Mozaika reality
Rozhlas – podľa sociologických sond najdôveryhodnejší fenomén v systéme verejných inštitúcií – sa v súčasnosti stáva čoraz významnejším kultúrnotvorným médiom. V nejednom prípade nahrádza iné médiá, obmedzované tlakom ekonomiky a módnosti bulváru. V konkurenčnom zápase na burze kultúry – kultúrnych nápadov a projektov – predčí neraz všemocného giganta – televíziu. Najnovšie prekvapil knihou Sen o každom z nás s podtitulom Poviedky z éteru, ktorá vyšla vo vydavateľstve Ikar a nedávno ju pokrstili na rozhlasovej pôde. Krátke prózy – rozhlasom odvysielané a poslucháčmi vypočuté – dostávajú v tomto zborníku knižne spečatenú podobu. Možno polemizovať s koncepciou výberu, v ktorom podľa zostavovateľa ide o akcent na hodnotu a pestrú mozaiku reality v podaní autorov generačne, tematicky, časopriestorovo ničím neobmedzených. Klasickí majstri poviedky Pri zborníkoch je rozhodujúcim aspektom subjektívny vkus toho, kto sa na výber krátkych próz podujal, komu a čomu dáva prednosť, ktorý z množstva variantov uprednostní, respektíve vynechá. S tým môže recenzent kriticky polemizovať, no nemôže vylúčiť fakt, ktorým je problém variability a objektivity. Povedľa klasických majstrov poviedky – niektorých už nežijúcich – figurujú tu mladší i najmladší, menej známi autori. Škálu tém, tvarov, príbehov, spôsobu odkrývania psychiky protagonistov otvára Vincent Šikula evokáciou tragikomického erotického flirtu. Vrcholí v historickom a tajuplnom príbehu Petra Karvaša o Napoleonovom ústupe z ťaženia v Egypte. Do fantazijnej a pritom reálnej víziie súčasného človeka, vyrovnávajúceho sa s minulosťou a spejúceho s netajenými obavami do zmien v budúcnosti, nás vovádza Rudolf Sloboda. V existenciálnej a tragikomicky ladenej výpovedi Ján Tužinský približuje žalostný osud invalida na vozíku, ktorému jeho zdraví priatelia takmer závidia, keď konštatujú: „Tebe je sveta žiť! Ty máš po všetkých starostiach! Ale my sa môžeme zblázniť! Takú revolúciu sme urobili, až sme prišli o všetko.“ Poviedkovú mozaiku uzatvára – z tohto radu klasikov – Dominik Tatarka evokovaním absurdnej predvojnovej atmosféry, naraz rozdeľujúcej ľudí, územia i národy. Momenty zo súčasného života Temer rovnocenným, moderným, výstižným a pútavým spôsobom zachycujú momenty zo súčasného života ostatní autori. Ponorom do psychologických problémov manželského života prispieva Peter Valček. Gabriela Rothmayerová nastavuje zrkadlo intermezzu v kúpeľnom prostredí, kde sa mnohí cítia neviazaní a dopúšťajú sa nevery a erotických dobrodružstiev. Humoristickým až sarkastickým aspektom Peter Valo vrhá demaskujúce svetlo na neetické maniery vo vrcholovom športe. Roman Brat prekvapuje síce vzdialeným, ale už aj pre naše pomery aktuálnym výjavom z podsvetia madridských ulíc, kde sa denne odohráva kontrastná hra zločinu a neviny, podvodu a cti, lásky a úkladov. Marián Geišberg dokumentuje, že nie je len tvárnym hercom, ale aj tvorcom sugestívnej krátkej prózy s témou ilúzie smrti a milovania. Napokon Július Balco zobrazuje portrét osamele žijúceho starca, ktorého oberú aj o poslednú radosť zo života. Rozprávanie o životnom pocite súčasného dedinského človeka na pozadí mestského spôsobu života a vidieckej tradície ozvláštňuje Dušan Mitana. Naproti tomu dramatický výjav z vojny, z miesta, kde sa neustále, tvrdo a nezmyselne bojuje, realisticky až naturalisticky vykresľuje Milan Čerňanský. Na sociálny a tragický údel mladého muža, „fľaškára“, ktorý sa prízemne, absurdne živí kradnutím prázdnych fľašiek na železnici, čo sa mu stane osudným, upriamuje pozornosť Pavel Hrúz. Tam, kde by sme to najmenej očakávali, nás zavedie Anton Marec, totiž do prostredia horskej služby a dá nám nazrieť do problematiky odcudzených ľudských vzťahov v súčasnosti. A nakoniec Ladislav Hanniker nápadito odkrýva porušovanie ekologickej rovnováhy človekom, konkrétne ekosystému v jazere. Mozaika má zmysel len vtedy, ak ju stmeľuje ústredná, aktuálna idea, ak utvára ucelený obraz. Ladislav Novomeský svojho času vyslovil axiómu: „V jednej ruke podávať základnú danosť, v druhej kyticu rôznych kvetov, farieb a vôní.“ Zdôvodnenie tohto princípu spočíva v „jedinečnosti“ tejto knihy, v ktorej sa stretávajú rozliční autori, ktorí „sa realizovali práve prostredníctvom rozhlasu“ (zostavovateľ zborníka Igor Hochel). Trochu rušivo pôsobia vulgarizmy v kontexte niektorých mladších autorov, keď ich občas používajú v dialógoch, akože v autentických výrazoch jednotlivých postáv. Hodnotná literatúra nemá skĺzavať na takúto úroveň a to ani za cenu dosahovania autentickosti a charakterizácie protagonistov. Na druhej strane treba oceniť doloženie základných informácií o každom autorovi poviedky. Vydanie knihy Sen o každom z nás motivuje jednak originálnym nápadom prispieť k 75. jubileu Slovenského rozhlasu, jednak – a to hlavne – ozrejmiť „vývinové pohyby a premeny“ slovenského poviedkového žánru za vyše polstoročie: konfrontovať jeho umelecké hodnoty minulosti so súčasnosťou. A vychodí, že zámer sa vydaril: rozšíril i obohatil čitateľský obzor a podnietil odborný záujem.
