Dokument spolunažívania
K upravenému, novému vydaniu publikácie Karla Benyovszkého a Josefa Grünsfelda juniora Obrázky z prešporského geta, uverejnenej prvý raz roku 1932, napísal bratislavský humorista Tomáš Janovic dve básničky. V jednej z nich, ktorú nazval príznačne Smutná anekdota o hlúposti, píše: „Cudzie nechceme a svoje si nedáme / povedal hlupák / múdry človek naopak / chce cudzie a svoje dáva / chce cudziu lásku / a dáva svoju.“ Obrázky zo starej Bratislavy, ktoré systematicky pripomína vydavateľstvo Prístrojová technika reedíciami Benyovszkého kníh, skutočne pôsobia nádherným, múdrym „dávaním svojho“ a zároveň „prijímaním cudzieho“, ktoré je v priamom protiklade k hlúposti politického hesla slovenských nacionalistov. Benyovszkého a Grünsfeldova kniha je akousi prechádzkou po prešporskom gete v čase, keď toto geto už začínalo byť minulosťou. Cenná je predovšetkým tým, že zachytáva topografiu a kolorit dnes už neexistujúcej časti mesta a množstvo príbehov a anekdot, ktoré sa k nim viažu. Upozornenie: Nejde o nijaké dejiny bratislavského geta – mnohé zaujímavé postavy, spomínané v publikácii, žijú akoby v časovom vákuu, lebo z knihy sa nedozvieme, kedy žili ani kedy umreli. Často nám autori pri spomienke na postavičky z geta neprezradia ani len storočie. To isté platí aj pre mnohé udalosti. Ide proste o „obrázky“, a knižka sa usiluje v dnešnej reedícii hodnotu tohto žánru ešte zvýšiť. Albert Marenčin junior ju totiž vybavil veľkým počtom dobových fotografií, kresieb a reprodukcií Karla Huga Frecha, Vincenza Benescha, Pála Kovátsa, Michala Tillnera, Richarda Luxa, Rudolfa Altrichtera, Františka Dexa, Imra Weinera-Kráľa, Romana Vishniaca, Josefa Hofera a Eugena Lazišťana, ktoré pôvodné vydanie neobsahovalo. Napriek tomu je táto kniha nielen na pozeranie pekných „obrázkov“, ktoré tak láskyplne zozbieral jej dnešný vydavateľ. Má aj svoju veľmi výraznú, hoci takpovediac mimovoľnú historickú stránku, a tá vychádza v ústrety dnešnej zvýšenej senzibilite voči tradíciám multikultúrnosti v našom regióne. Odhaľuje príbeh spolunažívania židovského a „domáceho“ obyvateľstva, či už pod tým druhým rozumieme kresťanov, Rakúšanov, Maďarov alebo Slovákov. Toto spolunažívanie pripomína takmer vo všetkých obdobiach prírodný živel. Už na prvých stránkach knižky sa dozvedáme, že v 11. storočí sa počet Židov v Bratislave zvýšil „ako dôsledok ich prenasledovania v Čechách“, že roku 1251 im kráľ Belo IV. udelil privilégiá, ale že za vlády Ľudovíta I. ich vyhnali, v dôsledku čoho sa mnohí usídlili v Hainburgu a neskôr sa smeli vrátiť, že od konca 15. storočia až do roku 1520 museli nosiť židovskú kapucňu a kabát, a po bitke pri Moháči (1526) ich vyhnali kvôli úteku niekoľkých židovských spoluobčanov a vyvlastnili ich, no potom sa vrátili a získali samosprávu. A pritom židovský živel spoluutváral civilizačné a kultúrne dielo regiónu, kde sa len dalo, resp. kde mu to bolo umožnené – prešporskí Židia v 17. storočí „nielenže zásobovali obyvateľstvo výrobkami z českých, moravských a sliezskych tkáčskych oblastí, ale založili aj veľkoobchod a vytvorili tak stály okruh zákazníkov z maloobchodníkov, kramárov a podomových obchodníkov, ktorí prichádzali zo širokého okolia“. O charaktere multikultúrnych vzťahov prezradí mnoho aj pozorné čítanie anekdot a drobných príbehov, dotvárajúcich kolorit týchto „obrázkov“. Napríklad epizóda, ktorá sa spája so starým pontónovým mostom postaveným roku 1825. Strážnici si raz k „bócherom“, ktorí chceli navštíviť prešporskú ješivu, dovolili na moste krutý žart – nepustili ich na breh a prenasledovali ich dovtedy, kým dvaja z nich nespadli do vody a neutopili sa. Na pamiatku tejto udalosti vraj Židia na šábes už nikdy nevkročili na prešporský most, ani na ten nový, postavený roku 1890. Tento príbeh vypovedá o tom, ako vznikajú nepreklenuteľné priepasti medzi etnikami a konfesiami. A hoci autori knižky zozbierali aj niekoľko príkladov, ktoré svedčia o šľachetnosti vo vzájomnom styku (napríklad legenda o obraze hradného pána na Starej radnici), bije do očí, že vždy ide o výnimočné ľudské správanie v štandardne kritických situáciách, ktoré sú výsledkom konfliktého spolunažívania. Príbeh tejto bolestnej historickej skúsenosti sa uzatvára doslova poslednou stranou knihy. Vzadu na obálke čítame, že Benyovszkého spoluautor J. Grünsfeld junior „predstavuje veľkú neznámu: nevieme o ňom nič konkrétne, priam symbolicky chýba aj v zozname bratislavských Židov z roku 1940. Môžeme si len domýšľať, že podobne ako väčšina jeho spoluveriacich nenávratne zmizol v dyme koncentračných táborov“. A napokon sám Benyovszky (narodený roku 1886, podľa údaju na obálke umrel 1962, iné pramene uvádzajú rok 1945), Prešporák celou svojou dušou, ktorý s takou láskou a svedomitosťou zdokumentoval minulosť svojho rodného mesta, musel Bratislavu po vojne opustiť. Ak sa po rokoch prostredníctvom starých publikácií vracia, môže to byť znak toho, že s tou dialektikou „svojho“ a „cudzieho“ to u Slovákov nie je celkom tak, ako to vyhlasujú niekoľkí hlupáci. (Karl Benyovszky / Josef Grünsfeld jun.: Obrázky z prešporského geta. Albert Marenčin, Prístrojová technika, Bratislava 2002, z nemčiny preložila Lýdia Steinerová-Piovarcsyová.)
