Vnútorný súhlas všetkých krajín
Pozvanie Slovenskej republiky k rokovaniam o pristúpení do euroštruktúr sa oprávnene hodnotí ako významný úspech súčasnej vlády. Bez ohľadu na existujúce riziká vstupu je zrejmé, že riešenie vnútorných problémov reformujúcich sa krajín nemožno zvládnuť inak ako združeným úsilím už nie medzinárodného, ale nadnárodného charakteru. Zlepšenie života ľudí - či už tým myslíme vyššie priemerné príjmy, kvalitnejšie vzdelanie, lepšie bývanie, výživu a zdravie, resp. cielenú ochranu životného prostredia alebo kultúrnu kultiváciu - je viac ako kedykoľvek predtým úzko zviazané s našou vôľou k nadnárodnej kooperácii. Pravda, na vstup do EÚ a NATO by mal byť pripravený nielen štát, ale aj jeho občania. Zainteresovanosť občana na integračnom úsilí však zostáva zatiaľ marginálnym problémom. A nejde pritom len o osvetu v zmysle prísunu informácií o fungovaní inštitúcií EÚ a jej rozhodovacích mechanizmov. Dôležitejšie je presvedčiť obyvateľov o tom, že začlenenie a celý náročný proces, ktorý tomu predchádza, je v konečnom dôsledku na ich prospech. Akceptácia i nevýhodných opatrení Žiaľ, pozorovaný trend tomu nenapomáha. V prístupovom procese momentálne prevládla koncepcia preferujúca vzťah poslušnosti namiesto vzťahu rovnoprávneho partnerstva. Pozvánka do euroštruktúr splynula s výzvou podrobiť sa zvonka vnúteným, a nie vzájomne vyjednávaným pravidlám. Z pohľadu občana to vyzerá tak, že na jednej strane rokovacieho stola sedia euroúradníci z Bruselu, ktorí s prísnosťou autoritatívneho stredoškolského profesora kontrolujú, ako si žiaci plnia úlohy. Na druhej strane je zasa politická reprezentácia kandidátskej krajiny usilujúca sa do bodky vyhovieť nadiktovaným politickým a ekonomickým kritériám. Časť verejnosti s nevôľou registruje fakt, že naši politickí vyjednávači nedokážu tejto praxi jednostranne vnútených podmienok aktívne čeliť a akceptujú aj opatrenia dočasne nevýhodné či diskriminačné. Príkladom je prechodné vyradenie slovenských autodopravcov z konkurencie na teritóriu štátov únie. Prirodzene, spolupráca na nadnárodnej úrovni vyžaduje od jednotlivých národných štátov rešpektovať určité pravidlá hry a vzdať sa časti rozhodovacích kompetencií v prospech nadnárodnej inštancie. Ak má však ustanovený poriadok fungovať, ak má byť pre všetkých rovnako záväzný, pravidlá kolektívnej vôle by sa nemali tvoriť inak ako cez vnútorný súhlas členských aj kandidátskych krajín. Zvonka sa to však zatiaľ javí tak, akoby problémy zrelé na riešenie boli len na strane kandidátov na členstvo a vyjednávacie a rozhodovacie právomoci iba na strane únie. Navyše, tlak na rýchle zvládnutie prístupového procesu evokuje skôr atmosféru dostihových pretekov s prémiou pre víťaza ako postupný proces, ktorého výsledok podstatným spôsobom ovplyvní existenčné podmienky pre celé generácie dopredu. Spája nás spoločný osud Predstava, že záujem je na strane jedných a právomoc na strane druhých, sa stala pomýlenou víziou európskej reality. To, čo robí z EÚ a asociovaných krajín rovnocenných partnerov, je predovšetkým ich spoločný osud v jednotnom geopolitickom priestore, spoločná starosť o zachovanie politickej a hospodárskej stability, pri všetkom rešpekte k rozdielnym národným tradíciám, špecifikám a záujmom. Možno si totiž položiť otázku, či by EÚ mohla dlhodobo profitovať v nestabilnom regióne. Pravda to, čo sa niekomu javí ako nadužívanie právomocí či nadradenosť zo strany byrokratov dohliadajúcich na plnenie kodanských kritérií, má svoje príčiny. Popri nejasnom vymedzení kompetencií medzi úniou a členskými krajinami (ktorých ozrejmenie závisí aj od nového definovania pojmu suverenity tak vo vzťahu k národnému štátu, ako aj európskemu ,,nadštátu“) má tento jav i prozaickejšie pozadie. Ide o stret vysokovýkonných a rozvíjajúcich sa ekonomík a s tým súvisiace obavy členských krajín z narušenia jednotného vnútorného trhu EÚ a z ohrozenia ich konkurenčnej pozície po otvorení trhu pre voľný pohyb osôb, tovarov, služieb a kapitálu pre budúcich členov zo strednej a východnej Európy (napr. v dôsledku ponuky lacnejšej kvalifikovanej pracovnej sily alebo lacnejších služieb). Na druhej strane aj Slovensko bude po očakávanom vstupe konfrontované s takými fenoménmi ako únik mozgov, vyostrenie konkurenčných podmienok pre slovenských podnikateľov atď. Ako posilniť občiansky postoj Tieto problémy signalizujú, že v integračnom procese treba mať na zreteli nielen spoločný európsky záujem, ale aj trvalú možnosť jednotlivých členských štátov obhajovať národné záujmy. Záväzky teda nemôžu mať jednosmernú orientáciu. Svoju spôsobilosť prijať nových členov bez znevýhodňujúcich obmedzení a bez ohrozenia vlastnej funkčnosti by mala preukázať aj únia. Navyše otvorenou ostáva otázka posilnenia občianskeho postoja v prointegračnom európskom duchu. Na prekonanie občianskej ľahostajnosti, resp. nedôvery k integračnému úsiliu krajiny treba dať občanom jasne najavo prinajmenšom dve veci. Požiadavka transferu časti rozhodovacích kompetencií na nadnárodnú úroveň nebráni členskému štátu v možnosti obhajovať vlastné záujmy. A po druhé - strata časti národnej suverenity bude vykompenzovaná ziskom pre krajinu - vo forme spolurozhodovania o budúcej podobe Európy - i pre občana - cez garancie hodnôt demokracie, ľudských práv a právneho štátu, ako aj pomoci pri skvalitnení podmienok jeho života.
