli podľa zákona.“

Takže to je to v poriadku? - Je, pretože sa už medzitým niekto v tom mlyne zamúčil.

V čom vidíte väčší problém: v ľuďoch či v systéme? - V ľuďoch je stály nedostatok kultúrosti. Správanie tých, čo sú ustavične na očiach, by malo byť príkladom verejnosti. A v systéme máme priveľa politických strán. Dovoľujeme si obrovský prepych roztrieštenosti, ktorý omylom nazývame pluralitou. A hašterivosti, ktorú omylom prekrstili na demokratickú polemiku.

Aj v ekonomike, ktorá je zhustenou politikou? - Stále nevytvárame dostatočné podmienky pre malého a stredného podnikateľa, čo nám aj nedávno vyčítala správa Európskej komisie. A prečo? Ja sa pýtam: Aké máte podmienky, čo bude v budúcnosti tvoriť základ trhovej ekonomiky? Nijaký samospasiteľný zahraničný kapitál. On je iba doplňujúci. Ani vlajkové lode, hoci privatizované, takými nie sú. Strední a malí podnikatelia sú hlavní. Koľko na Slovensku už funguje rodinných podnikov tohto druhu? Aké majú podmienky, aby plne fungovali? Čo má kto dať do zálohy, aby si mohol zobrať pôžičku, za aké percentá, za aké úroky a na koľko rokov? Zatiaľ teda, môžem povedať, veľmi málo.

A kultúra? Nedávno ste boli medzi spisovateľmi a úvodom vám ušlo: „Konečne som medzi normálnymi ľuďmi...“ - To mi neušlo. Mal som tým na mysli peknú a konkrétnu diskusiu s mnohými názormi, no jasne, zrozumiteľne vypovedanými. A mal som pocit, hádam iba pocit, že sú to nielen slová, ale aj úsilie meniť veci k lepšiemu. Vždy tam, kde o čosi ide, je mi dobre, cítim sa normálne, akosi doma.

Máte čas čítať? - Priznám sa, že mám voči sebe značné dlžoby. Zaplavujú ma hŕby materiálov, ktoré musím povinne preštudovať, ale sa polepším. Potešila ma konečne súhrnná, objektívna encyklopédia slovenských spisovateľov.

Čo od literatúry očakávate? - Viac aktuálnosti, súčasnosti. A viac odvahy pomenovať veci pravým menom.

Čo s rozostavanou a stále ofrfľávanou budovou nového Slovenského národného divadla? Zbúrať, predať či dostavať? - Bolo by šialenstvom zahodiť alebo zničiť čokoľvek z hodnôt, ktoré náš národ, naša kultúra, naši predchodcovia vytvorili alebo nám započali. To platí nielen o jednej prepotrebnej budove, vlastne o chráme umenia. Platí to o všetkých hodnotách, ktoré ľudia v tejto krajine často obetavo a s odriekaním vytvorili. Slovenské národné divadlo sa samozrejme dokončí a dúfam, že sa tam onedlho stretneme.

Máte dajaké životné vzory? - Môj otec, národní buditelia, najmä z tých najťažších čias, a osobitne Ján Bocatius.

Hrdina vašej knižky a rozhlasovej hry? - Ten. Richtár košický. Budúcej jari to bude presne 400 rokov, čo sa s ďalšími členmi mestského predstavenstva postavil proti cisárskemu vojsku Rudolfa II., proti okupantom pýchy Košičanov – dómu. Matej Bel o ňom písal ako o učiteľovi Horného Uhorska. Ako literát mal titul „laureátus“ a ako prvý učiteľ zorganizoval výlet študentov do Vysokých Tatier. Sprevádzalo ho prenasledovanie, ohováračky, anonymy, ponižovania, ale aj odolnosť a vernosť ideálom.

Predchodca? Či vari príbuzný? - Iba vzor a príklad ako nikdy nesklamať ľudí, ani seba.

S hosťom SLOVA sa zhováral Miro Procházka

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984