SLEPÉ MIESTO EURÓPY
Ak v Európe jestvuje krajina, o ktorej priemerný obyvateľ nášho kontinentu nevie takmer nič, tak je to Albánsko. Na vine nie je len desaťročia trvajúci politický izolacionizmus režimu Envera Hodžu, lebo ten len podčiarkol dlho jestvujúcu predstavu bieleho miesta na mape – už v osemnástom storočí anglický osvietenský historik Edward Gibbon o Albánsku povedal, že o ňom vedia Európania oveľa menej než povedzme o krajinách amerického vnútrozemia. Táto okolnosť, ktorú v doslove k slovenskému vydaniu románu Spiritus súčasného albánskeho prozaika Ismaila Kadareho (1936) vyzdvihuje Ľubor Králik, má v prípade tejto knihy osobitný význam. Kadareho román je totiž navonok literárnym zúčtovaním so zločinmi komunizmu, no osvetľuje aj mnohé ďalšie historické, kultúrne a spoločenské špecifiká, ktoré hlbšie spoluurčovali monštruóznu podobu hodžovskej diktatúry. Príbeh rámcuje rozprávanie o vyšetrovaní medzinárodnej komisie pre zločiny komunizmu. Toto rozprávanie sa podobá na detektívku: komisia, ktorá už prešla mnohými krajinami východnej Európy, sa jedného dňa ocitne v Albánsku, kde zistí, že nemôže uplatniť rutinné metódy vyšetrovania – novinové rešerše, vyhodnocovanie priamych výpovedí svedkov, spracúvanie spisov tajnej bezpečnosti. Nielen že tu totiž chýba veľké množstvo písomného materiálu a svedkovia mlčia aj napriek tomu, že režim bol zvrhnutý už pred niekoľkými rokmi, ale aj celkové prepletenie drakonickej moci a spoločnosti akoby sa vzpieralo logike i empirickému uchopeniu. Šéf komisie chce stoj čo stoj preniknúť do domáceho spôsobu myslenia, preto sa učí po albánsky – odhalí pritom obludné možnosti manipulácie prostredníctvom archaických foriem jazyka, a zároveň odpor, aký kladie reč poznaniu ťažko opísateľných hrôz. V okresnom meste ďalej náhodou natrafí na zmienky o zakázanej inscenácii Čechovovej Čajky. Potom ukoristí tri tajné magnetofónové pásky: na jednej je bľabot človeka, ktorému akoby vyrezali jazyk, na druhej ženské stony pri milovaní, na ďalšej odpočúvané telefonické rozhovory nejakého vysokého úradníka tajnej polície. Z tohto chaosu, v ktorom sa spočiatku prakticky niet čoho chytiť, sa postupne vynárajú vágne obrysy príbehov niekoľkých malých ľudí v okresnom meste B., ktorí sa svojho času stali „pokusnými králikmi“ pri novej policajnej akcii, zameranej na sledovanie občanov – do odevov im zašívali malé odpočúvacie zariadenia, dovážané z Číny. Dozvedáme sa aj o intrigách šéfa tajnej polície a o posledných rokoch slepnúceho albánskeho diktátora. V istom okamihu sa tieto motívy nakrátko spoja a osvetlia patológiu albánskej každodennosti, ku ktorej patrilo sledovanie, odpočúvanie, šikany, ponižovanie, mučenie a fyzická likvidácia. Pod vrcholom Ľadovca Je to temný, prízračný román. Pokiaľ ide o vzťah k najnovším dejinám, pôsobí však oveľa hodnovernejšie než pozitivistické účtovanie, aké svojho času priniesla napríklad Čierna kniha komunizmu, alebo aké obyčajne ponúka historizujúca beletria v obľúbenej forme tzv. mikrohistórie – Kadare sa prostredníctvom mnohých esejistických digresií usiluje o komplexné uchopenie najširších a zároveň najjemnejších kultúrnych súvislostí a špecifík; zjavne považuje tento prístup za jedinú