Čo napovedá zápach nepochovaných tiel
Do uzávierky nášho týždenníka Šaronova vláda nepovolila vyšetrovacej misii OSN vstup do utečeneckého tábora v Džaníne, kde sa podľa Palestínčanov dopustili izraelskí vojaci masakry. Tieto tvrdenia sa nedali overiť ihneď po skončení bojov, pretože armáda prístup do tábora nepovoľovala. Predstavitelia Medzinárodného Červeného kríža i OSN, ktorí neskôr tábor navštívili, sa však vyjadrili o hrozných scénach, ktoré v ňom videli. Prinášame výber z článku britského denníka The Independent. Jeho reportéri Justin Huggler a Phil Reeves boli medzi prvými novinármi v tábore. Chcel zachrániť palestínske rodiny Obrysy toho, čo sa udialo, sú znepokojivé. Doteraz identifikovali 50 z mŕtvych. The Independent má ich zoznam. Palestínčania ochotne, dokonca hrdo hovoria o tom, kto z nich bol bojovníkom Hamasu, Islamského džihádu, brigád al-Aksa, ktorí patrili k bezpečnostným silám a ktorí boli civilisti. Za civilistov označujú takmer polovicu obetí. Nie všetci civilisti zahynuli pri prestrelkách. Podľa výpovedí očitých svedkov strieľali na viacerých z nich izraelské sily úmyselne. Sami Abu Sba’a nám povedal, ako vojaci zastrelili jeho 65-ročného otca Mohammeda Abu Sba’u, keď varoval vodiča približujúceho sa buldozéru, že jeho dom je plný rodín ukrývajúcich sa pred bojmi. Buldozér sa podľa Samiho Abu Sba’u obrátil, ale otca, tam, kde stál, strelili do hrude. Džamal Feyed zomrel, keď ho zaživa pochovali v troskách. Jeho strýko, Saíd Feyed, nám povedal, že 37-ročný Džamal bol mentálne i fyzicky postihnutý a nemohol chodiť. Jeho rodina ho už niekoľkokrát presťahovala, aby sa vyhol bojom. Keď Saíd videl, ako sa k domu, kde bol jeho synovec, približuje izraelský buldozér, bežal k vodičovi, aby ho zastavil. Buldozér však vrazil do steny domu a tá sa zrútila na Džamala. Nešetrili ani zdravotné sestry Izraelskí vojaci zastrelili aj palestínsku zdravotnú sestru, keď sa pokúsila pomôcť zranenému. Devätnásťročného civilistu Haniho Rumeleho postrelili, keď sa chcel pozrieť von zo svojich dverí. Fadwa Džammová, sestrička, ktorá bola spolu so svojou sestrou v neďalekom dome, počula jeho výkriky a šla mu pomôcť. Aj jej sestru Rufaidu Damadžovú, ktorá mu bežala na pomoc, zranili, ale prežila. Zo svojho nemocničného lôžka v džanínskej nemocnici nám porozprávala, čo sa stalo. „O 3.30 ráno nás zobudila veľká explózia,“ spomína si. „Počula som, že pred naším domom bol zranený človek. Takže sme si so sestrou išli splniť povinnosť - pomôcť mu a poskytnúť prvú pomoc. Von boli nejakí muži z hnutia odporu. Povedala som im, že moja sestra je zdravotníčka, aby nás teda nechali ísť k zranenému. Než som sa s nimi dorozprávala, Izraelčania spustili streľbu. Dostala som zásah do nohy, spadla som a rozbila si koleno. Moja sestra sa pokúsila prísť mi na pomoc. Povedala som jej: - Som zranená. Ona povedala: - Aj ja som zranená. Postrelili ju zboku do brucha. Potom jej strelili ešte raz do srdca. Spýtala som sa jej, kde je zranená, ale neodpovedala, vydala zo seba strašný zvuk a ešte trikrát sa pokúsila nadýchnuť.“ Keď ju vojaci zastrelili, Fadwa mala na sebe bielu uniformu zdravotnej sestry jasne označenú symbolom palestínskych zdravotníkov - červeným polmesiacom. Podľa Rufaidy vojaci obe ženy dobre videli, pretože stáli pod silným svetom, a počuli ich volanie o pomoc, pretože boli veľmi blízko. Keď Rufaida Damadžová zakričala na palestínskych bojovníkov, aby priviedli pomoc, izraelskí vojaci vypálili znova: druhá guľka jej prešla cez nohu až do hrude. Biela zástavka na vozíčku nepomohla Na ľudoprázdnej ceste na okraji utečeneckého tábora sme našli prevalcovaný invalidný vozíček. Bol úplne zničený, sploštený natenko ako v animovaných filmoch. Uprostred trosiek ležala zlomená biela zástava. Durar Hassan nám porozprával, ako jeho priateľa Kemala Zughayera zastrelili, keď šiel na vozíčku po ceste. Izraelské tanky museli cez neho prejsť, lebo keď ho Durar našiel, chýbala mu noha i obe ruky a ako povedal, tvár mal roztrhnutú vo dvoje. Päťdesiatosemročného Kemala Zughayera postrelili a zranili v prvej palestínskej intifáde. Nemohol chodiť a nemal prácu. Durar nám ukázal úbohú izbičku, v ktorej jeho priateľ býval - jediným zariadením bol špinavý matrac na zemi. Kemal Zughayer chodil na vozíčku každý deň k benzínovému čerpadlu, kde pracoval Durar, lebo bol osamelý. Durar mu pral a pripevnil mu na vozíček aj bielu zástavu. „Po štvrtej poobede som ho ako zvyčajne vytlačil na ulicu,“ hovorí Durar. „Potom som počul prichádzať tanky, štyri alebo päť. Počul som streľbu a pomyslel som si, že sú to len varovné výstrely, aby mu dali najavo, že sa má uhnúť z cesty.“ Až nasledujúce ráno sa šiel Durar presvedčiť, čo sa stalo. Na ceste našiel prevalcovaný vozíček a o kus ďalej v tráve zohavené telo Kemala Zughayera. Výpovede desiatok svedkov The Independent má takýchto údajov viac. Len nemáme dosť priestoru na to, aby sme ich všetky publikovali. Podľa Petra Bouckaerta z organizácie pre ľudské práva Human Rights Watch sú tieto údaje presvedčivé už len svojím počtom. „Viedli sme v tábore rozsiahle rozhovory a výpovede desiatok svedkov sa navzájom úplne zhodujú čo do rozsahu i typov porušení ľudských práv, ktoré sa v tábore spáchali,“ uvádza Peter Bouckaert, ktorý už vyšetroval porušovanie ľudských práv v desiatke vojnových zón vrátane Rwandy, Kosova a Čečenska. „Svedkovia znova a znova podali podobné výklady o zverstvách, ktoré sa tu spáchali. Medzi zabitými bolo veľa malých detí, starých ľudí i mladých civilistov. V palestínskej spoločnosti totiž príbuzní relatívne otvorene hovoria, ak mladí muži patria k bojovníkom. Sú hrdí na to, že ich mladí sú martýrmi. Preto keď palestínske rodiny tvrdia, že ich zabití príbuzní boli civilisti, zdá sa nám to veľmi dôveryhodné.“ (Prevzaté z The Independent, 25. apríl 2002, krátené, medzititulky SLOVO)