možnosť, ako dospieť k pravde o tragédii svojej krajiny – sám je totiž hlboko presvedčený, že albánsky komunizmus predstavoval len vrchol ľadovca, zatiaľ čo pod hladinou sa skrývala obrovská masa odvekých problémov: okrem iného zložitý vzťah k zemepisne blízkej gréckej civilizácii, nezodpovedaná otázka pôvodnosti ilýrskej mytológie, kultúrnymi pohybmi stáročia spochybňovaná tradícia kresťanstva na Balkáne atakďalej. Ponor do hĺbok tejto neprehľadnej paleohistórie spôsobuje závrat navyše aj tým, že mnohé kultúrnohistorické vysvetlenia špecifík „albánskej cesty“ – či už ich Kadare vkladá do úst svojich postáv, alebo ich prezentuje ako vlastné „pracovné hypotézy“ – hraničia s mytológiou. Vec sa však komplikuje, lebo niektoré z mýtov sú celkom zjavne falošné, ale vlastnia fatálnu silu presadiť sa, ktorú by sme mohli nazvať metaforou Viktora Šklovského ako „energiu omylu“ (napr. cynické výpovede albánskeho diktátora o tom, že zavedením masového odpočúvania „Albánsko znovu nadviaže na svoj pôvod, ktorý siaha do obdobia, keď ucho vládlo nad slovom“). V Kadareho románe je mýtus takto nielen produktom istého typu reality, ale aj jeho spolutvorcom. Mýtus v uzavretej spoločnosti Keďže mýtus je spôsob, ako ozmyselniť veci, o ktorých nie je možné viesť verejný dialóg riadiaci sa racionálnymi pravidlami, mimoriadne živnú pôdu modernej mýtománie tvorí uzavretá spoločnosť: tá vo svojich výklenkoch rozvíja určitý druh mýtov. Kadare sa sústreďuje okrem iného práve na tieto výklenky a na predstavy, ktorými Albánci v časoch najväčšieho politického útlaku odpovedali na vytesňované – často metafyzické – potreby (za Hodžovho režimu bolo v Albánsku náboženstvo jednoducho „zrušené“, a jeho vyznavači nielen prenasledovaní, ale likvidovaní). A zároveň hovorí o enormnej sile, akú mali tieto predstavy napriek tomu, že boli zakazované: Šéfa tajnej polície napríklad premkne hrôza po tom, čo dal zavraždiť istého kňaza za to, že pokrstil dieťa – uvedomí si, že kňaz umrel kvôli krstnej formulke, ktorá je najstaršou albánskou literárnou pamiatkou. A jedna z línií románu sa týka špiritistických seáns, usporadúvaných v najväčšej tajnosti v súkromných bytoch. Hlavná postava, okolo ktorej sa kryštalizuje spomienka na nedávnu minulosť, sa zúčastní na takejto seanse, a keďže zakrátko príde o život, sama sa v povedomí občanov takpovediac zmení na „ducha“. Predstava tohto „ducha“ spustí lavínu nepredvídateľných, chaotických udalostí, ktoré majú apokalyptický nádych. Nie náhodou sa Kadare sústreďuje práve na mýty súvisiace so smrťou a posmrtným životom. Práve v spoločnosti, kde je jedinec vystavovaný ak už nie priamemu ohrozeniu života, tak aspoň permanentnému pocitu extrémnej úzkosti, je predstava smrti veľmi blízka a nerozlučne sa spája s mocou. V tomto je Kadare jedým z mála východoeurópskych autorov (popri Nemcovi Heinerovi Müllerovi), píšucich v súvislosti s nedávnou minulosťou o takých všeobecne ľudských témach, ktoré sa vytesňujú aj z väčšiny súčasných diskurzov. Nie je nijakým pohodlným autorom – aby zabránil šíreniu európskej slepoty, prebúdza na periférii nášho zraku nočné mory. (Ismail Kadare: Spiritus. Slovart, Bratislava 2002, z francúzštiny preložila Katarína Bednárová.)
